Pôvodný životopis, ktorý na moju prosbu v našej mailovej komunikácii napísal sám Niels Pedersen 31.1.2021.
English version: Brief Personal Biography – Niels C. Pedersen
Pred vysokou školou som nikdy nepremýšľal o tom, že by som bol veterinárom, aj keď som vyrastal na hydinovej farme v južnej Kalifornii a mal som všetky druhy zvierat. V roku 1957 som sa ako stredoškolák presťahoval do južnej Nevady a pracoval som ako dobrovoľník na miestnom ranči s dobytkom, ktorý sa pohyboval na veľkých plochách štátnej pôdy. Mojím cieľom po nástupe na univerzitu na Nevadskej univerzite v Rene bolo byť učiteľom odborného poľnohospodárstva. V druhom ročníku ma inšpiroval kurz, ktorý som absolvoval v odbore Veterinárne vedy, a ktorý vyučoval veterinárny výskumný pracovník Dr. Donald Marble. Otvoril mi oči pre kariéru vo veterinárnom lekárstve, o čom som pred jeho kurzom ani neuvažoval. Úplne som tomu prepadol a prihlásil som sa na veterinárnu školu na Kalifornskej univerzite v Davise v roku 1963. Veterinárnu školu som miloval a štúdium veterinárneho lekárstva som považoval za najväčšiu vzdelávaciu skúsenosť v biológii a medicíne, aká bola dostupná. Moje prvé skúsenosti s infekčnou peritonitídou mačiek (FIP) prišli v roku 1964, keď som pracoval s jedným doktorandom na veterinárnom patologickom programe. Príčina FIP nebola v tom čase známa a neexistovalo žiadne ochorenie zvierat alebo ľudí, ktoré by sa jej podobalo. Z tejto práce čerpal môj prvý odborný článok, na ktorom som sa podieľal ako spoluautor a bol publikovaný v roku 1967. Práve na veterinárnej škole vzrástol môj záujem o medicínu mačiek, hlavne kvôli mojej láske k nim a skúsenostiam s divokými mačkami na hydinovej farme môjho otca. Vo výuke, ale aj klinickej praxi som si uvedomil veľký nedostatok vedomostí o mačkách a ich o chorobách. Ako staršieho študenta ma najviac zaujímali infekčné a imunologické ochorenia s dôrazom na mačky a psy. Toto bola veľká príležitosť pre niekoho, kto pôvodne chcel byť lekárom dobytka. V rokoch 1967-68 som absolvoval stáž v odbore medicíny a chirurgie malých zvierat na Colorado State University a potom som odcestoval s manželkou a malou dcérou do Austrálie, kde som absolvoval doktorandské štúdium na Austrálskej národnej univerzite, John Curtin School of Medical Research v odbore experimentálna patológia a imunológia. Moje tri roky v Canberre boli druhou najväčšou vzdelávacou skúsenosťou v mojom živote a viedli ma k celoživotnej fascinácii austrálskym vnútrozemím, najmä flórou západnej Austrálie. Titul PhD som získal na ANU koncom roku 1971 a začiatkom roku 1972 som sa vrátil na Fakultu veterinárneho lekárstva UC Davis, kde som sa venoval výskumu rakoviny. To mi veľmi nevyhovovalo, ale našťastie môj dekan rozpoznal moje klinické schopnosti a požiadal ma, aby som nastúpil na klinickú fakultu ako odborný asistent. Odvtedy som zostal v Davise. Do dôchodku som odišiel v roku 2010 ako emeritný profesor. Na škole som zostal aktívne pôsobiť v oblasti výskumu až do roku 2020, kedy som do dôchodku odišiel definitívne.
Roky, ktoré som na UC Davis strávil ako člen fakulty, sú plné spomienok a zážitkov. Bol som 17 rokov aktívnym klinickým lekárom s kvalifikáciou pre internú medicínu malých zvierat, 21 rokov som vyučoval infekčné choroby, imunologické choroby a medicínu mačiek a potom som väčšinu času strávil administratívou a výskumom. Pôsobil som ako predseda oddelenia a neskôr som bol riaditeľom Veterinárneho genetického laboratória a zakladateľom a riaditeľom Centra pre zdravie spoločenských zvierat. Hlavným predmetom môjho výskumného záujmu boli infekčné ochorenia mačiek, a to mi umožnilo významne prispieť k nášmu porozumeniu mačacej leukémie (FeLV), kaliciviróze, herpesviróze a vírusu mačacej imunodeficiencie (FIV). Najviac som však bol posadnutý mačacím koronavírusom a jeho súvislosťou s infekčnou peritonitídou mačiek. Zistil som, že mačací koronavírus je príbuzný s koronavírusom psov a ošípaných, a že existuje ako všadeprítomný a väčšinou nepatogénny enterický vírus mačiek (takzvaný mačací enterický koronavírus – FECV). Najdôležitejším objavom bol vzťah FIP k FECV a postulát, že vírus FIP je špecifickou mutáciou FECV, ktorá je pre každú mačku podobná, ale jedinečná. Získať tento poznatok nebolo ľahké, pretože FIP odkrývala svoje tajomstvá len kúsok po kúsku a s veľkou nevôľou postupne po niekoľko desaťročí. Teraz už máme takmer kompletné znalosti o tom , ako vírus FIP vzniká a ako spôsobuje rôzne klinické formy FIP. Aj keď chápeme, ako vírusy FIP spôsobujú ochorenie, všetky pokusy o vývoj ochranných vakcín sa skončili neúspechom. To viedlo k štúdiám o tom, ako faktory hostiteľa a prostredia ovplyvňujú výskyt FIP. Aj keď sme týmto faktorom rozumeli už pomerne dobre a na základe týchto poznatkov sme mohli znížiť výskyt FIP, FIP aj naďalej ostávala hlavným zabijakom mačiek. Niekedy okolo roku 2015 som si uvedomil, že zrejme nebudeme schopní efektívne zabrániť vzniku FIP, a že by sme sa mali namiesto toho pokúsiť nájsť liek. Možnosť liečby bola založená na rastúcom využívaní antivírusovej terapie pre ľudské choroby spôsobené herpesvírusom, vírusom chrípky, HIV a vírusom hepatitídy typu C. Obzvlášť dôležité boli skúsenosti s liečbou hepatitídy C, ktorú tiež spôsobuje RNA vírus. Pri liečbe infekčnej hepatitídy typu C boli obzvlášť pozoruhodné inhibítory vírusovej proteázy. Moju pozornosť zaujal článok o inhibítoroch vírusových proteáz zvieracích RNA vírusov od výskumníkov z Kansas State University. To viedlo k prvej dôležitej spolupráci a objavu, že inhibítor vírusovej proteázy nazývaný GC376 dokáže vyliečiť FIP asi u jednej tretiny mačiek alebo aj viac. Následný výskum ďalšej triedy antivírusových liekov, nazývaných nukleozidové analógy, pre vírus Ebola viedol k spolupráci s vedcami z Gilead Sciences na jednej z ich zlúčenín s názvom GS-441524. V priebehu dvoch rokov tak boli objavené dva celkom odlišné antivírusové lieky, ktoré sú schopné vyliečiť FIP. Zvyšok je história – Za posledné dva roky boli pomocou GS-441524 na celom svete z FIP vyliečené tisíce mačiek.
V živote a kariére vedca sa nestáva často, že môže byť zapojený do takmer každej fázy poznávania novej infekčnej choroby ako je FIP, a svoju kariéru ukončiť nájdením lieku. Prvé zmienky o FIP pochádzajú z konca 50. rokov a neexistujú dôkazy o tom, že by existovala už oveľa skôr. Preto sa v istom zmysle FIP u mačiek podobá chorobe COVID-19 u ľudí, a skutočnosť, že obidve choroby sú spôsobené koronavírusom, by nemala zostať nepovšimnutá. Dúfajme, že vedcom skúmajúcim COVID-19 nebude trvať 50 rokov, kým pochopia a nájdu liek na infekciu SARS-CoV-2. Som spokojný so svojou kariérou a mojim prínosom k zdraviu mačiek na mnohých frontoch, nielen FIP. FIP ale bola vždy dôstojným protivníkom, ktorý upútaval moju pozornosť. Je toho ešte veľa, čo sa musíme naučiť, a dúfam, že nastupujúca mladšia generácia bude pokračovať v štúdiu tejto fascinujúcej choroby.
-Niels C. Pedersen, 31. januára 2021
SK 
EN