Prehľad diagnostiky FIP

Pôvodný článok: A review on the diagnosis of feline infectious peritonitis
3.3.2022

Jehanzeb Yousufa | Riyaz Ahmed Bhatb | Shahid Hussain Darb | Alisa Shafib | Snober Irshadc | Mohammad Iqbal Yatoob | Jalal Udin Parrahb | Amatul Muheeb | Abdul Qayoom Mirb

Abstrakt: Mačacia infekčná peritonitída alebo jednoducho FIP je vírusové ochorenie spôsobené koronavírusom u mačiek zvyčajne mladších ako tri roky. Prejavuje sa extrémnou zápalovou reakciou v tkanivách v brušnej dutine, obličiek a mozgu. Tento prehľadový článok sa zaoberá rôznymi diagnostickými testami a ich prínosom pri diagnostike prípadov suspektnej FIP s cieľom definitívnej diagnózy. Tento prehľad môže pomôcť porovnať rôzne diagnostické parametre a tiež zvýšiť povedomie o ich výhodách a nevýhodách.

Kľúčové slová: proteíny akútnej fázy, koronavírus, mačacia infekčná peritonitída, Rivaltov test.

1. Úvod

Infekčná peritonitída mačiek (FIP) je dobre známe a široko rozšírené systémové ochorenie vyvolané koronavírusom (CoV) u mačiek, charakterizované fibrinózno-granulomatóznou serozitídou s výpotkami bohatými na bielkoviny do telesných dutín, granulomatóznounekrotizujúcou flebitídou a periflebitídou a granulomatóznymi zápalovými léziami vo viacerých orgánoch (Weiss a Scott 1981; Kipar a kol. 2005). Mačací CoV (FCoV) sa šíri fekálno-orálnou cestou a primárne sú infikované enterocyty (Pedersen 1995), ale následne sa šíri systémovo prostredníctvom monocytovej virémie (Meli et al 2004; Kipar et al 2005). Ukázalo sa, že zvýšená schopnosť replikácie vírusu by mohla byť kľúčovým znakom pri vzniku FIP, a tiež sa predpokladá, že FIP je spôsobená mutáciami bežného mačacieho enterického koronavírusu (FECV), ktorý sa vyskytuje u mačiek na celom svete a nie je závažnou infekciou (Pedersen et al 2009; Healey et al 2022). Približne u 10 % infikovaných mačiek sa vyskytujú mutácie, ktoré majú za následok infekčnú peritonitídu mačiek. Vo veľkých situáciách s viacerými mačkami sa FECV vylučuje v truse väčšiny zdanlivo zdravých mačiek a k prenosu dochádza priamym kontaktom s výkalmi alebo kontaminovanou podstielkou a inými fomitmi (Pedersen et al 2004). Približne vo veku 9 týždňov sa nakazia mačiatka (Pedersen et al. 2008). Čas medzi vznikom klinických príznakov a úmrtím sa tiež líši, ale mladšie mačky a mačky s efuzívnym ochorením majú kratší priebeh ochorenia ako staršie mačky a mačky s neeufuzívnym ochorením (Pedersen 2014). Dokonca aj pri ťažkej forme FIP môžu niektoré mačky žiť celé mesiace. v situáciách, keď sa vyskytuje viacero mačiek, je mačací enterický koronavírus (FECV) mimoriadne častý a vysoko nákazlivý. Takmer všetky mačky, ktoré sa dostanú do kontaktu s FECV od vylučujúcich mačiek, ochorejú, ale na druhej strane infekcia je zvyčajne asymptomatická alebo spôsobuje len miernu dočasnú hnačku (Pedersen et al 2008; Vogel et al 2010; Ermakov et al 2021). Na druhej strane vírus mačacej infekčnej peritonitídy (FIPV) sa neprenáša fekálno-orálnou cestou, ale pochádza z avirulentného FECV u malého percenta infikovaných mačiek a spôsobuje mačacie infekčné peritonitídy (FIP) (Pedersen et al 1981; Vennema et al 1998). Anorexia, letargia, strata hmotnosti, pyrexia, očné a neurologické príznaky, ako sú abnormality chôdze alebo neprimeraná mentácia, sú nešpecifické (Giori et al 2011; Kipar et al 2014). Infekcia má dve formy: “vlhkú” a “suchú”. Suchá forma spôsobuje zápalové zmeny v okolí ciev, záchvaty, ataxiu a nadmerný smäd, zatiaľ čo vlhká forma vedie k zäčšeniu brucha v dôsledku nadmerného hromadenia tekutiny v brušnej dutine. Špecifickosť je vždy najdôležitejšou diagnostickou hodnotou, ktorú je potrebné zohľadniť, aby sa predišlo chybnej diagnóze FIP u nepostihnutých mačiek.

2. Diagnostické testy na infekčnú peritonitídu mačiek

Pri diagnostike sa zohľadňuje vek, pôvod, klinické príznaky a fyzikálne vyšetrenie mačky. U mačiek s efuzívnou (vlhkou) alebo neefuzívnou (suchou) formou FIP sú bežné abdominálna distenzia s ascitom, dyspnoe s pleurálnym výpotkom, žltačka, hyperbilirubinúria, zreteľné masy na obličkách a/alebo mezenterických lymfatických uzlinách, uveitída a rôzne neurologické príznaky spojené s postihnutím mozgu a/alebo miechy. U mačiek postihnutých FIP sa často vyskytujú očné zmeny, pričom najčastejším očným postihnutím sú zmeny na sietnici. Môže sa vyskytnúť manžeta sietnicových ciev, ktorá sa javí ako rozmazané sivasté čiary po oboch stranách ciev. Príležitostne sa vyskytujú granulomatózne zmeny na sietnici. Zistilo sa, že infekcia FIPV je spojená s depléciou T-buniek apoptózou, hoci vírus nemôže infikovať CD4+ a CD8+ T-bunky (Haagmans et al. 1996; De Groot et al. 2005). Vzhľadom na vysokú úmrtnosť sú mnohí veterinárni lekári a majitelia domácich zvierat opatrní pri diagnóze založenej na “primeranej istote”. Výzvou je rozhodnúť, či test zvyšuje pravdepodobnosť, že klinické príznaky sú spôsobené FIP (nepriame testy), alebo ponúka definitívnu diagnózu (priame testy). Je nevyhnutné si uvedomiť, že citlivosť a špecifickosť akéhokoľvek nepriameho testu sa bude líšiť v závislosti od toho, aká je pravdepodobnosť, že mačka je infikovaná na základe iných faktorov. To znamená, že pozitívna prediktívna hodnota testu, ako je kompletný krvný obraz (CBC) alebo pomer albumín:globulín (A:G), na predpovedanie FIP bude oveľa vyššia u mačiek so signalizáciou podobnou FIP, ako u mačiek so sigalizáciou netypickou pre FIP. Je potrebné poznamenať, že výsledky ostatných nepriamych testov sú len odhadmi a výsledky dodatočných nepriamych testov majú potenciál zmiasť aj podporiť diagnostický proces.

3. Diagnostické testy

Problém diagnostiky FIP spočíva v tom, že neinvazívne testy nie sú dostatočne spoľahlivé. Vo všeobecnosti majú testy z efúzie podstatne vyššiu prediktívnu hodnotu ako krvné testy (Stranieri et al 2018; Hartmann et al 2003). V dôsledku toho je identifikácia FIP ante mortem u mačiek bez výrazného výpotku je obzvlášť zložitá. Najužitočnejším ante mortem ukazovateľom je pozitívny titer protilátok proti vírusu Corona (IgG) v mozgovomiechovom moku (CSF), vysoký celkový proteín v sére a zmeny na MRI, ako je periventrikulárne kontrastné zosilnenie, dilatácia komôr a hydrocefalus. Monoklonálne protilátky z postihnutých tkanív a polymerázová reťazová reakcia (PCR) špecifická pre koronavírus sú však cenné pri post mortem hodnotení (Foley et al. 1998). Keďže jednoznačná diagnóza sa nedá určiť len na základe symptómov, anamnézy a klinických a laboratórnych ukazovateľov, tieto faktory by sa mali vždy posudzovať ako celok, niekedy v kombinácii s inými faktormi, ako sú molekulárne alebo dokonca invazívnejšie diagnostické postupy.

3.1. Analýza vzoriek výpotku

V prípade podozrenia na FIP s výpotkom môže byť vzorka výpotku neuveriteľne nápomocná pri určovaní diagnózy a potom pri hematologických nálezoch, preto by malo byť získanie vzoriek výpotku vždy najvyššou prioritou. V prípade ascitu sa môže vzorkazískať ultrazvukom riadenou aspiráciou tenkou ihlou alebo technikou “lietajúcej mačky”. Na identifikáciu malých množstiev tekutiny v hrudníku a bruchu poskytuje ultrasonografia užitočnú pomoc pri lokalizácii výpotkových vreciek v bruchu, zatiaľ čo dôkaz perikardiálnych výpotkov možno získať prostredníctvom tlmených srdcových oziev a elektrokardiografických zmien. Ultrasonografia by sa mala používať opakovane na identifikáciu akýchkoľvek výpotkov s malým objemom a ultrasonografia sa môže použiť aj na usmernenie odberu vzoriek malých vreciek tekutiny. U mačiek s perikardiálnymi výpotkami sa auskultáciou srdca zistia tlmené zvuky a EKG odhalí typické zmeny.
Výpotky pri FIP sú často číre, viskózne/lepkavé, slamovožlté a bohaté na bielkoviny (cytológia často opisuje husté eozinofilné bielkovinové pozadie) s celkovou koncentráciou bielkovín > 35 g/l (> 50 % globulínov). Zriedkavo sa popisujú chylózne výpotky. Výpotky pri FIP majú často pyogranulomatózny charakter s makrofágmi, nedegenerovanými neutrofilmi a relatívne malým počtom lymfocytov. V dôsledku toho sa výpotky často označujú ako modifikované transsudáty na základe počtu buniek (< 5×109 buniek/l), ale exsudáty na základe koncentrácie bielkovín (viac ako 35 g/l). Typické výpotky FIP majú nízky pomer A:G (pozri vyššie) a zvýšený obsah AGP, ktorý je podobný obsahu v sére. V nedávnej štúdii (Hazuchova et al. 2017) sa zistilo, že koncentrácie AGP vo výpotkoch (> 1,55 mg/ml) sú užitočnejšie (senzitivita a špecificita 93 %) pri rozlišovaní prípadov FIP od prípadov bez FIP ako hladiny AGP v sére alebo iných APP.
Rivaltov test je jednoduchý test, ktorý možno použiť na rozlíšenie transsudátu od exsudátu vo vzorke výpotku (Barker a Tasker 2020). Pozitívne výsledky jednoducho naznačujú, že výpotok je exsudát a nie sú špecifické iba pre FIP; pozitívne výsledky na transsudát boli zdokumentované v iných situáciách ako FIP (napr. bakteriálna/septická peritonitída a lymfóm) (Fischer a kol. 2012).

3.2. Biochémia séra

Hoci zmeny v biochémii krvi pozorované v prípadoch FIP sú variabilné a často nešpecifické, existuje niekoľko kľúčových anomálií, na ktoré sa treba zamerať, aby bolo možné potvrdiť diagnózu FIP.

3.2.1. Proteíny akútnej fázy

Pri mnohých zápalových a nezápalových ochoreniach sa v pečeni produkujú proteíny akútnej fázy (APP) ako odpoveď na cytokíny uvoľňované makrofágmi a monocytmi (najmä interleukíny 1 a 6 a tumor nekrotizujúci faktor α).
AGP je skratka pre α1-kyslý glykoproteín a jeho vyšetrenie môže pomôcť pri diagnostike FIP. Hoci zvýšenie hladiny AGP (> 0,48 mg/ml) nie je špecifické pre FIP, pacienti s FIP majú často výrazne vysoké hladiny AGP (> 1,5 mg/ml). V dôsledku toho môže byť veľkosť zvýšenia cenná z hľadiska pomoci pri diagnostike FIP, pričom vyššie hladiny efektívnejšie zvyšujú index podozrenia (Giori et al 2011; Hazuchova et al 2017).

3.2.2. Hyperglobulinémia

V 89% prípadov je prítomná hyperglobulinémia; často v spojení s hypoalbuminémiou alebo nízkou-normálnou hladinou sérového albumínu (pozorovaná v 64,5 % prípadov) (Riemer et al. 2016). Hyperproteinémia sa nemusí vždy vyskytovať z dôvodu existencie hypoalbuminémie. Pomer albumín:globulín (A:G) je pri hyperglobulinémii a hypoalbuminémii (nízka-normálna koncentrácia albumínu) nízky a tento parameter sa môže použiť na posúdenie pravdepodobnosti FIP v konkrétnom prípade.

3.2.3. Hyperbilirubinémia

Hyperbilirubinémia sa vyskytuje v 21-63 % prípadov FIP a je častejšia pri efuzívnej FIP, kde sú bežne vysoké aktivity enzýmov alanínaminotransferázy (ALT), alkalickej fosfatázy (ALP) a γ-glutamyltransferázy (hoci tieto môžu byť v prípadoch FIP mierne zvýšené). FIP sa zriedkavo spája s hyperbilirubinémiou v dôsledku imunitne sprostredkovanej hemolytickej anémie (IMHA) (Norris et al. 2012) a mačky často nie sú vážne anemické. V prípade absencie vysokej aktivity pečeňových enzýmov alebo závažnej anémie by prítomnosť hyperbilirubinémie mala vzbudiť podozrenie na FIP (upozorňujeme, že sepsa a pankreatitída môžu spôsobiť hyperbilirubinémiu aj bez zvýšenej aktivity pečeňových enzýmov). Na základe postupného hodnotenia mačiek s FIP bolo zdokumentované, že hyperbilirubinémia bola typickejšie rozpoznaná u mačiek tesne pred smrťou alebo eutanáziou ako pri prvej prezentácii (Harvey et al. 1996). Okrem toho sa v tomto vyšetrovaní pozorovali vyššie hladiny bilirubínu u mačiek tesne pred smrťou alebo eutanáziou ako pri prvej prezentácii.

3.3. Hematológia

Pri FIP sú hematologické zmeny nešpecifické; existuje však niekoľko abnormalít, ktoré treba preveriť, aby sa potvrdila diagnóza. Lymfopénia je najčastejšou zmenou (55 – 77%) prípadov, pričom nedávna štúdia (Riemer et al. 2016) odhalila lymfopéniu len v 49,5 % prípadov FIP, pričom bola opísaná aj neutrofília (39 – 57 %), posun doľava a mierna až ťažká normocytárna, normochrómna anémia (37 – 54 %) (Riemer et al. 2016; Norris et al. 2012). Nedávno bola objavená súvislosť medzi FIP a mikrocytózou (s anémiou alebo bez nej). FIP môže spôsobiť závažnú IMHA so súčasnou regeneratívnou anémiou; ide však o nezvyčajný jav.

3.4. Sérológia

ELISA, nepriame imunofluorescenčné testy na protilátky a rýchle imunomigračné testy sú najbežnejšie testy na protilátky proti FCoV v sére (Addie et al. 2015). Vo väčšine štúdií sa ako substrát používajú bunky infikované CoV ošípaných alebo mačiek a titre sa merajú v násobkoch zriedení séra. Pozitívny test na protilátky proti FCoV znamená, že mačka bola infikovaná FCoV a došlo u nej k sérokonverzii (ktorá trvá 2 – 3 týždne od infekcie). Testy majú preto obmedzený klinický význam. Boli zistené rozdiely v mediáne titrov protilátok proti FCoV v závislosti od plemena, čo by mohlo naznačovať rozdiely v reakcii plemena na infekciu FCoV (Meli et al. 2013).
Hoci mačky s FIP mali vyššie titre protilátok proti FCoV ako mačky bez FIP, medzi mediánom titrov protilátok proti FCoV u zdravých mačiek a mačiek s podozrením na FIP nebol zistený žiadny rozdiel. V dôsledku toho je titer u jedného zvieraťa len okrajovo užitočný pri identifikácii mačiek s FIP (Bell et al 2006). Mnohé klinicky zdravé mačky (najmä tie v domácnostiach s viacerými mačkami) majú pozitívne a často veľmi vysoké titre protilátok proti FCoV, zatiaľ čo 10 % mačiek s FIP je séronegatívnych, čo by mohlo byť spôsobené naviazaním vírusu na protilátku a jej zneprístupnením pre sérologický test, čo tiež poukazuje na problémy s interpretáciou (Meli et al 2013). Negatívny test na protilátky FCoV v prípade podozrenia na suchú FIP môže byť účinnejší pri vylúčení FIP (Addie et al 2009). Napriek tomu boli v situáciách neurologickej FIP pozorované negatívne výsledky (Negrin et al 2007). V dôsledku toho sa lekári rozchádzajú v názore, či vykonať sérologické vyšetrenie v podozrivých prípadoch, napriek tomu, že pozitívny výsledok takmer vždy znamená expozíciu FCoV.

3.5. Súčasné trendy v oblasti diagnostiky

Použitie testovania protilátok proti koronavírusu v mozgovomiechovom moku (CSF) na diagnostiku v prípadoch zahŕňajúcich centrálny nervový systém je ďalším prelomovým objavom, pri ktorom sa IgG zisťuje v CSF. Protilátka sa však vo väčšine prípadov zistila len u mačiek s vysokým titrom IgG v sére (Boettcher et al. 2007)
Dôležitým rozdielom medzi infekciou mačacím koronavírusom a FIP je správanie génu NSP3c. Zistilo sa, že infikované tkanivové izoláty z druhého prípadu majú porušený gén 3c, zatiaľ čo u prvého prípadu bol gén neporušený. Rozhodujúcim prispievajúcim faktorom je aj mutácia lokusu S1/S2 a modulácia furínového rozpoznávacieho miesta, ktoré je normálne prítomné v S-géne enterického koronavírusu (Levy a Hutsell 2019).
Diagnostická užitočnosť imunocytochémie mozgovomiechového moku sa využíva aj na diagnostiku FIP prejavujúcej sa závažným postihnutím centrálneho nervového systému. Imunocytochemické farbenie (ICC) protilátok proti koronavírusu mačiek v makrofágoch mozgovomiechového moku je vysoko citlivý test najmä na diagnostiku ante mortem s citlivosťou 85 % a špecificitou 83,3 % (Gruendl et al 2017).

4. Závery

U mačiek s podozrením na FIP by mali korelovať anamnéza, klinické príznaky a klinicko-patologické vyšetrenia. Suchá forma sa diagnostikuje ťažšie ako vlhká forma. Pri vlhkej forme sa môže vykonať laboratórna analýza tekutiny, napríklad Rivaltova skúška. Ak je skúška negatívna, pravdepodobnosť FIP je malá, ale ak je skúška pozitívna, mali by nasledovať ďalšie diagnostické testy na potvrdenie FIP. Pri FIP je pomer A:G nízky, pretože je prítomná hyperglobulinémia a hypoalbuminémia (nízka normálna koncentrácia albumínu), a tento parameter sa môže použiť na posúdenie pravdepodobnosti FIP v konkrétnom prípade. Pacienti s FIP majú často výrazne vysoké hladiny AGP (α1-kyslý glykoproteín). Pri rozlišovaní prípadov FIP od prípadov bez FIP majú koncentrácie AGP vo výpotkoch (>1,55 mg/ml) senzitivitu a špecificitu 93 %.

Konflikt záujmov

Autori vyhlasujú, že nie sú v konflikte záujmov.

Financovanie

Nebola poskytnutá žiadna finančná podpora zo žiadneho inštitútu ani iného zdroja.

5. Literatúra

Addie D, Belak S, Boucraut-Baralon C (2009) Feline infectious peritonitis. ABCD guidelines on prevention and management. J Feline Med Surg  11:594–604.

Addie D, Belák S, Boucraut-Baralon C, Egberink H, Frymus T, Gruffydd-Jones T, Hartmann K, Hosie MJ, Lloret A, Lutz H (2009) Feline infectious peritonitis. ABCD guidelines on prevention and management. Journal of Feline Medicine and Surgery 11:594–604.

Addie DD, le Poder S, Burr, P (2015) Utility of feline coronavirus antibody tests. J Feline Med Surg 17:152–162.

Barker E, Tasker S (2020) Update on feline infectious peritonitis. In Practice 42:372-383.

Bell ET, Malik R, Norris JM (2006) The relationship between the feline coronavirus antibody titre and the age, breed, gender and health status of Australian cats. Aust Vet J  84:2–7.

Bell ET, Toribio JA, White JD (2006) Seroprevalence study of feline coronavirus in owned and feral cats in Sydney, Australia. Aust Vet J 84:74–81.

Boettcher IC, Steinberg T, Matiasek CEG, Hartmann K, Fischer A (2007) Use of anti-corona virus antibody testing of cerebrospinal fluid for diagnosis of feline infectious peritonitis involving the central nervous system. J Am Vet Med Assoc 230:199-205.

De Groot-Mijnes JD, Van Dun JM, Van der Most RG, de Groot RJ (2005) Natural history of a recurrent feline coronavirus infection and the role of cellular immunity in survival and disease, Journal of Virology 79:1036–1044

Fischer Y, Sauter-Louis C, Hartmann K (2012) Diagnostic accuracy of the Rivalta test for feline infectious peritonitis. Vet Clin Pathol 41:558–567.

Foley JE, Lapointe JM, Koblik P, Poland A, Pedersen NC (1998) Diagnostic features of clinical neurologic feline infectious peritonitis. J Vet Intern Med 12:415423.

Giori L, Giordano A, Giudice C (2011) Performances of different diagnostic tests for feline infectious peritonitis in challenging clinical cases. J Small Anim Pract  52:152–157.

Gruendl S, Matasek K, Matiasek L, Fischer A, Felten S, Jurina K, Hartmann K (2017) Diagnostic utility of cerebrospinal fluid immunocytochemistry for diagnosis of feline infectious peritonitis manifesting in central nervous system. J Feline Med Surg 19:576-585. 

Haagmans BL, Egberink HF, Horzinek MC (1996) Apoptosis and T-cell depletion during feline infectious peritonitis. J Virol 70:8977-8983

Hartmann K, Binder C, Hirschberger J, Cole D, Reinacher M, Schroo S, Frost J, Egberink H, Lutz H, Hermanns W (2003) Comparison of different tests to diagnose feline infectious peritonitis. J. Vet. Intern. Med.17:781–790. 

Harvey CJ, Lopez JW, Hendrick MJ (1996) An uncommon intestinal manifestation of feline infectious peritonitis: 26 cases (1986-1993). J Am Vet Med Assoc 209:1117–1120. 

Hazuchova K, Held S, Neiger R (2017) Usefulness of acute phase proteins in differentiating between feline infectious peritonitis and other diseases in cats with body cavity effusions. J Feline Med Surg 19:809–816.

Healey EA, Andre NM, Miller AD, Whitaker GR, Berliner EA (2022). Outbreak of feline infectious peritonitis (FIP) in shelter-housed cats: molecular analysis of the feline coronavirus S1/S2 cleavage site consistent with a ‘circulating virulent–avirulent theory’of FIP pathogenesis. Journal of Feline Medicine and Surgery Open Reports 8:20551169221074226.

Kipar A, May H, Menger S, Weber M, Leukert W, Reinacher M (2005) Morphological features and development of granulomatous vasculitis in feline infectious peritonitis, Veterinary Pathology 42:321–330

Kipar A, Meli ML (2014) Feline infectious peritonitis: Still an enigma? Vet. Pathol. 51:505–526.

Levy  JK,  Hutsell  S  (2019)  MSD  veterinary  manual:  Feline  infectoius peritonitis (FIP). USA: Merck Sharp and Dohme Corp.

Meli M, Kipar A, Müller C, Jenal K, Gönczi E-E, Borel N, Gunn-Moore D, Chalmers S, Lin F, Reinacher M, Lutz H (2004) High viral loads despite absence of clinical and pathological findings in cats experimentally infected with feline coronavirus (FCoV) type I and in naturally FCoV-infected cats, Journal of Feline Medicine and Surgery 6:69–81.

Meli ML, Burr P, Decaro N (2013) Samples with high virus load cause a trend toward lower signal in feline coronavirus antibody tests. J Feline Med Surg 15:295– 299.

Negrin A, Lamb CR, Cappello R (2007) Results of magnetic resonance imaging in 14 cats with meningoencephalitis. J Feline Med Surg  9:109–116.

Norris JM, Bosward KL, White JD (2012) Clinico-pathological findings associated with feline infectious peritonitis in Sydney, Australia: 42 cases (1990-2002). Aust Vet J 83:666–673. 

Pedersen N C (2014) An update on feline infectious peritonitis: diagnostics and therapeutics. The veterinary journal 201:133-141.

Pedersen NC (2009) A review of feline infectious peritonitis virus infection: 1963–2008. J. Feline Med. Surg.11:225–258. 

Pedersen NC (1995) An overview of feline enteric coronavirus and infectious peritonitis virus infections. Feline Practice 23:7–20.

Pedersen NC, Allen CE, Lyons LA (2008) Pathogenesis of feline enteric coronavirus infection. Journal of Feline Medicine and Surgery 10:529–541.

Pedersen NC, Liu H, Dodd KA, Pesavento PA (2009) Significance of coronavirus mutants in feces and diseased tissues of cats suffering from feline infectious peritonitis. Viruses 1:166–184 

Pedersen NC, Sato R, Foley JE, Poland AM (2004) Common virus infections in cats, before and after being placed in shelters, with emphasis on feline enteric coronavirus. Journal of Feline Medicine and Surgery 6:83–88.

Pedersen NC, Boyle JF, Floyd K (1981) Infection studies in kittens, using feline infectious peritonitis virus propagated in cell culture. Am. J. Vet. Res.42:363– 367.

Riemer F, Kuehner KA, Ritz S (2016) Clinical and laboratory features of cats with feline infectious peritonitis – a retrospective study of 231 confirmed cases (2000-2010). J Feline Med Surg 18:348–356.

Stranieri A, Giordano A, Paltrinieri, S Giudice C, Cannito V, Lauzi S (2018) Comparison of the performance of laboratory tests in the diagnosis of feline infectious peritonitis. J. Vet. Diagn. Investig. 30:459–463. 

Vennema H, Poland A, Foley J, Pedersen NC (1998) Feline infectious peritonitis viruses arise by mutation from endemic feline enteric coronaviruses. Virology 243:150–157.

Vogel L, Van der Lubben M, teLintelo EG, Bekker, CP Geerts T, Schuijff LS, Grinwis GC, Egberink HF, Rottier PJ (2010) Pathogenic characteristics of persistent feline enteric coronavirus infection in cats. Vet. Res. 41:71–82.

Weiss RC, Scott FW (1981) Pathogenesis of feline infectious peritonitis: nature and development of viraemia, American Journal of Veterinary Research 4:382– 390.

sk_SKSK