Infekcia FeLV a jej vzťah k FIP

21.5.2021
Niels C. Pedersen, DVM, PhD
Pôvodný článok: Synopsis of Feline leukemia virus infection and its relationship to feline infectious peritonitis

Základné fakty – Vírus mačacej leukémie (FeLV) je retrovírus príbuzný s vírusom myšej leukémie, ktorý existoval medzi divými mačkami už desaťtisíce rokov pred jeho objavením v roku 1964 (Jarrett a kol., 1964). Infekcia FeLV sa vyskytuje hlavne u mačiek mladších ako 3-8 rokov (Pedersen, 1998, 1991). Hlavným zdrojom infekcie sú mačky v asymptomatickom štádiu infekcie. Vírus sa vylučuje vo všetkých výlučkoch a telesných sekrétoch a šíri sa blízkym kontaktom (Pedersen a kol., 1977). Infekcia FeLV sa v prírode zvyčajne vyskytuje potom, čo sú mačky dostatočne staré na to, aby sa mohli socializovať, a primárna fáza infekcie je buď bezpríznaková, alebo prechodná a končí dlhotrvajúcou imunitnou reakciou u 95% alebo viac mačiek. Iba malá časť infekcií v prírode vedie k chronickej virémii. Ochorenia spojené s FeLV sa vyskytujú prevažne u malej skupiny mačiek s pretrvávajúcou infekciou.
Ochorenie FeLV u divých mačiek nevyvolalo pred jeho objavením zvýšený záujem a akákoľvek súvisiaca úmrtnosť zostala medzi spektrom chorôb, ktoré postihujú divé mačky, nepovšimnutá. To, čo vieme o patogenéze infekcie FeLV u divokých mačiek, preto pôvodne pochádzalo zo štúdií uskutočnených v 70. a 80. rokoch na skupinách domácich mačiek a laboratórnych infekciách (prehľad Pedersen, 1998, 1991).

Epizootiológia – zdá sa, že FeLV nepozorovane prestúpila z prírody do populácie domácich mačiek niekedy pred 60. rokmi 20. storočia a odvtedy došlo k rapídnemu nárastu incidencie. Prvé náznaky, že by za touto chorobou mohol stáť vírus, prišli v roku 1964 s identifikáciou intracelulárnych častíc pripomínajúcich vírus myšej leukémie v domácnosti mačiek s viacerými prípadmi lymfosarkómu (Jarrett a kol., 1964). Naše chápanie závažnosti infekcie FeLV a jej vzťahu k chorobám iným ako lymfosarkóm sa začalo v roku 1969 vo výskumných laboratóriách (Hardy a kol., 1969). Hlavné spektrum chorôb súvisiacich s FeLV vzišlo z komerčnej aplikácie nepriameho fluorescenčného testu protilátok (IFA) na detekciu viremických mačiek, počnúc rokom 1972 (Hardy, 1973; Hardy a Zuckerman, 1991). Nasledovali rýchle domáce testy FeLV založené na ELISA (Lutz a kol., 1979).

FeLV bola retrospektíne identifikovaná ako hlavná príčina ochorení domácich mačiek v 60. rokoch a prospektívne v 70. a 80. rokoch. Čo spôsobilo panzootiu infekcie FeLV a chorôb u domácich mačiek? Ako sa neskôr zistilo, človekom riadené prostredie s početnou populáciou mačiek, najmä kde boli mladé mačiatka v kontakte so staršími infikovanými mačiatkami a mačkami, sa ukázalo ako ideálne pre prenos z mačky na mačku. Závažnosť týchto expozícií spolu s mladým vekom (Hoover et al., 1976) a inými stresovými faktormi prostredia výrazne zvýšil výskyt pretrvávajúcich infekcií oproti prechodným infekciám (Pedersen a kol., 1977). Zatiaľ čo iba malé percento mačiek v prírode sa stáva trvale viremických, u tretiny alebo viac mačiek exponovaných v kontrolovanom laboratórnom prostredí sa vyvinula perzistentná virémia.

Koniec panzootie FeLV nastal s rozsiahlym „testovaním a oddeľovaním“ viremických mačiek, ako dokumentujú Weijer a kolegovia (1986). Testovanie a oddeľovanie boli neskôr doplnené účinnými vakcínami. Je pozoruhodné, že infekcia FeLV už nie je hlavnou príčinou ochorení v domácnostiach s mnohopočetným výskytom mačiek. Opäť existuje ako prírodná infekcia, s pozitivitou iba u 1-5% divokých mačiek. Niekoľko viremických mačiek, najmä mladších, sa však naďalej objavuje medzi mačkami premiestnenými z prírody do prostredia útulkov a dočasných domovov.

Patogenéza – primárna infekcia FeLV je svojou povahou do značnej miery nevýrazná a ukončená silnou imunitnou odpoveďou a celoživotnou imunitou (prehľad Pedersen, 1991). Ak je však rozsah expozície dostatočne veľký a/alebo je nejakým spôsobom znížená imunita mačky, môže dôjsť k primárnemu a prechodnému ochoreniu. Táto fáza sa môže prejaviť horúčkou, generalizovanou lymfadenopatiou, nízkym počtom krvných doštičiek a WBC a miernou anémiou. Po tomto štádiu často nasleduje dlhotrvajúca a do značnej miery bezpríznaková virémia trvajúca mesiace a roky. U mačiek s pretrvávajúcou infekciou FeLV sa nakoniec vyvinie niekoľko primárnych a sekundárnych chorôb, ktoré sú zvyčajne smrteľné. Zvyčajný odhad úmrtnosti u viremických mačiek je okolo 50% ročne (Pedersen, 1988), čo znamená, že po troch rokoch zostane nažive iba 12,5% z nich. Pretože infekcia v prírode sa vyskytuje hlavne u mladších mačiek a väčšina z nich uhynie do 3 rokov, v prírode sa u mačiek starších ako 5-8 rokov pozoruje len málo prípadov infekcie FeLV.

Primárne choroby FeLV sú spojené s rôznymi mutantami infikujúceho kmeňa a zahŕňajú aplastickú anémiu, rôzne myeloproliferatívne poruchy a lymfóm, ktorý je zvyčajne generalizovaný, očný alebo neurologický (zhrnutie Pedersen 1988, 1991). Sekundárne ochorenie spojené s FeLV je spôsobené niekoľkými bežnými infekčnými agensmi mačiek, ktoré zvyčajne nie sú veľmi patogénne, ale ktoré sa zosilňujú potlačením imunity T-lymfocytov spojenej s FeLV.

Súvislosť infekcie FeLV a FIP – Zistilo sa, že jedna tretina až polovica mačiek s FIP počas 70. a 80. rokov bola infikovaná FeLV (Cotter a kol., 1973; Pedersen a kol., 1977). Spojenie medzi týmito dvoma infekciami sa ukázalo, keď boli mladé laboratórne mačky s infekciou enzootickým mačacím enterickým koronavírusom (FECV) chované spolu s nosičmi FeLV (Pedersen a kol., 1977). Keď sa tieto mladé mačky trvale infikovali FeLV, začali sa zvyšovať ich titre koronavírusových protilátok a behom niekoľkých týždňov alebo mesiacov sa objavili klinické príznaky FIP. FIP sa vyskytla iba u jednej tretiny mačiek s virémiou FeLV, a u dvoch tretín mačiek, ktoré sa stali imunnými voči FeLV, sa nezistili žiadne prípady FIP. V neskoršej štúdii boli mačky chronicky infikované laboratórnym kmeňom vírusu mačacej imunodeficiencie (FIV) experimentálne infikované FECV (Poland a kol., 1996). U dvoch z 19 mačiek v chronickom imunosupresívnom štádiu infekcie FIV sa vyvinula FIP, zatiaľ čo žiadna z 20 FIV neinfikovaných “spolubývajúcich” neochorela. Štúdie podobné tejto s imunosupresiou FeLV a FIV boli dôležité pre záver, že vírus FIP (FIPV) bol bežne sa vyskytujúcim mutantom FECV a minimálnym patogénom u zdravých imunokompetentných mačiek.

Čo znamená infekcia FeLV pre liečbu FIP? Priznávam sa, že nie som zástancom liečby FIP u mačiek pozitívnych na FeLV. Vieme, že infekcia FeLV indukuje typ imunosupresie, ktorý vedie k rozvoju FIP. Mám tiež podozrenie, že úspešná liečba FIP antivirotikami, ako je GS-441524, spočíva v obnovení ochrannej imunitnej odpovede na FIPV. Ak je to pravda, FeLV indukovaná imunosupresia môže interferovať s imunitou FIPV a znižovať mieru vyliečenia pri liečbe GS alebo interferovať s akoukoľvek dlhodobou ochrannou imunitou vyvolanou úspešnou antivírusovou liečbou. Je potrebné vziať do úvahy ďalšie dva problémy s liečením takýchto mačiek. Chov mačiek infikovaných FeLV spôsobuje finančné a fyzické ťažkosti, pokiaľ ide o rutinnú veterinárnu starostlivosť a karanténu náchylných mačiek. Je tiež známe, že iba 10% mačiek infikovaných FeLV prežije dlhšie ako tri roky. Tieto fakty vyvolávajú otázky ohľadne najlepšieho využívania prostriedkov dočasných/záchranných skupín a jednotlivcov – na mačky iba s FIP, mačky s iným liečiteľným ochorením alebo na zdravé mačky čakajúce na domov?

Záver – Je nepravdepodobné, že by sa pestúni/záchranári rozhodli neliečiť FIP u FeLV pozitívnych mačiek. Rozhodnutie liečiť FIP u takýchto mačiek však musí v prvom rade vychádzať z presnosti počiatočného testu FeLV. Asi 5 zo 100 pozitívnych in-house testov FeLV ELISA u zdravej populácie mačiek bude falošne pozitívnych. Ak je výskyt FeLV v populácii mačiek pochádzajúcich z ulice 1%, falošne pozitívne výsledky budú päťkrát častejšie ako skutočné pozitivity. Preto je dôležité, aby boli pozitívne testy ELISA potvrdené ďalším testom, ako je PCR. Majitelia by sa mali vždy, keď je to možné, uistiť, že tieto mačky nemajú iné choroby spojené s FeLV, ako je aplastická anémia, lymfóm alebo myeloproliferatívne poruchy. Majitelia mačiek, ktorí sa rozhodnú pre liečbu GS, by sa tiež mali podeliť o krátkodobé a dlhodobé výsledky svojho úsilia, aby bolo možné v tejto skupine FIP získať lepšiu prognózu.

Referencie

  • Cotter SM, Gillmore CE, Rollins C. 1973. Multiple cases of feline leukemia and feline infectious peritonitis in a household. J Am Vet Med Assoc 162:1054-1058.
  • Hardy WD Jr., et al. Feline leukemia virus: occurrences of viral antigen in the tissues of cats with lymphosarcoma and other diseases. Science 1969, 166:1019-1021. 
  • Hardy WD Jr. Horizontal transmission of feline leukemia virus in cats. Nature 1973, 244:266269. 
  • Hardy WD Jr, Zuckerman EE. Ten-year study comparing enzyme-linked immunosorbent assay with the immunofluorescent antibody test for detection of feline leukemia virus infection in cats. J Am Vet Med Assoc. 1991, 199:1365-73.
  • Hoover EA, et al. Feline leukemia virus infection: Age-related variation in response of cats to experimental infection. J Natl Cancer Inst. 1976, 57:365-369. 
  • Jarrett WFH, et al., Leukemia in the cat. A virus-like particle associated with leukemia (lymphosarcoma). Nature 1964, 202:567-56.
  • Lutz H, et al. The Demonstration of Antibody Specificity by a New Technique. The Gel
  • Electrophoresis-Derived Enzyme-Linked Immunosorbent Assay (GEDELISA) and its Application to Antibodies Specific for Feline Leukemia Virus.  J Histochem Cytochem. 1979, 27:1216-1218.
  • Pedersen NC. Feline Infectious Diseases. American Veterinary Publications, Inc., Goleta, CA, USA, 1988.  
  • Pedersen NC. Feline leukemia virus infection. In: Feline Husbandry. Disease and management in the multiple-cat environments. American Veterinary Publications, Inc., Goleta, CA, USA, 1991, pp210-228. 
  • Pedersen NC, Theilen G, Keane MA, Fairbanks L, Mason T, Orser B, Che CH, Allison C. 1977. Studies of naturally transmitted feline leukemia virus infection. Am J Vet Res 38:1523-31.
  • Poland AM, Vennema H, Foley JE, Pedersen NC. 1996. Two related strains of feline infectious peritonitis virus isolated from immunocompromised cats infected with feline enteric coronavirus. J Clin Micro 34:3180-3184. Weijer K, de Haag U, Osterhaus A. 1986. Control of feline leukemia virus infection by a removal programme. Vet Rec, 119, 555-556.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

sk_SKSK