Infekcia FIP a imunita

Pôvodný článok: FIP infection and immunity (2010)

Imunita voči infekcii vírusom FIP (FIPV) je fascinujúca téma z viacerých dôvodov. Po prvé sa zdá, že humorálna imunita nie je dôležitá pri ochrane, ale môže sa skutočne podieľať na priebehu choroby. Po druhé, ochranná imunita sa zdá byť do značnej miery sprostredkovaná bunkami a môže byť infekčného – “premoničného” typu. Po tretie, typ a sila imunity zrejme určuje formu, akú bude mať infekcia FIPV[1]. Existuje dôvodný predpoklad, že silná humorálna (nešpecifická) imunita s veľmi slabou alebo neexistujúcou bunkovou imunitou povedie k efúznej FIP, humorálna imunita so strednou bunkovou imunitou povedie k neefúznej FIP a humorálna imunita so silnou bunkovou imunitou zabráni ochoreniu. Aj keď ide hlavne o pracovné hypotézy, pre každú z nich existujú pomerne presvedčivé dôkazy[2].

Protilátky proti antigénom FIPV sa zúčastňujú na dvoch rôznych imunitných procesoch, z ktorých ani jeden nekoreluje s imunitou. Prvým procesom je hypersenzitívna reakcia typu Arthus zameraná na malé venuly, zatiaľ čo druhým procesom je protilátkami sprostredkované zvýšenie vírusovej absorpcie a replikácie makrofágmi. Všetky tri zložky reakcie typu Arthus, antigén, komplement a protilátka sú prítomné vo vysokých hladinách v léziách, najmä u mačiek s efúznou FIP. Arthus reakcie sú charakterizované vaskulitídou, opuchmi, migráciou zápalových buniek a nekrózou. Protilátkami sprostredkované vystupňovanie ochorenia bolo popísané už Pedersenom a Boylom. Zistili, že výskyt protilátok a príznaky choroby boli vždy úzko spojené. U séronegatívnych (naivných) mačiek sa vyvinuli najskoršie príznaky FIP v priebehu 10-16 dní alebo viac po experimentálnej infekcii a načasovanie ochorenia sa vždy zhodovalo s výskytom protilátok. Zdravé mačky pozitívne na protilátky FCoV (t.j. boli vystavené FECV) boli potom vystavené pôsobeniu FIPV. Neskôr sa potvrdilo, že fenomén protilátkami sprostredkovaného vzostupu choroby zahŕňa protilátky proti špecifickým epitopom na spike proteíne; tieto protilátky tiež fungovali ako neutralizačné protilátky in vitro. Infekcia makrofágov in vitro sa výrazne zvýšila pridaním imunitného séra. To viedlo k prijateľnej teórii, v ktorej boli vírusové častice potiahnuté protilátkou a komplementom absorbované cez fc receptory na makrofágoch procesom endocytózy[3]. Takto sa FIPV dostáva do hostiteľskej bunky tohto momentu sa vírus šíri do ďalších miest tela migráciou makrofágov. Protilátkou sprostredkované zosilnenie infarktu makrofágov sa javí ako sérotypovo špecifické, t.j. protilátka voči FIPV sérotypu II zvyšuje iba makrofágovú infekciu FIPV sérotypu II[4].

Protilátkami sprostredkovaná imunopatogenéza pri efúznej FIP a úloha makrofágov pri chorobe sa javia podobné tým, ktoré sú opísané pri syndróme hemoragického šoku Dengue (Halstead, 1979). Charakteristickým znakom syndrómu šokového ochorenia Dengue a efúznej FIP je reakcia typu Arthus. Vírusom naložené makrofágy, vírusové častice a vírusové proteíny sa hromadia okolo malých žiliek. Tieto lokalizované zdroje antigénov, ako aj antigény v krvi, môžu komplementárne reagovať a vytvárať imunokomplexy. V dôsledku toho sa imunitné komplexy ukladajú okolo malých venúl a spúšťajú uvoľňovanie špecifických makrofágových faktorov, ktoré spôsobujú poškodenie tkaniva. Paltrinieri a kol. (1998) tiež demonštrovali, že lézie FIP obsahovali veľa vírusom infikovaných makrofágov, a že extracelulárne vírusové antigény boli detegovateľné v ohniskách spolu s nekrózou. Nekróza je jedným z charakteristických znakov vaskulitídy typu Arthus[5].

Aj keď sa na poli protilátkami sprostredkovaného potencovania FIP urobilo veľa práce, pri prirodzene sa vyskytujúcej FIP môže mať iný charakter, ako v laboratóriu. Tento jav bol popísaný hlavne medzi určitými izolátmi FCoV a neznámymi kmeňmi FECV. Všeobecne sa ukazuje, že čím virulentnejší je izolát FIPV, tým je pravdepodobnejšie, že bude odpovedať na zosilnenie protilátok (Pedersen, 2009). Ak humorálna imunita nechráni mačky pred virulentnými kmeňmi FIPV, aká je potom povaha imunity voči FIPV? Predpokladá sa, že imunita voči FIPV je do značnej miery sprostredkovaná bunkami. Dôvody tohto predpokladu zahŕňajú:

  • Neefúzna forma FIP pripomína tuberkulózu a hlboké mykotické infekcie ľudí a zvierat a je známe, že imunita voči týmto infekciám zahŕňa predovšetkým bunkové mechanizmy
  • Lézie suchej FIP pripomínajú hypersenzitívne reakcie typu IV s centrálnymi makrofágmi obsahujúcimi relatívne malé množstvo vírusu a obklopenými hustými infiltrátmi plazmatických buniek a CD4+ lymfocytov, zatiaľ čo pyogranulómy vlhkej FIP sú agregáty makrofágov naplnených vírusom a obklopené hlavne neutrofilmi a edém.
  • Klinický výskyt FIP ​​sa môže výrazne zvýšiť súbežnou infekciou FeLV. Infekcia FeLV je silným supresorom bunkovej imunity a humorálnej imunity sprostredkovanej T-lymfocytmi.
  • Imunita voči FIP sa nemôže prenášať pasívne hyperimunným sérom bez ohľadu na to, či sa sérum odoberá mačkám infikovaným FECV alebo mačkám, ktoré prežili expozíciu FIPV.
  • Reakcia precitlivelosti oneskoreného typu na antigény FIP môže byť vyvolaná v spojení s mačkami imúnnymi proti FIP a lymfocyty periférnej krvi získaných mačiek reagujú in vitro na antigén FIPV.
  • Je známe, že mačky sú nosičmi FIPV vo forme latentnej alebo skrytej infekcie a túto infekciu je možné znovu aktivovať infikovaním takýchto nosičov FeLV, ale nie metylprednizolónacetátom[6].

Je známa existencia stavu nosiča druhého typu pri infekciách, ako je tuberkulóza, blastomykóza, histoplazmóza a kokcidioidomykóza, a imunita sa v týchto situáciách udržuje pretrvávaním malého počtu organizmov v mezenterických alebo bronchiálnych lymfatických uzlinách. Tento typ imunity, ktorý sa nazýva “premoničná” (intuitívna) alebo infekčná imunita, pretrváva iba dovtedy, kým intracelulárne patogény pretrvávajú v reaktivovateľnej forme (Pedersen, 1987). Rovnaký jav bol pravdepodobne pozorovaný u mačiek imunizovaných živým FIPV s modifikovanou virulenciou. Imunizované mačky ani po štyroch mesiacoch nevykazovali žiadne vonkajšie príznaky choroby, ak boli vystavené virulentnému FIPV, ale histologicky boli potvrdené zvyškové lézie FIP[7].

DeGroot-Mijnes a kol. (2005) predložili jednotný koncept reakcií T-lymfocytov pri FIP. Postulovali, že vírusom indukované vyčerpanie T-lymfocytov a antivírusová odpoveď T-lymfocytov sú protichodné sily a že účinnosť včasných reakcií T-lymfocytov kriticky určuje výsledok infekcie. Ak vírus vyhrá, dôjde k FIP, zatiaľ čo v prípade víťazstva hostiteľa sa nevyvinie žiadna choroba. Pozorovali konzistentný nárast hladín vírusovej RNA v krvi mačiek s FIP v konečnom štádiu, čo naznačuje, že smrteľné ochorenie priamo súvisí so stratou imunitnej kontroly a nekontrolovanou cirkulárnou replikáciou. Paltrinieri a kol. (1998) analyzovali lymfocytové podskupiny CD5, CD4, CD8, CD21 markerov prietokovou cytometriou [8]. Mačky, ktoré boli nedávno infikované FECV, u ktorých sa nevyvinula FIP, vykazovali stredný nárast T-lymfocytov. Mačky infikované FECV s vysokou prevalenciou FIP vykazovali mierny a pretrvávajúci pokles podskupín T-lymfocytov, zatiaľ čo mačky s FIP mali výrazný pokles vo všetkých podskupinách lymfocytov. Samozrejme sa dá s použitím prístupu o tom, či bolo skôr kura alebo vajce, tvrdiť, že o výsledku rozhoduje úroveň virémie [9].

Zdá sa, že genetické aj hostiteľské faktory majú silný vplyv na odolnosť alebo náchylnosť na prirodzene sa vyskytujúcu FIPV. Štúdie FIP na mnohých čistokrvných perzských chovateľských staniciach preukázali, že náchylnosť je dedičná a má asi 50% podiel na výskyte choroby [10]. Addie a kol. (2004) sa pokúsili spojiť náchylnosť na ochorenie s určitýmy alelami v géne DRB mačacieho MHC (mačací leukocytový antigén alebo FLA). Ukázalo sa, že jednotlivé mačky majú medzi dvoma a šiestimi alelami FLA-DRB, ale zdá sa, že žiadna špecifická alela nesúvisí ani s vývojom FIP, rezistenciou na FCoV všeobecne, ani so stavom nosiča FECV. Toto však bola iba pilotná štúdia s obmedzeným počtom mačiek alebo malým rozsahom štúdie, aby sa mohlo dospieť k záveru, že genetické rozdiely v komplexe FLA nie sú súčasťou FIP. Bolo reportované, že mačky, u ktorých sa vyvinula FIP po prirodzenej expozícii FCoV, mali významne vyššiu mieru vírusovej replikácie alebo zníženú kapacitu na klírens vírusu ako mačky, ktoré vírusu boli vystavené, ale FIP sa nevyvinula; čo naznačuje faktor hostiteľa [11].

Referencie

  1.  Kipar, A et al (2006) FCoV infection: cats with FIP exhibit significantly higher viral loads than healthy infected cats. JFMS 8:69-72
  2.  Benetka, V et al (2006) M gene analysis of atypical strains of feline and canine coronavirus circulating in an Austrian animal shelter. Vet Rec 159:170-174
  3.  Olsen CW et al (1992) Monoclonal antibodies to the spike protein of feline infectious peritonitis virus mediate antibody-dependent enhancement of infection of feline macrophages. J Virol 66:956-965
  4.  Motokawa K et al (1996) Comparison of the amino acid sequence and phylogenetic analysis of the peplomer, integral membrane and nucleocaspid proteins of feline, canine and porcine cornaviruses. Microbiol Immunol 40:425-433
  5.  Lin, CN et al (2009) Field strain feline coronaviruses with small deletions in ORF7b
  6.  Dr Addie.com
  7.  Pedersen NC (1976) Feline infectious peritonitis. Something old, something new. Feline Practise6:42-51
  8.  de Groot RJ & Horzinek MC (1995) Feline Infectious Peritonitis. In: Siddell, SG ed. The Coronaviridae: a review of coronaviruses and toroviruses. New York, Plenum Press pp:294
  9.  Pedersen NC et al (1981) Infection studies in kittens utilising feline infectious peritonitis virus propogated in cell culture. Am J Vet Res 42:363-367
  10.  Martin ML (1985) Coronavirus enteritis and a recent outbreak following modified live virus vaccination. Compend Cont Educ Pract VetItalic text 7:1012-1017
  11.  Paltrinieri, S et al (1998) Some aspects of humoral and cellular immunity in naturally occurring feline infectious peritonitis. Vet Immunol Immunopathol 65:205-220
sk_SKSK