Autobiografia Dr. Pedersena

Pôvodný článok: DR. PEDERSEN’S AUTOBIOGRAPHY
Publikovaný 18.3.2014, Preklad 29.1.2021

Narodil som sa v roku 1943. Môj otec bol dánsky emigrant a matka bola dcéra dánskych emigrantov. Dozvedel som sa však, že po otcovej línii mám aj švédske korene. Prvých 14 rokov svojho života som strávil v južnej Kalifornii (Azusa a San Dimas), kde si moji rodičia prenajali a potom vlastnili niekoľko rodinných hydinových fariem. Aj keď veľkoobchodné a maloobchodné vajcia boli ich hlavným predmetom podnikania, pre sviatočné obdobia chovali aj kačice, husi a morky. Môj otec mal rád mačky, ale nie ako domáce zvieratá. Na farme ich vždy choval veľké množstvo, aby udržal populáciu hlodavcov na nízkej úrovni a ich stravu dopĺňali vajíčka s krvou. Miloval som najrôznejšie zvieratá a choval som holuby, bažanty, divoké kačky. Ako domáce zviera som mal dokonca aj kozu a králika. Avšak mojou najvačsou láskou boli mačky.

Mojou prvou mačacou spoločníčkou bola biela krátkosrstá samica s hnedastými ušami, ktorá sa volala MoMo (matka mačky v mojom detskom jazyku). Žila so mnou 14 rokov a pravidelne a neskôr nepravidelne ma obdarovávala vrhmi mačiatok. Spriatelil som sa tiež s mnohými divokými mačkami a jednou z mojich úloh bolo sedieť s krabicou mačiatok, keď zákazníci prichádzali kupovať vajcia. Našiel som domovy pre veľa mačiatok a raz za čas som dostal 25 alebo 50 centov. Spoznal som charakter a osobnosť mačiek viac, ako ktokoľvek iný. Môj život sa zmenil v roku 1956, keď obrovský letný požiar v kopcoch okolo našej farmy San Dimas spôsobil, že teplota okolo kurčiat vystúpila na viac ako 53°C a prišli sme o všetku vodu použivanú na ich chladenie. Do týždňa zomrelo na následky úpalu šesťdesiattisíc kurčiat. Táto nešťastná udalosť bola v skutočnosti požehnaním, pretože malé rodinné hydinárske farmy v južnej Kalifornii sa rýchlo stávali neziskovými a táto udalosť prinútila môjho otca po 30 rokoch opustiť chov hydiny. Speňažil všetok majetok, ktorý mal nejakú cenu, a vymenil ho za malé teplé jarné letovisko v južnej Nevade a odvtedy bola moja rodina skutočnou strednou triedou. Rekreačné stredisko sa nachádzalo v údolí zvanom Upper Muddy , v ktorom sa tiež nachádzal veľký dobytčí ranč. Stredná škola bola vzdialená 20 míľ v meste Overton a škola začínala jazdou autobusom o 6:30. Na strednú školu som nastúpil ako nováčik s veľkou trémou a hneď v prvý deň vyučovania som sa okamžite zamiloval do svojej budúcej manželky (Gerie). Malá stredná škola a život v mormónskej farmárskej komunite mi priniesli najrôznejšie skúsenosti, ktoré by som nemal, keby som navštevoval oveľa väčšiu strednú školu v južnej Kalifornii. Každý schopný chlapec súťažne športoval a bolo tu mnoho zaujímavých kurzov a mimoškolských aktivít. Každý študent sa musel zúčastnňovať viacerých aktivít. Moje najväčšie stredoškolské skúsenosti boli s Future Farmers of America (Budúci Americkí Farmári) a nakoniec som sa stal štátnym úradníkom FFA.

V roku 1961 som bol prijatý na Nevadskú univerzitu v Rene na štipendiá z Union Pacific Railroad a Nadácie Maxa E. Fleishmana s úmyslom stať sa učiteľom odborného poľnohospodárstva. Čoskoro som si uvedomil, že to asi nebola najlepšia voľba kariéry, ale nemal som ani potuchy o ničom inom. Na konci prvého ročníka som však prestúpil na Animal Sciences (Zvieracie vedy) a v druhom ročníku som začal navštevovať omnoho náročnejšie predmety v rámci prípravy na prípadný titul Ph.D. v tomto obore. Môj život sa opäť zmenil, keď som sa prihlásil na kurz veterinárnych vied, ktorý viedol jeden z dvoch veterinárov, ktorí boli zodpovední za malý program veterinárnych vied na UNR. Nikdy predtým som nemal žiadne priame skúsenosti s veterinármi. Doktor Marble naštartoval môj záujem o veterinárnu medicínu a dokonca mi dovolil pomáhať mu s niektorými z jeho experimentálnych operácií. Okamžite ma to chytilo a na poslednú chvíľu som sa prihlásil na tri veterinárne školy, UC Davis, WSU a CSU. Prijali ma na všetky tri školy, ale rozhodol som sa ísť na UC Davis v Kalifornii, ktorá bola bližšie k môjmu domovu. Som rodený Kalifornčan (a adaptovaný Nevaďan). Mal som tiež šťastie, že mi školné platil štát Nevada podľa Western Interstate Compact for Higher Education (WICHE).

Na veterinárnu školu som nastúpil v septembri 1963 s úmyslom stať sa praktickým lekárom hovädzieho dobytka (moje druhé a tretie lásky sú kravy a hydina). Pracoval som cez víkendy a prázdniny na niekoľkých vedeckých projektoch a ešte viac som sa zamiloval do výskumu. V auguste 1964 som sa oženil so svojou stredoškolskou láskou Gerie. Vo voľnom čase som s jedným z postgraduálnych študentov patológie pracoval na novej chorobe mačiek nazývanej mačací infekčný zápal pobrušnice a bol som spoluautorom môjho prvého vedeckeho článku o FIP v roku 1964. Bol som zhrozený nedostatkom znalostí o mačkách a ich chorobách, ale to ma nezastavilo. Po absolutóriu na veterinárnej škole som absolvoval internú medicínu pre malé zvieratá a chirurgiu na Colorado State University, čo významne ovplyvnilo môj ďalší život a kariéru. Opäť som si uvedomil, ako málo vieme o chorobách mačiek, a ešte viac som si uvedomil svoju celoživotnú spriaznenosť a porozumenie s týmto druhom. Pred začatím stáže v roku 1967 som bol prijatý ako postgraduálny študent na John Curtin School of Medical Research (JCSMR), Australian National University, Canberra, A.C.T., Austrália. Austrália ma fascinovala celý môj život a JCSMR mi poskytla nielen skvelé skúsenosti s výskumom, ale aj moje prvé skúsenosti s touto rozľahlou a krásnou krajinou. Po ukončení praxe som krátko pracoval v ako praktik pre celebrity v Hollywoode, aby som si zarobil peniaze na to, aby som svoju rodinu (mal som už dcéru) dostal do Austrálie. Štúdium v oblasti výskumu na Katedre experimentálnej patológie na JCSMR bolo bezkonkurenčné, ale úplne nesúviselo s mojou budúcou kariérou. Naučil som ale o experimentálnych metódach. V roku 1972 som získal titul Ph.D. z experimentálnej patológie a imunológie s vyznamenaním v roku. Moja láska k Austrálii, ktorú som si ako dieťa pestoval v knihách, sa stala celoživotnou vášňou. Mojou záľubou je identifikácia a fotografovanie rastlín západnej Austrálie. V našom dome vo Winters v Kalifornii mám veľkú zbierku fotografií kvitnúcich krovín západnej Austrálie.

Dr. Pedersen, ako dlhoročný riaditeľ Centra pre zdravie spoločenských zvierat (CCAH), viedol tím, ktorý zháňal peniaze a navrhol svoj súčasný domov. Budova CCAH bola dokončená v roku 2006 za cenu 16 miliónov dolárov, pričom všetky boli získané zo súkromných zdrojov. Je považovaná za jednu z najkrajších a najfunkčnejších budov v areáli a je sídlom piatich klinických služieb a štyroch hlavných výskumných programov.

Začiatkom roku 1972 som sa vrátil do USA na výskumnú pozíciu na škole veterinárneho lekárstva v UC Davis, kde som študoval rakovinu zvierat spojenú s retrovírusmi. Toto bol môj prvý zážitok s vírusom mačacej leukémie, ktorú sme videli ešte počas môjho študia u mnohých mačiek, ale ktorej príčina bola vtedy neznáma. Prvý rok vo výskume mi nešiel veľmi dobre a zvažoval som odchod na postdoktorandskú pozíciu v oblasti transplantačnej imunológie na Washingtonskej univerzite. Pred formalizáciou tejto pozície mi ale zavolal dekan Veterinárnej školy a opýtal sa ma, či by som zvážil prijatie miesta na klinike internej medicíny pre malé zvieratá. Dekan Pritchard bol unavený z najímania lekárov síce s bohatými klinickými skúsenosťami, ale so slabými vedeckými schopnosťami. Rozhodol sa skúsiť prijímať na kliniku ľudí s veľkými skúsenosťami z výskumu a dobrým klinickým potenciálom. Stal som sa tak prvým z veľkého počtu zamestnancov na UC Davis s profesionálmym pozadím tohto druhu. Ukázalo sa, že to bolo veľmi múdre rozhodnutie, pretože klinický program na UC Davis sa čoskoro stal svetoznámy nielen kvôli vysokej klinickej úrovni, ale aj vysokej úrovni výskumu.

Na UC Davis som pôsobil od roku 1972 a dôchodok som dosiahol v októbri 2013 ako Mimoriadny emeritný profesor. Prvých 17 rokov som strávil na klinikách, učil som a pracoval som vo výskume. Po zvyšok môjho pôsobenia v Davise sa moja kariéra oveľa viac týkala administratívy a výskumu. Po pôsobení vo funkcii predsedu oddelenia som sa stal zakladateľom a riaditeľom Centra pre zdravie spoločenských zvierat a o niekoľko rokov neskôr aj riaditeľom Laboratória pre veterinárnu genetiku. Táto posledná uvedená funkcia znovu zapálila môj záujem o úlohu genetiky pri chorobách. Výskum infekčných a imunologických chorôb mačiek a psov ma sprevádzal celú moju kariéru. Stále pracujem a pokračujem v mojej prvej láske, výskume. Nemám v pláne odísť do dôchodku, pokiaľ mi to zdravie dovolí, pretože pre mňa je dôchodok vo výskume oveľa lepší ako dôchodok.

Aj keď som skúmal mnoho infekčných chorôb mačiek, FIP zostáva mojou prvou láskou, ak sa týmto termínom dá nazvať choroba, ktorá je stále tak rozšírená a takmer vždy smrteľná. Naučil som sa nazerať na FIP ako na „dôstojného protivníka“. Je to nepochybne jedna z najkomplexnejších a najnáročnejších infekčných chorôb, aké existujú, a snaha nájsť prevenciu a liečbu je to, čo ma najviac poháňa. Uvedomujem si, že odpovede neprídu len tak. Nie je to ako výskum ľudských chorôb, ktoré nemajú problémy s financovaním, či už od jednotlivcov alebo organizácií, ktoré majú osobný záujem na objave liečby. Dúfam, že sa budem naďalej usilovať o to, aby sa choroba udržala v centre záujmu, a môžem povedať, že nie som sám. Nedávno som recenzoval viac ako 100 klinických a vedeckých publikácií o FIP, ktoré predložili výskumné skupiny z celého sveta od roku 2008. Žiadna iná choroba mačiek nezískala tak veľkú pozornosť.

Prikladám podrobnejší životopis mojej kariéry s dôrazom na výskum FIP, ktorý ma stále pohlcuje. Moje najväčšie kariérne úspechy boli na poli infekčných chorôb mačiek, ako sú FeLV, FIV, FCV, FECV a FIPV. Moja učebnica o chorobách v prostredí s viacerými mačkami, ktorá sa dnes už stala klasikou , je možno mojím najlepším kreatívnym dielom. Avšak moja manželka, tri dcéry, syn a 7 (čoskoro 8) vnúčat, zatiaľ všetky úspešné, sú mojím najväčším odkazom. Dúfam ale, že aspoň nejaký čas ostanú viditeľné aj moje „odtlačky labiek“ prostredníctvom literatúry o chorobách mačiek. A ešte niečo, ako domáce zvieratá som vždy mal mačky – vždy iba dve a vždy samcov.

–Niels C. Pedersen

Poznámka: Keď Dr. Pedersen zmieňuje podrobnejší kariérny životopis, myslel tým hlavne množstvo publikovaných článkov, ktoré nájdete vo vedeckých periodikách.


Toto je snímka z roku 1991, keď som dostal prvé ocenenie Jean Holzworth za výskum mačiek. Dr. Holzworth bola pre mňa najlepším odborníkom pre mačaciu medicínu, aký kedy žil. DVM získala na Cornellovej univerzite a celý život strávila v nemocnici Angell Memorial Animal Hospital v Bostone. Napísala prvú modernú učebnicu o chorobách mačiek a považoval som ju za dobrú priateľku a inšpiráciu. Presvedčila ma o niečom, čomu som vždy veril – nemôžete byť skvelým veterinárnym lekárom pre mačky bez hlbokých a dôverných znalostí o tomto druhu vrátane všetkého od anatómie a fyziológie až po správanie. -DR. P.

Manželka Dr. Pedersena Gerie s najnovšími členmi rodiny SOCK FIP – nedávno adoptovali dvoch bratov Piper (vpravo) a Froda (vľavo). Frodo a Piper patria medzi mnohé bývalé experimentálne mačky, ktoré si Pedersenovci za posledných 40 rokov adoptovali.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *