Aplikácia injekcií predstavuje pre majiteľov často problém. Odborným výrazom pre kategóriu liekov podávaných injekčným spôsobom je subkutánna medikácia, čo znamená, že sa aplikuje podkožne. Niektoré subkutánne lieky sa jednoducho aplikujú pod kožu, zatiaľ čo iné typy subkutánnych liekov sa musia podávať do svalu (intramuskulárna injekcia), a spôsob podania lieku bude závisieť od požadovaného miesta podania injekcie. Správna aplikácia subkutánneho lieku môže pomôcť znížiť hladinu stresu a udržať mačku šťastnú a zdravú.
Príprava mačky na aplikáciu injekcie
Uistite sa, že je vaša mačka hydratovaná. Ak podávate mačke subkutánne injekcie, je nevyhnutné, aby bola pred a po podaní mačka hydratovaná. Ak je vaša mačka ťažko dehydratovaná, lieky, ktoré podávate, sa nemusia úplne vstrebať. Pre väčšinu zdravých mačiek by to nemal robiť problém, ale ak máte podozrenie, že vaša mačka môže byť dehydratovaná, mali by ste sa poradiť s veterinárnym lekárom o tom, ako ju udržiavať dobre hydratovanú.
Rozhodnite sa, kde chcete aplikovať injekciu. Možno budete chcieť mačku držať v lone, aby ste ju utíšili počas aplikácie injekcie, ale zvyšuje sa tak pravdepodobnosť, že vás vaša mačka môže poškriabať alebo zraniť, a zároveň to môže spôsobiť, že si bude spájať pobyt v lone s injekciami. Ak sa rozhodnete mačku držať v lone, najlepšie je položiť si na seba hrubý uterák, aby ste si zakryli nohy. Najlepšie je však mačku umiestniť na rovný povrch, napríklad na stolovú dosku.
Vyberte vhodné miesto vpichu. Miesto vpichu sa bude líšiť v závislosti od toho, či podávate jednoduchú subkutánnu injekciu alebo intramuskulárnu injekciu. Príliš veľa aplikácii na rovnakom miesto môže pre vašu mačku predstavovať problém. Je to preto, že mačaciemu telu trvá šesť až osem hodín, kým úplne vstrebá tekutiny podané injekciou. Ak aplikujete príliš veľa liekov na jedno miesto skôr, ako sa vstrebajú, môže to spôsobiť hromadenie tekutín, ktoré sa nazýva edém. To môže byť pre vašu mačku napríjemné a mohlo by to zabrániť tomu, aby veľa liekov, ktoré dávate, v tele vašej mačky bežalo.
Mali by ste byť schopní podať asi až 10 až 20 ml liečiva na kilogram telesnej hmotnosti skôr, ako budete musieť zvoliť nové miesto vpichu.
Skontrolujte svoju mačku, aby ste sa uistili, že injekcie sú adekvátne absorbované. Okolie miesta vpichu by malo ostať suché.
Miesto vpichu potrite tampónom namočenom v alkohole. Väčšina mačiek nebude tento krok potrebovať, pokiaľ nemajú narušený imunitný systém. Baktericídny účinok je len jednou z výhod. Vďaka uľahnutiu srsti môžete lepšie vidieť pokožku pri podaní injekcie.
Používajte jedlo na rozptýlenie pozornosti. Tesne pred podaním injekcie doprajte svojej mačke maškrtu, ktorá jej naozaj chutí, napríklad obľúbenú konzervu alebo tuniaka. Hneď ako začne jesť, jemne zovrite kožu na mieste, kam budete aplikovať injekciu. Asi po piatich sekundách by ste mali prestať zvierať a jedlo odobrať. Vráťte jedlo a tentokrát zovrite (štípnite) intenzívnejšie . Toto opakujte, až kým vaša mačka bude tolerantná k štípaniu a ostane sústredená na jedlo. To jej pomôže pripraviť sa na injekciu a zníži to bolesť a stres, ktoré zažíva pri aplikácii injekcie.
Aplikácia podkožnej injekcie
Nájdite miesto s voľnou kožou. Všeobecne sú u mačky oblasti medzi krkom a chrbtom najvoľnejšie a najpružnejšie miesta. Jemne stlačte a natiahnite kožu, kde je najvoľnejšia, držte ju medzi palcom a ukazovákom a odvádzajte pozornosť mačky jedlom. Vzniknutý tvar pripomína stan.
Zabodnite ihlu. Keď máte kožnú riasu pevne medzi prstami, mali by ste medzi palcom a ukazovákom vidieť úzky pás kože. Zabodnite ihlu do tohto miesta.
Ihla by mala byť neustále udržiavaná rovnobežne s pokožkou pozdĺž chrbta vašej mačky. Naklonenie ihly by mohlo spôsobiť prepichnutie pokožku na druhej strane a ihla by vás mohla bodnúť do prsta.
Nedržte palec nad piestom, kým si nie ste istí, že je ihla správne zasunutá. Držanie piestu pri zasúvaní ihly by mohlo spôsobiť predčasné vstreknutie, ak sebou mačka trhne, alebo ak ste ihlu zapichli nesprávne.
Pred vstrieknutím povytiahnite piest. Pred vstrieknutím lieku je dôležité, aby ste mierne zatiahli za piest. Tým sa uistíte, že ste zasiahli miesto vhodné pre aplikáciu injekcie.
Ak po povytiahnutí piestu vstúpi do striekačky krv, znamená to, že ste narazili na cievu. Budete musieť ihlu vytiahnuť a skúsiť to znova na inom mieste.
Ak sa do injekčnej striekačky dostanú vzduchové bubliny, znamená to, že ste prepichli skrz kožnú riasu a nasali ste vzduch z druhej strany. Budete musieť ihlu vytiahnuť a skúsiť to znova.
Ak do striekačky nevnikla krv, ani vzduchové bubliny, narazili ste na prijateľné miesto a môžete pokračovať v aplikácii injekcie.
Vstrieknite obsah striekačky. Uistite sa, že ste vpichli všetok liek. Akonáhle je injekčná striekačka úplne prázdna, opatrne vytiahnite ihlu a pohybujte sa rovnakou cestou, ktorú ste použili na jej vpichnutie.
Držte injekčnú striekačku medzi ukazovákom a prostredníkom a palcom (na tej istej ruke), stlačte piest.
Skontrolujte, či nedošlo ku krvácaniu alebo úniku liečiva. Po podaní injekcie musíte skontrolovať miesto vpichu. Ak zistíte, že z miesta vpichu vyteká krv alebo liečivo, pritlačte na toto miesto čistý vatový tampón alebo vreckovku, kým sa vylučovanie nezastaví. To by malo trvať asi minútu, prípadne dlhšie, ak je mačka príliš nepokojná.
Použitú ihlu zlikvidujte korektným spôsobom. Nevhadzujte injekčnú striekačku do domáceho odpadu, pretože ihly sa považujú za biologicky nebezpečný odpad. Obráťte sa na veterinára a zistite, či zaisťuje likvidáciu ihiel. Nikdy nevyhadzujte nezakrytú ihlu do odpadu, pretože by to mohlo spôsobiť zranenie alebo infekciu zberača odpadu alebo kohokoľvek iného, kto manipuluje s vašim odpadom.
Aplikácia intramuskulárnej injekcie
Nájdite miesto vpichu. Váš veterinárny lekár vám mal dať konkrétne pokyny, kam máte aplikovať intramuskulárnu medikáciu, a mali by ste ich starostlivo dodržiavať. Všeobecne platí, že väčšina veterinárnych lekárov odporúča aplikovať intramuskulárne injekcie do štvorhlavých svalov (vrchné stehno) alebo bedrových spinálnych epaxiálnych svalov (dorzálne svaly pozdĺž chrbtice).
Pri podávaní intramuskulárnych injekcií buďte mimoriadne opatrní . Zle zavedená ihla by mohla spôsobiť vážne poškodenie nervov vašej mačky. Z tohto dôvodu je najlepšie riadiť sa všetkými pokynmi veterinára. Ak si nie ste istí niektorou časťou pokynov veterinára, alebo ak doma nenájdete odporúčané miesto vpichu, zavolajte alebo navštívte veterinára, ktorý vám poskytne dôkladnejšie usmernenie.
Zapichnite ihlu. Ihla by mala byť zavedená v uhle od 45 do 90 stupňov, v závislosti od miesta zvoleného pre injekciu. Aby ste zabránili pohybu mačky, a aby ihla do svalu vstupovala správne, môže vám pomôcť držanie svalu naplocho.
Uistite sa, že ste ihlu zasunuli pod správnym uhla, aký vám ukázal váš veterinár. Zavedenie ihly pod príliš malým uhlom môže zabrániť injekcii dosiahnuť požadovanú hĺbku a preniknúť do svalu.
Nedržte palec nad piestom injekčnej striekačky, kým si nebudete istí, že je ihla zavedená správne. Ak sa dotknete piestu pri zasúvaní ihly, môže to mať za následok predčasné podanie injekcie, ak by sa mačka pohla alebo ste ihlu zaviedli zle.
Pred podaním injekcie potiahnite piest. Rovnako ako pri podaní subkutánnej injekcie, pred vstrieknutím lieku mierne zatiahnite za piest. Vzduchové bubliny by nemali byť pri intramuskulárnych injekciách problém, ale ak uvidíte krv, musíte ihlu vytiahnuť a skúsiť to znova, pretože to môže znamenať zasiahnutie krvnej cievy.
Vstrieknite obsah striekačky. Je dôležité zabezpečiť, aby bola podaná celá dávka lieku v injekčnej striekačke. Akonáhle je injekčná striekačka úplne vyprázdnená, vytiahnite ihlu rovnakou cestou, akou ste ju vpichli.
Držte injekčnú striekačku medzi ukazovákom a prostredníkom a palcom (na tej istej ruke), stlačte piest nadol.
Skontrolujte, či nedochádza ku krvácaniu alebo úniku liečiva. Po podaní injekcie skontrolujte miesto vpichu. Ak spozorujete príznaky krvi alebo vytečeného lieku, pritlačte na miesto vpichu čistú vatovú tyčinku alebo tampón. Zastavenie krvácania alebo úniku lieku trvá pri správnom tlaku iba jednu minútu.
Ihlu zlikvidujte korektným spôsobom. Použité injekčné striekačky sa považujú za biologicky nebezpečný odpad, a ako také by sa nikdy nemali vyhadzovať do domového odpadu alebo ponechať nezakryté v odpade. Opýtajte sa svojho veterinára, či zabezpečuje likvidáciu použitých ihiel.
25.3.2019, Preklad 1.5.2021 Niels C. Pedersen Pôvodný článok: Fifty years’ fascination with FIP culminates in a promising new antiviral
Mačacia infekčná peritonitída (FIP) ma fascinuje posledných 50 rokov. Aj keď je FIP spôsobená vírusom, najviac sa podobá na mykobakteriálne infekcie, ktoré spôsobujú tuberkulózu a malomocenstvo u ľudí a mačiek. Choroba vydávala svoje tajomstvá veľmi neochotne a každý nový objav viedol k ďalším otázkam. Ako hlása slávna báseň Roberta Frosta: „Tancujeme okolo ringu a predpokladáme, ale tajomstvo sedí uprostred a vie.“ Mám šťastie, že som dosiahol posledný medzník svojej kariéry, keď som identifikoval bezpečnú a efektívnu liečbu FIP . Dospieť do tejto vázy sme mohli len vďaka tvrdej práci a skvelej spolupráci s tímami ľudí v USA z miest ako Kansas State a Wichita State University alebo Gilead Sciences.
Vieme, že malé molekuly cielené na špecifické proteíny zapojené do replikácie vírusu RNA sú schopné bezpečne liečiť rôzne formy FIP. Tieto malé molekuly zahŕňajú inhibítor proteázy GC376 a nukleozidový analóg GS-441524. Oba sú založené na liekoch, ktoré sa v súčasnosti používajú na liečbu bežných ľudských chorôb, ako je hepatitída C a HIV/AIDS, a podrobujú sa testom na exotické infekcie s názvami ako MERS (blízkovýchodný respiračný syndróm), SARS (ťažký akútny respiračný syndróm) a Ebola.
Je dôležité uviesť, že malé klinické testy, ktoré sme dokončili a zverejnili, sú určené predovšetkým na overenie koncepcie, ale bohužiaľ nie na rýchle premietnutie do schválených a komerčne dostupných produktov. Niektoré skúmané lieky môžu byť uprednostnené (a tým oneskorené pre veterinárne použitie) v humánnej medicíne a všetky si budú vyžadovať zdĺhavý proces, aby sa získalo konečné schválenie, a to aj keď ide o zvieratá. Za ich marketing budú v konečnom dôsledku zodpovedné súkromné veterinárne farmaceutické spoločnosti. Je dopyt po takýchto liekoch a ochota majiteľov znášať náklady pre tieto spoločnosti dostatočným stimulom?
FIP sa svojich tajomstiev vzdávala s veľkou nevôľou a každý nový objav viedol k ďalším otázkam.
Obrázok 1. Bubba bol pôvodne nájdený ako opustené 3-týždňové mačiatko jeho majiteľom na Floride v USA. Vo veku 7 rokov mu diagnostikovali suchú brušnú FIP a zaradil sa do liečebnej štúdie GS-441524. (a) V máji 2017, tesne pred začiatkom liečby, vážil Bubba 6 kg (13,5 lb). V prvom týždni 12-týždňovej liečby jeho majiteľ uviedol, že „jedol sám, bdelý, energický a hravý.“ (b) Bubba, zobrazený v januári 2018, s hmotnosťou 9,3 kg (20,5 lb). Poďakovanie: Adel Gastle
Počiatočné správy o úspešnej liečbe bohužiaľ iba stimulovali úsilie zúfalých majiteľov o okamžitý prístup k týmto liekom a vytvorili rastúci čierny trh. Preto mám podozrenie, že nasledujúcich pár rokov preverí našu trpezlivosť aj etiku. Nič z toho by nemalo uberať na váhe skutočnosti, že po viac ako 50 rokoch výskumu sme sa dostali až k tomuto dôležitému bodu. Oveľa viac toho ešte čaká na objavenie. Ako vedie replikácia vírusu v makrofágoch u mnohých mačiek k imunite, kým u nešťastných jedincov vedie k chorobe? Môžu tieto poznatky konečne viesť k účinným vakcínam? Aký je najlepší spôsob starostlivosti o mačiatka v chovných staniciach, útulkoch a depozitoch, aby sa minimalizovali straty kvôli FIP? Čakajú na svoje objavenie ešte lepšie lieky? Môžu malé molekulové inhibítory pôsobiť vo vzájomnej synergii pri úplne odlišnej modalite liečby?
Tieto a ďalšie otázky prenechám svojim vedeckým kolegom na poli FIP.
Niels C Pedersen DVM, PhD Centrum pre zdravie spoločenských zvierat, Škola veterinárneho lekárstva, Kalifornská univerzita, Davis, USA
Referencie
Pedersen, NC, Perron, M, Bannasch, M. Efficacy and safety of the nucleoside analog GS-441524 for treatment of cats with naturally occurring feline infectious peritonitis. J Feline Med Surg 2019; 21: 271–281. Google Scholar | SAGE Journals | ISI
Zhrnutie: Carol Johnson DVM, PhD. A Heather Lorimer Ph.D. Pre upresnenie boli pridané ďalšie informácie z článkov z literatúry od Dr. Pedersena.
Infekčná peritonitída mačiek (FIP) je jednou z najkomplexnejších infekčných chorôb a je nepochybne jednou z najhorších chorôb, aké si možno predstaviť. Je spôsobená vírusom RNA z čeľade koronavírusov radu Nidovirales. Medzi ďalšie vírusy RNA, ktoré čitateľ možno pozná lepšie, patrí vírus Ebola, chrípkový vírus, AIDS a rinovírusy. Koronavírusy sú pomenované podľa výčnelkov, ktoré pri pohľade do elektrónového mikroskopu pripomínajú korunu (alebo korónu). Koronavírusy môžu spôsobiť ochorenie takmer u každého živočíšneho druhu, ale ako také sú koronavírusy druhovo špecifické: mačacie koronavírusy neinfikujú ľudí, psy ani iné zvieratá.
Mačací enterický koronavírus (FECV, v literatúre tiež označovaný skratkou FCoV) obvykle zostáva v črevnom trakte a infikuje hornú vrstvu buniek lemujúcich tenké črevo pred usadením sa v hrubom čreve. FECV môže spôsobiť miernu hnačku a zvracanie, ale nepovažuje sa za závažný patogén (pôvodcu choroby) v črevnom trakte.
Mačka infikovaná FECV môže vylučovať vírus vo veľkom množstve a vylučovanie môže pokračovať celé mesiace. Mačky sú obligátnymi mäsožravcami a v dôsledku toho majú veľmi krátky tráviaci trakt. Táto skutočnosť môže hrať úlohu pri vylučovaní vírusu vo vysokej koncentrácii. Imunita voči FECV je zvyčajne dočasná a aj predtým imúnne zvieratá môžu byť reinfikované. To je jeden z dôvodov, prečo je prevencia pomocou vakcinácie ťažká, až nemožná.
Špecifické mutácie vírusu FECV mu umožňujú opustiť črevný trakt, kde infikuje bunky imunitného systému nazývané makrofágy, ktoré zvyčajne pomáhajú bojovať proti infekcii. Táto mutovaná verzia FECV sa označuje ako FIPV (vírus mačacej infekčnej peritonitídy). Infikované makrofágy šíria túto chorobu v tele mačky podobným spôsobom ako sa šíria baktérie tuberkulózy (TB) u ľudí alebo zvierat. Mutácie spojené s FIPV sa vyskytujú v troch častiach genómu FECV, konkrétna mutácia však môže byť pre každú mačku jedinečná. Až 20% infekcií FECV môže viesť k subklinickej infekcii makrofágov, avšak u relatívne málo mačiek prepukne FIP. Podobne je až 40% ľudskej populácie na svete infikovaných tuberkulóznymi baktériami, ale len málo ľudí má rozvinutú úplnú tuberkulózu. Na rozdiel od baktérie TB sa FIPV neprenáša na iné mačky; prenos sa uskutočňuje prostredníctvom nemutovaného FECV.
FIP je ochorenie spojené s populáciami mačiek s vysokou hustotou, kde sú mačiatka súčasťou rovnice. Mačiatka sú najcitlivejšie k rozvinutiu FIP a zvyčajne sú infikované FECV vo veku okolo 9 týždňov. Všeobecne sa FIP môže vyskytovať aj v hustej mestskej alebo vidieckej populácii voľne sa pohybujúcich mačiek. V USA je bežnejšie vidieť FIP u mačiek a mačiatok z konvenčných útulkov s vysokou hustotou a mačacích dočasiek či záchranárskych staníc, kde môžu byť mačiatka vystavené veľkej vírusovej náloži. Ďalším zdrojom FIP sú chovateľské stanice. V chovoch nielenže je sústredené množstvo mačiek, ale môžu existovať aj genetické predispozície, ktoré tiež môžu hrať svoju úlohu (v niektorých prípadoch až 50%). Aj keď je genetické riziko zrejmé, genetická analýza ukazuje, že na náchylnosti k FIP sa zúčasňuje pravdepodobne veľké množstvo génov. Vo výsledku je príbuzenské kríženie spojené s náchylnosťou k FIP, ale genetické testovanie tejto náchylnosti nie je v súčasnosti možné. Celkovo sa FIP vyskytuje u cca 0,3% mačiek, ale môže sa vyskytnúť až u 1-5% (alebo viac) mačiek v miestach s vysokou hustotou, ako sú chovateľské stanice alebo záchranné stanice.
FIP je na vzostupe pravdepodobne v dôsledku zvyšujúceho sa počtu zachraňovaných mačiek, pri ktorých môžu byť mačiatka kŕmené z fliaš, predčasne odstavené a vystavené veľkému množstvu vírusu FECV.
Rozlišuje sa suchá a vlhká forma FIP, ale môžu existovať aj kombinované formy a je možná aj zmena jednej formy na druhú. Vo všeobecnosti má vlhká forma, charakterizovaná výpotkom, ktorý vedie k zvačšeniu brucha alebo tekutine v pľúcach spolu s ďalšími príznakmi, rýchly priebeh a môže mačku zabiť veľmi rýchlo (v tomto prípade sa jedná často o smrť v dôsledku eutanázie). Suchá forma môže pretrvávať mesiace až zhruba rok, niekedy aj dlhšie.
Rizikové faktory pre rozvoj FIP zahŕňajú prevalenciu mačiek, ktoré vylučujú vírus FECV, intenzitu vylučovania vírusu, počet mačiek vo vekovom rozmedzí od 4 do 29 mesiacov (najcitlivejšie) a genetickú predispozíciu (u šľachtených mačiek). FIP sa často objavuje u mladých mačiek po stresovej udalosti, ako je napríklad kastrácia alebo sterilizácia. V týchto prípadoch môže mať mačka už makrofágy infikované FIPV v lymfatických uzlinách a stres umožňuje prepuknutie FIP.
FIP sa môže vyvinút aj u starších mačiek. Typicky sa stáva, že jedna (alebo viac) mačiek v domácnosti s viacerými mačkami umiera v dôsledku vysokého veku a majiteľ má pocit, že zostávajúca mačka potrebuje nového kamaráta, a tak dostane mačiatko z útulku. Staršia mačka už dávno stratila imunitu voči FECV a teraz je náchylná na infekciu. Z dôvodu vyššieho veku môže mať staršia mačka horšiu imunitnú odpoveď ako mladšie zviera a je pravdepodobnejšie, že sa u nej rozvinie FIP.
Dr. Pedersen zastáva názor, že FIP sa dá zvyčajne diagnostikovať pomerne jednoducho. Mačiatka alebo mladé mačky s viskóznou, hlienovitou tekutinou žltého odtieňa v brušnej alebo hrudnej dutine majú pravdepodobne FIP. Suchá forma FIP môže byť náročnejšia na diagnostiku, ale u mladej mačky ide zvyčajne o kombináciu príznakov spojených s chronicky zlým zdravotným stavom, vrátane úbytku hmotnosti, cyklickej horúčky, charakteristického krvného obrazu (anémia, znížený albumín, zvýšený globulín, nízky pomer albumínu k globulínu, zvýšenie absolútneho počtu neutrofilov, zníženie absolútneho počtu lymfocytov, zvýšenie bilirubínu atď.) a koronavírusového titru ≥ 1: 3200, čo napomáha k nasmerovaniu k diagnóze FIP. Suchá FIP sa môže prejavovať neurologickými príznakmi, ako sú kŕče alebo sa môžu objaviť očné lézie. Pitva väčšiny prípadov potvrdzuje charakteristické lézie a vedie k charakteristickým histologickým nálezom . Tkanivo alebo histologické vzorky je možné ďalej testovať rôznymi technikami, ako je polymerázová reťazová reakcia (PCR), imunofluorescencia (IFA) (iba zmrazené tkanivo) alebo imunohistochémia (IHC) (formalínom fixované tkanivo), ale Dr. Pedersen tieto testy považuje už len za konfirmačné (potvrdzovacie). Domnieva sa, že takmer vo všetkých prípadoch je možné diagnostikovať FIP už bežným vyšetrením. Niektoré diagnostické nástroje vedú k falošné negatívnym výsledkom. Napríklad PCR, bežne používaný diagnostický test, má asi 30% falošne negatívnych výsledkov.
Tradičná liečba nefunguje. Imunosupresíva, ako sú kortikosteroidy, môžu spôsobiť, že sa mačka bude cítiť lepšie, ale priebeh choroby sa nezmení. Biologické prostriedky nefungujú. Vakcíny nefungujú, pretože mačiatko je pred očkovaním zvyčajne infikované FECV, a pretože imunita je len dočasná. Najbežnejšou príčinou smrti mačiek s FIP je eutanázia v dôsledku straty kvality života, keď choroba neúprosne postupuje. Aj keď je vlhká forma FIP často veľmi rýchla, niektoré mačky môžu s podpornou starostlivosťou žiť dlhšie, ako by si človek mohol myslieť (týždne alebo mesiace). Pľúcnu tekutiny je potrebné odsávať, ale kvapalina z brušnej dutiny by sa spravidla odsávať nemala. Mačky so suchou formou môžu zostať nažive mesiace alebo aj viac. Môžu sa vyskytnúť spontánne remisie, ale zvyčajne všetky mačky nakoniec podľahnú FIP.
Nádej prichádza v podobe nových antivirotík. RNA vírusy zdieľajú mnoho rovnakých typov génov, a preto pri vývoji liekov predstavujú podobné ciele. To znamená, že lieky určené na blokovanie jedného typu RNA vírusov sa môžu ukázať ako užitočné pri liečbe iného typu. Dva potenciálne lieky, ktoré môžu byť účinné pri liečbe FIP, sú inhibítory proteázy a nukleozidové analógy (NUC), ktoré sa špecificky zameriavajú na vírusové enzýmy. RNA vírusy často tvoria jeden veľmi veľký proteín, ktorý je štiepený veľmi špecifickými proteázami na jednotlivé vírusové proteíny potrebné na zostavenie nových vírusov. Lieky, ktoré inhibujú špecifické proteázy, boli vyvinuté ako antivírusové lieky na rôzne vírusy. NUC používané na prevenciu replikácie genómu HIV (inhibítory reverznej transkriptázy) u pacientov s AIDS môžu tiež blokovať RNA-dependentné RNA polymerázy, ktoré replikujú genóm koronavírusov. Mačky, rovnako ako všetky cicavce, nemajú RNA-dependentnú RNA polymerázu, takže ide o enzým špecifický pre daný vírus. Inhibítory proteázy účinkujú v neskorej fáze infekcie bunky, zatiaľ čo NUC pôsobia v počiatočnej fáze.
GC376, inhibítor proteázy, bol prvým liekom tohto druhu skúmaným u mačiek. Dr. Pedersen spolupracoval s tímom veterinárnych lekárov a chemikov na štátnej univerzite v Kansase a Wichite na liečbe mačiek experimentálne infikovaných FIP, a neskôr aj mačiek infikovaných prirodzenou cestou. V liečbe bolo 20 prirodzene infikovaných symptomatických mačiek s FIP. Trinásť nakoniec zomrelo, čast relapsujúcich po remisii a úmrtí v dôsledku neurologickej FIP. Sedem mačiek prežilo a zdá sa, že v súčasnosti zostávajú bez známok choroby, jedna až 1 rok po liečbe. Štúdia na symptomatických, prirodzene infikovaných mačkách stanovila bezpečné dávkovanie liekov a stanovila optimálny čas liečby na 12 týždňov. Liečba mačiek s neurologickými príznakmi však nebola úspešná, pravdepodobne preto, že liek neprechádza cez hematoencefalickú bariéru. Lieky mali málo nepriaznivých účinkov; jedným z najvýraznejších bola inhibícia tvorby dospelých zubov, čo je známy vedľajší účinok tejto skupiny liekov. Limitujúcim faktorom v štúdii bolo konečné množstvo vyrobeného lieku.
EVO984 je nukleozidový analóg – inhibítor reverznej transkriptázy vyvinutý spoločnosťou Gilead Sciences. NUC môžu mať určitú výhodu oproti inhibítorom proteázy, pretože pôsobia v počiatočnej fáze infikovania bunky vírusom. Spoločnosť Gilead poskytla niekoľko NUC, u ktorých Dr. Pedersen testoval ich účinnosť proti FIPV in vitro, potom nasledovala farmakokinetická štúdia a nakoniec štúdia na mačkách s umelo indukovanou FIP. UC Davis potrebovala získať rozsiahlu dokumentáciu a poznatky, kým sa mohlo prikročiť k liečbe klientských domácich miláčikov s prirodzene vyvinutou FIP, a táto štúdia prebieha práve teraz. Liek sa javí ako bezpečný, dokázal zvrátiť príznaky FIP vrátane efúzie a niektoré mačky sa úspešne dostali do remisie. Rovnako ako GC376, ani EVO984 nie je účinný na neurologickú FIP, pretože neprechádza dobre hematoencefalickou bariérou. Aj keď táto štúdia prebieha iba pár mesiacov, vyzerá nádejnejšie ako GC376. Test zatiaľ trvá iba 12 týždňov, ale všetkých 24 mačiek, ktoré sa ho zúčastnili, je momentálne nažive.
Poznámka prekladateľa: EVO984 sa neskôr stal známym pod novým označením, ktoré pozná už skoro každý, kto liečil mačku s FIP. EVO984 nie je totiž nič iné, ako GS441524. Okrem toho sa zistilo, že pri zvýšenom dávkovaní GS441524 dokáže prekonať hematoencefalickú bariéru, a je ním teda možné liečiť aj neurologické formy FIP.
Ďalšie kroky: Aj keď sa štúdie javia sľubne, zostáva stále veľa nezodpovedaných otázok. Dr. Pedersen sa domnieva, že ak bude jeho štúdia úspešná, bude pravdepodobne potrebné, aby jeho výsledky potvrdila aj druhá skupina. Bolo poukázané na to, že môže byť potrebné ďalšie financovanie prostredníctvom fondu Bria nadácie Winn Feline Foundation, ktorý vyzval všetkých, aby prispeli na budúci výskum FIP. Spoločnosť Gilead je z predbežných výsledkov nadšená, ale spoločnosť vyvíja lieky na humánne použitie a nemá divíziu pre zdravie zvierat. Gilead naznačil Dr. Pedersenovi, že ak budú výsledky naďalej nádejné, môžu v tom pokračovať alebo hľadať partnera, ktorý sa špecializuje na produkty pre zdravie zvierat. Avšak vzhľadom na to, že celková prevalencia FIP na svete je malá, liek nemusí byť dostatočne atraktívny pre veľké farmaceutické spoločnosti. Dr. Pedersen však poukázal na to, že môže existovať spôsob, ako nájsť východisko s využitím ustanovení FDA „Minor Use and Minor Species Animal Health Act“ z roku 2004.
Časť pre otázky a odpovede:
Bola položená otázka, prečo vrámci štúdie nemôze byť liečených viac mačiek. Lieky sú experimentálne a majú obmedzené dodávky. Dr. Pedersen má pocit, že pre vyvodenie záverov potrebuje iba asi 20 mačiek, keďze sa jedná o zvyčajne smrteľné ochorenie. Tiež uviedol, že zúfalí vlastníci mu občas ponúkali veľké množstvo peňazí za to, aby ich mačka mohla byť zaradená do štúdie. Povedal, že to bolo veľmi smutné, ale pre zaradenie do štúdie bolo potrebné dodržiavať prísne kritériá a nebolo možné vyhovieť všetkým.
Na otázku ohľadom genetickej predispozície a toho, či je možné vybrať čistokrvné mačky rezistentné voči FIP, sa Dr. Pedersen podelil so svojimi skúsenosti s náhodne vybranými chovnými mačkami experimentálne infikovanými vysoko smrtiacim laboratórnym kmeňom FIPV. Napriek infekcii asi u 20% mačiek nedošlo k rozvoju FIP. Keď tieto mačky boli umiestnené spolu, u ich mačiatok sa FIP nevyvinula už len asi u 10%. Keď bola druhá generácia preživších mačiek chovaná spolu, FIP sa vyvinula už u všetkých ich potomkov. Dr. Pedersen sa domnieva, že tieto výsledky podporujú koncept, že najodolnejšie mačky sú krížené mačky, kde mnoho génov imunitného systému je heterozygotných (majú dve rôzne verzie každého génu), a tak imunitný systém mačiek môže reagovať a napadnúť širšiu škálu patogénych cieľov. Verí, že keď sa mačky šľachtia, imunitný systém mačky sa stáva homozygotnejším (majú dve kópie rovnakej verzie každého génu), čo znižuje rozmanitosť cieľov, na ktoré môže imunitný systém reagovať. Pretože mutácie, ktoré menia FECV na FIPV sa líšia, mačky so širšou schopnosťou reagovať na malé vírusové zmeny sú pravdepodobne lepšie chránené. Chovatelia by mali minimalizovať použitie samcov, ktorí splodili mačiatka, ktoré uhynuli na FIP. Prečo samci? Pretože jednotliví plemenní samci všeobecne plodia viac potomkov ako plodiace samice, a preto majú väčší vplyv na ďalšiu generáciu mačiek.
Cieľom tejto štúdie bolo vyhodnotenie merani proteínov akútnej fázy (APP) ako diagnostického nástroja na rozlíšenie medzi infekčnou peritonitídou mačiek (FIP) a inými ochoreniami u mačiek s výpotkami v telesnej dutine.
Metódy
Prospektívne boli zaradené mačky s pleurálnym, brušným alebo perikardiálnym výpotkom. Mačky boli klasifikované ako FIP pozitívne alebo negatívne na základe imunohistochémie (ak bola k dispozícii) alebo sofistikovanej štatistickej metódy využívajúcej metodiku strojového učenia s využitím konceptov z teórie hier. Mačky bez FIP sa ďalej rozdelili do troch podskupín: srdcové choroby, neoplázie a ďalšie choroby. Sérový amyloid A (SAA), haptoglobín (Hp) a a1-kyslý glykoproteín (AGP) sa merali v sére a výpotku s použitím u mačiek predtým overených testov.
Výsledky
Na meranie APP boli k dispozícii vzorky séra a výpotku od 88, resp. 67 mačiek. Koncentrácie APP v sére a výpotku boli významne odlišné u mačiek s FIP a bez FIP (P <0,001 pre všetky tri APP). Najlepším APP na rozlíšenie medzi mačkami s a bez FIP bol AGP v efúzii; medzná hodnota 1550 µg/ml mala pre diagnostiku FIP senzitivitu a špecificitu 93%.
Závery a význam
Zistilo sa, že AGP, najmä ak sa meria v efúzii, je užitočný pre rozlíšenie medzi FIP a inými ochoreniami, zatiaľ čo SAA a Hp nie. Koncentrácia všetkých troch APP pri niektorých ochoreniach (napr. septických procesoch, diseminovanej neoplázii) bola taká vysoká ako u mačiek s FIP; takže žiadny z nich nemožno odporučiť ako jedinný diagnostický test na FIP.
Úvod
Infekčná peritonitída mačiek (FIP) je smrteľné infekčné ochorenie, ktoré sa môže vyskytnúť v dvoch klinicky odlišných formách, a to bežnejšej výpotkovej (vlhkej) forme a granulomatóznej (suchej) forme.1-3 U mačiek s efuzívnou FIP sa bežne vyskytujú brušná distenzia a dušnosť. Ascites alebo pleurálny výpotok spôsobený FIP je dôležité odlišovať od iných potenciálnych príčin, ako sú srdcové choroby, neoplázie alebo septický výpotok.4,5 Aj keď bolo pre diagnostiku FIP vyvinutých niekoľko diagnostických testov, diferenciácia medzi FIP a chorobami s podobnými klinickými prejavmi zostáva výzvou aj naďalej. Aj keď nedávny pokrok vo vývoji antivírusových liekov môže v budúcnosti zmeniť výsledok ochorenia, 6 v súčasnosti neexistuje široko dostupná účinná liečba FIP (pozn. prekladateľa – ako vieme, liečba už existuje – článok je z roku 2016). Je nevyhnutné stanoviť správnu diagnózu, pretože z nej vyplývajúce dôsledky sú v súčasnosti fatálne. Vo väčšine prípadov je nevyhnutná kombinácia niekoľkých diagnostických testov.3
Pretože FIP je zápalový stav, možno očakávať zvýšenie koncentrácií proteínov akútnej fázy (APP). APP sú produkované hepatocytmi ako súčasť reakcie akútnej fázy, ktorá je skorou a nešpecifickou, ale veľmi zložitou reakciou organizmu na rôzne poranenia (infekcia, trauma, nekróza, malígny rast atď.). 7-9 V závislosti na rozsahu ich reakcie na spúšťače možno APP klasifikovať ako hlavné (10- až 100-násobné zvýšenie), priemerné (dvoj- až desaťnásobné zvýšenie) a minoritné(<dvojnásobné zvýšenie). U mačky sú hlavnými APP sérový amyloid A (SAA) a α1-kyslý glykoproteín (AGP); haptoglobín (Hp) je priemerný APP.10
Niekoľko štúdií skúmalo diagnostický potenciál APP pri diagnostike FIP, ako aj možnú úlohu APP v patogenéze FIP. 11–17 Tieto výskumy mali určité nevýhody, ktoré obmedzovali implementáciu výsledkov v praxi. Za prvé, porovnávali sa APP u mačiek s FIP s APP u zdravých mačiek alebo mačiek vystavených mačaciemu koronavírusu (FCoV) (na základe pozitívneho titra FCoV) namiesto porovnania s mačkami, ktoré potenciálne trpia FIP, na základe podobných klinických prejavov.11,13 Po druhé, nebolo jasné, či sa na meranie APP používal výpotok alebo sérum.12 Navyše bola veľkosť vzorky príliš malá na to, aby sa dali vyvodiť zmysluplné závery, keďže do jednej štúdie boli zahrnuté iba štyri mačky bez FIP a osem mačiek s FIP.
Cieľom tejto štúdie bolo vyhodnotiť schopnosť APP (meraných v sére a výpotku) rozlíšiť FIP od iných chorôb.
Materiály a metódy
Do štúdie boli prospektívne zaradené mačky s pleurálnym, abdominálnym alebo perikardiálnym výpotkom alebo ich kombináciou, ktoré boli na klinike malých zvierat na Justus-Liebigovej univerzite v Giessene v Nemecku a Tierklinik Hofheim v Nemecku vyšetrované počas obdobia dvoch rokov. Abdomino-, torako- alebo perikardiocentéza sa uskutočňovali ako rutinné diagnostické postupy pre vyšetrenie povahy chorobného procesu u každej mačky. Mačky, od ktorých bolo možné získať menej ako 5 ml výpotku, boli z tejto štúdie vylúčené.
U všetkých mačiek bola urobená rutinná hematológia a biochémia séra, testy na detekciu protilátok proti vírusu mačacej imunodeficiencie (FIV) a antigénu vírusu mačacej leukémie (FeLV) (SNAP FIV/FeLV Combo Test; IDEXX Laboratories), ako aj štandardná laboratórna analýza (celkový obsah bielkovín, albumínu a celkový počet jadrových buniek) a cytologické vyšetrenie výpotku. Zvyškové vzorky séra a výpotku sa skladovali až po dobu 24 mesiacov pri -80 °C, kým sa neanalyzovali APP.
V súvislosti s FIP bolo vrámci iného výskumu uskutočnených niekoľko diagnostických testov, a to Rivaltova skúška v efúzii, test anti-FCoV protilátok v sére a efúzii, imunofluorescenčné farbenie antigénu FCoV v makrofágoch v efúzii, PCR v krvi EDTA a výpotku. 18 Rivaltov test sa uskutočnil v centrálnom laboratóriu na klinike pre malé zvieratá, ako už bolo zmienené vyššie.19 Priama a nepriama detekcia FCoV sa uskutočnila v Inštitúte pre veterinárnu virológiu Justus-Liebigovej univerzity v Giessene, s výnimkou imunofluorescenčného farbenia antigénu FCoV v makrofágoch v efúzii, ktoré sa uskutočňovalo v externom laboratóriu (Landesbetrieb Hessisches Landeslabor, Giessen, Nemecko). Titre anti-FCoV protilátok sa stanovili nepriamym imunofluorescenčným testom s použitím metodiky podobnej predchádzajúcej štúdii.20 Vnorená PCR s reverznou transkriptázou z krvi EDTA a výpotku sa uskutočňovali metódou Herrewegh a kol. 21 Imunofluorescenčné farbenie antigénu FCoV v makrofágoch v efúzii bolo vykonávané metódou identickou s metódou použitou Parodi a kol. 22 Dodatočné diagnostické postupy (hrudná a/alebo brušná rádiografia, abdominálna ultrasonografia, CT, echokardiografia, cytológia, histopatológia, chirurgické vyšetrenie hrudníka alebo brucha) boli vykonané v závislosti od zdravotného stavu. Mačky, ktoré počas hospitalizácie uhynuli alebo boli usmrtené, boli podrobené prehliadke post mortem v Inštitúte pre veterinárnu patológiu Justus-Liebigovej univerzity v Giessene, ak bol k dispozícii súhlas majiteľa. Patohistologické vyšetrenie zahŕňalo imunohistochémiu ako zlatý štandard pre diagnostiku FIP podľa metódy opísanej Kipar a kol. 23
Konečná diagnóza (FIP vs. non-FIP) v predchádzajúcej štúdii sa stanovila na základe výsledkov imunohistochémie, pokiaľ to bolo možné.18 Zvyšné mačky, pre ktoré nebola k dispozícii žiadna imunohistochémia, buď preto, že mačky boli prepustené z kliniky, alebo majitelia odmietli postmortálne vyšetrenie, boli pomocou sofistikovanej štatistickej metódy klasifikované ako FIP-pozitívne alebo FIP-negatívne.24 Táto metóda kombinuje metodiku strojového učenia s čiastočným dohľadom s využitím konceptov z kooperatívnej teórie hier s využitím výsledkov niekoľkých diagnostických testov u jedincov, ktorých skutočný zdravotný stav nie je známy.24 Metóda berie do úvahy presnosť diagnostiky a klinický význam jednotlivých testov a ich kombinácií pre stanovenie konečnej diagnózy. Stručne, u 29/100 mačiek zahrnutých do predchádzajúcej štúdie bolo vykonané post mortem vyšetrenie (vrátane imunohistochémie)18 a 11/29 mačkám bola diagnostikovaná FIP. Výsledky niekoľkých diagnostických testov (Rivalta test efúzie, test anti-FCoV protilátok v sére a efúzii, imunofluorescenčné farbenie antigénu FCoV v makrofágoch v efúzii, PCR v krvi EDTA a výpotku) od 16/29 mačiek, pre ktoré bol FIP/non-FIP stav známy na základe imunohistochémie, boli použité na učenie prístroja. Zvyšných 13/29 mačiek sa použilo ako testovacie vzorky. Pomocou tejto štatistickej metódy sa potom vyhodnotil stav FIP/non-FIP zvyšných 71 mačiek v predchádzajúcej štúdii.
Mačky bez FIP sa ďalej rozdelili podľa výsledkov všetkých diagnostických testov na tri podskupiny: (1) srdcové ochorenie – mačky, u ktorých echokardiografia diagnostikovala kardiomyopatiu spôsobujúcu výpotok; (2) neoplázia – mačky, u ktorých bolo možné diagnostikovať nádor spôsobujúci výpotok na základe cytologického a/alebo histologického vyšetrenia; a (3) ďalšie – mačky s výpotkom spôsobeným iným ochorením ako FIP, srdcovým ochorením alebo nádorom.
Mačky zahrnuté v tejto štúdii predstavujú podmnožinu populácie z predchádzajúceho výskumu.18 Klasifikácia mačiek do kategórie FIP/non-FIP, ako aj ďalšia klasifikácia mačiek bez FIP do troch podskupín (ochorenie srdca, neoplázia, a ďalšie), sa uskutočnila rovnakým spôsobom ako v tejto štúdii.
Meranie proteínov akútnej fázy
Pred meraním APP sa vzorky séra a výpotku rozmrazili pri izbovej teplote. Prítomnosť hemolýzy sa hodnotila vizuálne.
Haptoglobin a SAA boli merané automatizovaným analyzátorom ABX Pentra 400 (Axon Lab) s použitím reagencií zo súpravy Phase Range Haptoglobin kit (druhá generácia) (Tridelta Development) a LZ Test ‘Eiken’ SAA (Eiken Chemical). Na meranie APP u mačiek boli použité obidva testy. 11,25,26 AGP sa meral manuálnou metódou s použitím reagencií z testovacej súpravy SRID Assay Kit (Phidel Feline α1 Acid Glycoprotein) (Tridelta Development). Tento test bol tiež validovaný a použitý u mačiek. 13,14
Štatistická analýza
Dáta boli testované na normálnosť pomocou súhrnného testu normálnosti D’Agostino a Pearson a zistilo sa, že nie sú normálne distribuované. Číselné hodnoty sú preto uvedené ako medián a rozsah. APP u mačiek s FIP a bez nej boli porovnané pomocou Mann-Whitneyho U-testu, zatiaľ čo štyri skupiny (v závislosti od konečnej diagnózy) boli porovnané pomocou Kruskal-Wallisovho testu, po ktorom nasledovalo Dunnovo porovnanie. Pre každý testovaný parameter sa vypočítali krivky operačnej charakteristiky prijímača (ROC) a plocha pod krivkou (AUC). Štatistická analýza sa uskutočňovala pomocou komerčného softvéru (GraphPad Prism verzia 6). Štatistická významnosť bola definovaná ako P ⩽0.05.
Výsledky
K dispozícii boli vzorky séra pre účely merania APP od 88 mačiek. U 67/88 mačiek sa APP merala aj v efúzii. Stredný vek 88 mačiek bol 8,3 rokov (rozpätie 0,3–17,9 rokov); u štyroch mačiek nebol vek známy. Tridsať (34%) mačiek boli samice (štyri intaktné, 26 sterilizovaných) a 57 (65%) samci (sedem intaktných, 50 kastrovaných); u jednej (1%) mačky sa pohlavie nezaznamenalo. Najbežnejším plemenom bola domáca krátkosrstá (63 mačiek [72%]); Zaznamenaných bolo ďalších 11 plemien. Tridsaťsedem (42%) mačiek malo ascites, 44 (50%) mačiek malo pleurálny výpotok, päť (6%) mačiek malo ascites a pleurálny výpotok a dve (2%) mačky mali perikardiálny výpotok. Z 88 mačiek malo 20 (23%) mačiek FIP (u deviatich mačiek to bolo potvrdené imunohistochémiou; zvyšných 11 mačiek bolo zistených štatisticky) a 68 (77%) mačiek trpelo inými chorobami (u 16 mačiek bola diagnóza stanovená histopatológiou). Z nich 22 (25%) mačiek malo srdcové ochorenie, 24 (27%) malo nádor a 22 (25%) mačiek malo iné choroby. U druhej skupiny bola diagnóza stanovená u všetkých okrem dvoch mačiek. Mačkám bolo diagnostikované jedno z nasledujúcich ochorení: septická peritonitída alebo pyothorax (n = 10), sepsa (s hrudným výpotkom klasifikovaným ako transudát na základe počtu buniek a celkového proteínu; n = 1), idiopatický chylotorax (n = 3), ochorenie obličiek (n = 2), hepatálna amyloidóza (n = 1), cholangiohepatitída (n = 1), intoxikácia permetrínom (n = 1) a trauma (n = 1).
Dve mačky boli pozitívne na FIV, dve na FeLV a jedna bola pozitívna na FIV aj FeLV. Základné choroby zodpovedné za tvorbu výpotku u týchto mačiek boli FIP, septická peritonitída, karcinóm, lymfóm a trauma.
Tri vzorky séra a 12 vzoriek výpotkov boli výrazne hemolytické.
Koncentrácie troch APP v sére a výpotku boli významne odlišné u mačiek s FIP a bez FIP (P <0,001 pre všetky tri APP) (tabuľka 1).
FIP
Non-FIP
Hodnota P
Sérum
Hp (mg/ml)
2.0 (2.0-9.0)
1.8 (0-2.0)
<0.001
AGP (μg/ml)
2900 (960-5040)
690 (120-4500)
<0.001
SAA (μg/ml)
98.5(1.3-163.4)
7.6(0.1-163.8)
<0.001
Efúzia
Hp (mg/ml)
2.2(0.1-9.3)
0.8(0.1-2.5)
<0.001
AGP (μg/ml)
2570(1300-5760)
480 (190-3800)
<0.001
SAA (μg/ml)
80.4(0.1-207.4)
0.1 (0.1-182.7)
<0.001
Tabuľka 1 Koncentrácie haptoglobínu (Hp), α1-kyslého glykoproteínu (AGP) a sérového amyloidu A (SAA) v sére (20 mačiek s FIP a 68 mačiek bez FIP) a výpotku (14 mačiek s FIP a 53 mačiek bez FIP)
Medzi mačkami s FIP, srdcovými chorobami, neopláziami a inými (obrázky 1a–c a 2a, b) bol významný rozdiel v koncentráciách všetkých troch APP v sére aj v efúzii, s jedinou výnimkou koncentrácie SAA v sére, ktorá sa nelíšila medzi mačkami s FIP a inými chorobami (obrázok 2c).
Obrázok 1 (a) Haptoglobín, (b) α1-kyslý glykoproteín (AGP) a (c) koncentrácia sérového amyloidu A (SAA) v efúzii mačiek s infekčnou peritonitídou mačiek (FIP; n = 14), chorobou srdca (n = 17) ), neopláziou (n = 21) a inými chorobami (n = 15). Rámčeky predstavujú 25. a 75. kvartil, vodorovná čiara predstavuje medián. Výbežky predstavujú rozsah údajov. Hviezdičky predstavujú úrovne významnosti (*** P <0,001, ** P <0,01, * P <0,05) pri porovnaní skupiny so srdcovými chorobami, neopláziami a inými chorobami so skupinou FIP
Obrázok 2 (a) Haptoglobín, (b) α1-kyslý glykoproteín (AGP) a (c) sérový amyloidu A (SAA) v sére mačiek s infekčnou peritonitídou mačiek (FIP; n = 20), srdcovými chorobami (n = 22) ), neopláziou (n = 24) a inými chorobami (n = 22). Rámčeky predstavujú 25. a 75. kvartil, medián je vyjadrený vodorovnou čiarou. Výbežky predstavujú rozsah údajov. Hviezdičky predstavujú úrovne významnosti (*** P <0,001, ** P <0,01, * P <0,05) pri porovnaní skupiny so srdcovými chorobami, neopláziami a inými chorobami so skupinou FIP
ROC krivky pre tri APP pri diagnostike FIP sú znázornené pre sérum na obrázku 3 a pre výpotok na obrázku 4.
Obrázok 3 Krivky operačných charakteristík prijímača troch proteínov akútnej fázy, haptoglobínu (Hp), α1-kyslého glykoproteínu (AGP) a sérového amyloidu A (SAA) v sére mačiek s infekčnou peritonitídou mačiek (FIP; n = 20) a mačiek bez FIP (n = 68)
Obrázok 4 Krivky operačných charakteristík prijímača troch proteínov akútnej fázy haptoglobínu (Hp), α1-kyslého glykoproteínu (AGP) a sérového amyloidu A (SAA) z výpotku mačiek s infekčnou peritonitídou mačiek (FIP; n = 14) a mačiek bez FIP (n = 53)
Tabuľka 2 zobrazuje AUC pre každý APP vrátane najlepších medzných hodnôt založených na pomere najlepšej pravdepodobnosti s jeho citlivosťou a špecifickosťou.
AUC
Cut-off
Citlivosť (%)
Špecificita (%)
Sérum
Hp
0.777
2.0 mg/ml
55
82
AGP
0.899
2260 μg/ml
85
90
SAA
0.800
97.3 μg/ml
55
87
Efúzia
Hp
0.870
2.1 mg/ml
79
87
AGP
0.950
1550 μg/ml
93
93
SAA
0.885
43.6 μg/ml
71
91
Tabuľka 2 Plocha pod krivkou (AUC), optimálne hraničné hodnoty a citlivosť a špecifickosť troch proteínov akútnej fázy v sére a výpotku
Ukázalo sa, že AGP v efúzii je najlepším markerom pre odlíšenie FIP od iných ochorení; medzná hodnota 1550 μg/ml mala pre diagnostiku FIP citlivosť a špecificitu 93%.
Diskusia
Toto je prvá štúdia, ktorá hodnotí všetky tri dôležité APP u mačiek, merané v sére aj výpotku, ako diagnostický nástroj na odlíšenie FIP od iných chorôb. Najlepším APP, pomocou ktorého bolo možné rozlíšiť mačky s FIP alebo bez nej, bol AGP v efúzii. AUC ROC krivky pre tento analyt bola 0,95; medzná hodnota 1550 μg/ml mala pre diagnostiku FIP senzitivitu a špecificitu 93%. Medzné hodnoty pre testované parametre boli vybrané prednostne na získanie vysokej špecifičnosti, pretože falošne pozitívny výsledok by mohol byť pre mačku potenciálne smrteľný. V predloženej štúdii iba štyri mačky s chorobami inými ako FIP mali koncentrácie AGP v efúzii vyššie ako 1550 μg/ml, a preto by im bola falošne diagnostikovaná prítomnosť FIP. Z týchto mačiek mali tri septický výpotok a jedna mala metastatický karcinóm pankreasu, endokarditídu a hnisavú bronchopneumóniu. Táto mačka mala ascites, a hoci sa pri cytologickom vyšetrení nenašli žiadne nádorové bunky, príčinou s najväčšou pravdepodobnosťou bol metastatický karcinóm pankreasu a mačka bola zaradená do „skupiny nádorov“. Táto mačka však mala tiež pozitívny test na FIV a FeLV, ktoré mohli mať vplyv na hladiny APP. Nakoľko FIV alebo FeLV prispeli ku koncentráciám APP u zvyšných štyroch mačiek s FIV a/alebo FeLV, nie je možné pri použití súčasných metód určiť.
U všetkých APP testovaných v sére a výpotku mali niektoré mačky so septickými procesmi a niekoľko mačiek s diseminovanými neopláziami hladiny APP vysoké podobne, ako mačky s FIP. Avšak mačky so srdcovým ochorením mali nízke APP, s jedinou výnimkou jednej mačky s endokarditídou s koncentráciou AGP v efúzii 1500 μg/ml. Táto mačka mala pri posmrtnom vyšetrení tiež známky bronchopneumónie, ktorá pravdepodobne prispela k vysokej koncentrácii AGP. Táto mačka však bola zaradená do kategórie „srdcové choroby“, pretože AGP sa meral v ascite, ktorý sa na základe výsledkov posmrtného a cytologického vyšetrenia (modifikovaný transudát) považoval za sekundárny následok zlyhania srdca. Je zaujímavé, že pri všetkých APP pri meraní APP v efúzii došlo k menšiemu prekrývaniu medzi mačkami s FIP a mačkami so septickým procesom alebo neopláziou. Príčina tohto zistenia nie je v súčasnosti známa.
Na základe týchto zistení by mohol byť navrhnutý diagnostický algoritmus užitočný v klinickej praxi. U mačiek s výpotkami v telesnej dutine by sa mal určiť AGP vo výpotku. Ak sú hladiny AGP vysoké, mala by sa zvážiť FIP, prípadne septické alebo diseminované neoplastické ochorenie. Septická efúzia sa dá ľahko rozpoznať na základe výsledkov hematológie a cytologického vyšetrenia výpotku. Ak nie sú dôkazy o septickom procese, mali by sa vykonať ďalšie diagnostické testy na FIP. Hlavnou nevýhodou tohto diagnostického algoritmu je zlá dostupnosť testovania AGP v porovnaní s inými metódami, vrátane PCR. To by sa však v budúcnosti mohlo zlepšiť zavedením testov, ktoré je možné použiť s automatickými analyzátormi.27
Niekoľko štúdií zistilo zvýšené hladiny APP u mačiek s FIP; 11–14, vysoké hladiny APP sa však zaznamenali aj pri rôznych iných zápalových aj nezápalových stavoch, ako je neoplázia. 25,26,28–30 Dve štúdie u mačiek s FIP hodnotili iba AGP, 13,14 a jedna štúdia hodnotila AGP aj Hp.12 Všetky tri APP boli aj predmetom iného výskumu; výsledky sa však porovnávali iba s výsledkami u zdravých mačiek.11 V jednej štúdii ROC krivka pre sérový AGP vykázala AUC 0.850,13, ktorá je podobná hodnote zistenej pri súčasnom výskume(0.899). Na výpočet ROC v tejto štúdii sa však použili klinicky zdravé mačky, ktoré bránili priamemu porovnaniu výsledkov.13 Pre sérový AGP bola na diagnostiku FIP hlásená vynikajúca senzitivita a špecificita, každá so 100% špecifickosťou s použitím medznej hodnoty 1,5 mg/ml (t.j. 1500 µg/ml).14 Bolo však zahrnutých iba osem mačiek s FIP a štyri mačky s inými chorobami a tieto výsledky je potrebné interpretovať opatrne. S použitím rovnakej medznej hodnoty mal pri diagnostike v inej štúdii AGP senzitivitu 85% a špecificitu 100%.12 Túto vynikajúcu špecifickosť možno pripísať skutočnosti, že do nej neboli zaradené žiadne mačky so septickým výpotkom.12 Septické mačky, podľa tejto štúdie, majú hodnoty AGP také vysoké ako mačky s FIP, čo znižuje špecificitu tohto parametra.
V tejto štúdii je niekoľko obmedzení. Po prvé, imunohistochémia, zlatá štandardná metóda diagnostiky FIP, sa mohla vykonať iba u 11 mačiek pre potvrdenie a u 18 mačiek pre vylúčenie FIP (mačky trpiace inými chorobami ako FIP), pretože post-mortem vyšetrenie sa uskutočnilo iba v tejto podskupine mačiek.18 V najnovšom komplexnom prehľade diagnostiky FIP sa však histologické vyšetrenie a imunohistochémia nepovažovali za nutné požiadavky pre diagnostiku FIP.31 Namiesto toho sa ako dôležité nástroje pre diagnostiku ukázali byť typické vlastnosti, anamnéza a klinické príznaky FIP. Ukázali sa ale aj obmedzenia, ktoré vykazuje každá laboratórna metóda vrátane imunohistochémie.31 Iní autori založili diagnostiku FIP na nálezoch cytologického vyšetrenia výpotku v kombinácii s inými laboratórnymi parametrami a typickou anamnézou pre prípady, keď histológia nebola k dispozícii .32,33 Aby sme prekonali problém absencie post-mortem vyšetrení, pre klasifikáciu FIP pozitívnych alebo FIP negatívnych mačiek sa použila vysoko spoľahlivá a sofistikovaná štatistická metóda kombinujúca výsledky viacerých testov.24
Testy použité na meranie APP neboli špecificky určené na meranie týchto analytov v efúzii. Avšak podľa pokynov výrobcu je možné testy AGP v tejto štúdii použiť pre stanovenie koncentrácie AGP v mačacom sére alebo iných vzorkách. Podobný test sa predtým používal na meranie AGP v efúzii.12 Dlhodobé skladovanie mohlo ovplyvniť koncentrácie APP v našich vzorkách, pretože niektoré sa pred analýzou skladovali až 2 roky pri -80 ° C. Nie sú zverejnené žiadne informácie týkajúce sa stability APP u mačiek počas dlhodobého skladovania, a vplyv podmienok a času skladovania nie je známy.
Je známe, že niektoré laboratórne metódy sú ovplyvnené prítomnosťou hemolýzy, lipémie a bilirubinémie v analyzovaných vzorkách. O vplyve týchto látok na meranie APP u psov a mačiek dodnes nemáme mnoho informácií.10 Pokiaľ je nám známe, neboli publikované žiadne konkrétne špecifické opatrenia pre imunoturbidimetrický test používaný na meranie koncentrácie SAA alebo jednorazovej radiálnej imunodifúzie použitej pre meranie koncentrácie AGP u mačiek v tejto štúdii. Pri meraní koncentrácie Hp by mohla vzbudzovať obavy hemolýza, pretože voľný hemoglobín by sa mohol vo vzorke viazať na haptoglobín, čo by v dôsledku mohlo viesť k falošne zníženým koncentráciám Hp. 34 Pretože hemolytické vzorky neboli z analýzy vylúčené, ich použitie mohlo ovplyvniť výsledky, a mohlo by byť zodpovedné za obmedzenú užitočnosť Hp pri diagnostike FIP.
Na záver je dôležité zdôrazniť, že zistenia tejto štúdie sú použiteľné iba u mačiek s výpotkami v telesných dutinách, ktoré môžu trpieť efuzívnou (vlhkou) formou FIP. Na vyhodnotenie APP u mačiek s granulomatóznou (suchou) FIP sú potrebné ďalšie štúdie.
Závery
Aj keď sa zistilo, že AGP je užitočným diagnostickým nástrojom pre rozlíšenie medzi FIP a inými chorobami spôsobujúcimi výpotok, prínos SAA a Hp nebol v tomto ohľade dostatočný. Meranie AGP v efúzii poskytlo najvyšší diagnostický prínos spomedzi APP testovaných v sére aj v efúzii. Pretože sa však zistilo určité prekrytie AGP u mačiek s FIP a septickým ochorením alebo diseminovanou neopláziou, AGP nemožno použiť ako jediný test na FIP.
Poďakovania
Chceli by sme sa poďakovať Sabine Zielinskej za technickú podporu a všetkým kolegom z Kliniky malých zvierat a Dr. Christiane Stengel z Tierklinik Hofheim, Nemecko, za odber vzoriek.
Konflikt záujmov Autori neuviedli žiadny potenciálny konflikt záujmov v súvislosti s výskumom, autorstvom alebo publikovaním tohto článku.
Financovanie Autori nezískali žiadnu finančnú podporu pre výskum, autorstvo a/alebo publikáciu tohto článku.
Časť tejto štúdie bola prezentovaná ako ústna abstraktná prezentácia na 22. výročnom kongrese ECVIM-CA v roku 2012 v holandskom Maastrichte
Prijaté: 16. júna 2016
Referencie
1.
Wolfe, RG, Griesemer, LA. Feline infectious peritonitis. Pathol Vet 1966; 3: 255–270. Google Scholar | SAGE Journals
2.
Montali, RJ, Strandberg, JD. Extraperitoneal lesions in feline infectious peritonitis. Vet Pathol 1972; 9: 109–121. Google Scholar | SAGE Journals | ISI
3.
Pedersen, NC. A review of feline infectious peritonitis virus infection: 1963–2008. J Feline Med Surg 2009; 11: 225–258. Google Scholar | SAGE Journals | ISI
4.
Tasker, S, Gunn-Moore, D. Differential diagnosis of ascites in cats. In Pract 2000; 22: 472–479. Google Scholar | Crossref
5.
Beatty, J, Barrs, V. Pleural effusion in the cat: a practical approach to determining aetiology. J Feline Med Surg 2010; 12: 693–707. Google Scholar | SAGE Journals | ISI
6.
Kim, Y, Liu, H, Galasiti Kankanamalage, AC. Reversal of the progression of fatal coronavirus infection in cats by a broad-spectrum coronavirus protease inhibitor. PLoS Pathog 2016; 12: e1005531. Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
7.
Kushner, I. The phenomenon of the acute phase response. Ann N Y Acad Sci 1982; 389: 39–48. Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
8.
Baumann, H, Gauldie, J. The acute phase response. Immunol Today 1994; 15: 74–80. Google Scholar | Crossref | Medline
9.
Koj, A. Initiation of acute phase response and synthesis of cytokines. Biochim Biophys Acta 1996; 1317: 84–94. Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
10.
Cerón, JJ, Eckersall, PD, Martínez-Subiela, S. Acute phase proteins in dogs and cats: current knowledge and future perspectives. Vet Clin Path 2005; 34: 85–99. Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
11.
Giordano, A, Spagnolo, V, Colombo, A. Changes in some acute phase protein and immunoglobulin concentrations in cats affected by feline infectious peritonitis or exposed to feline coronavirus infection. Vet J 2004; 167: 38–44. Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
12.
Duthie, S, Eckersall, PD, Addie, DD. Value of α1-acid glycoprotein in the diagnosis of feline infectious peritonitis. Vet Rec 1997; 141: 299–303. Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
13.
Paltrinieri, S, Alessia, G, Vito, T. Critical assessment of the diagnostic value of feline α1-acid glycoprotein for feline infectious peritonitis using the likelihood ratios approach. J Vet Diagn Invest 2007; 19: 266–272. Google Scholar | SAGE Journals | ISI
14.
Giori, L, Giordano, A, Giudice, C. Performances of different diagnostic tests for feline infectious peritonitis in challenging clinical cases. J Small Anim Pract 2011; 52: 152–157. Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
15.
Paltrinieri, S, Metzger, C, Battilani, M. Serum α1-acid glycoprotein (AGP) concentration in non-symptomatic cats with feline coronavirus (FCoV) infection. J Feline Med Surg 2007; 9: 271–277. Google Scholar | SAGE Journals | ISI
16.
Paltrinieri, S, Gelain, ME, Ceciliani, F. Association between faecal shedding of feline coronavirus and serum α1-acid glycoprotein sialylation. J Feline Med Surg 2008; 10: 514–518. Google Scholar | SAGE Journals | ISI
17.
Ceciliani, F, Grossi, C, Giordano, A. Decreased sialylation of the acute phase protein α1-acid glycoprotein in feline infectious peritonitis (FIP). Vet Immunol Immunopathol 2004; 99: 229–236. Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
18.
Held, S. Genauigkeit diagnostischer Tests für Feline Infektiöse Peritonitis (FIP) bei Katzen mit einem Körperhöhlenerguss. Dissertation, Justus-Liebig-Universität Gießen, 2013. Google Scholar
19.
Hirschberger, J. Körperhöhlenergüsse. In: Kraft, W, Dürr, UM (eds). Klinische Labordiagnostik in der Tiermedizin. 6th ed. Stuttgart: Schattauer, 2005, p 243. Google Scholar
20.
Pratelli, A. Comparison of serologic techniques for the detection of antibodies against feline coronaviruses. J Vet Diagn Invest 2008; 20: 45–50. Google Scholar | SAGE Journals | ISI
21.
Herrewegh, AAPM, DeGroot, RJ, Cepica, A. Detection of feline coronavirus RNA in feces, tissues, and body fluids of naturally infected cats by reverse transcriptase PCR. J Clin Microbiol 1995; 33: 684–689. Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
22.
Parodi, MC, Cammarata, G, Paltrinieri, S. Using direct immunofluorescence to detect coronaviruses in peritoneal and pleural effusions. J Small Anim Pract 1993; 34: 609–613. Google Scholar | Crossref | ISI
23.
Kipar, A, Bellmann, S, Gunn-Moore, DA. Histopathological alterations of lymphatic tissues in cats without feline infectious peritonitis after long-term exposure to FIP virus. Vet Microbiol 1999; 69: 131–137. Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
24.
Pfannschmidt, K, Hüllermeier, E, Held, S. Evaluating tests in medical diagnosis: combining machine learning with game-theoretical concepts. Proceedings IPMU-2016 International Conference on Information Processing and Management of Uncertainty in Knowledge Based Systems; 2016 Jun 20–24; Eindhoven, The Netherlands. Springer, 2016, pp 450–461. DOI: 10.1007/978-3-319-40596-4 38. Google Scholar | Crossref
25.
Hansen, AE, Schaap, MK, Kjelgaard-Hansen, M. Evaluation of a commercially available human serum amyloid A (SAA) turbidimetric immunoassay for determination of feline SAA concentration. Vet Res Commun 2006; 30: 863–872. Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
26.
Tamamoto, T, Ohno, K, Ohmi, A. Verification of measurement of the feline serum amyloid A (SAA) concentration by human SAA turbidimetric immunoassay and its clinical application. J Vet Med Sci 2008; 70: 1247–1252. Google Scholar | Crossref | Medline
27.
Bence, LM, Addie, DD, Eckersall, PD. An immunoturbidimetric assay for rapid quantitative measurement of feline alpha-1-acid glycoprotein in serum and peritoneal fluid. Vet Clin Pathol 2005; 34: 335–340. Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
28.
Kajikawa, T, Furuta, A, Onishi, T. Changes in concentrations of serum amyloid A protein, α1-acid glycoprotein, haptoglobin, and C-reactive protein in feline sera due to induced inflammation and surgery. Vet Immunol Immunopathol 1999; 68: 91–98. Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
29.
Sasaki, K, Ma, Z, Khatlani, TS. Evaluation of feline serum amyloid A (SAA) as an inflammatory marker. J Vet Med Sci 2003; 65: 545–548. Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
30.
Selting, KA, Ogilvie, GK, Lana, SE. Serum alpha 1-acid glycoprotein concentrations in healthy and tumor bearing cats. J Vet Intern Med 2000; 14: 503–506. Google Scholar | Medline | ISI
31.
Pedersen, NC. An update on feline infectious peritonitis: diagnostics and therapeutics. Vet J 2014; 201: 133–141. Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
32.
Gamble, DA, Lobbiani, A, Gramegna, M. Development of a nested PCR assay for detection of feline infectious peritonitis virus in clinical specimens. J Clin Microbiol 1997; 35: 673–675. Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
33.
Ishida, T, Shibanai, A, Tanaka, S. Use of recombinant feline interferon and glucocorticoid in the treatment of feline infectious peritonitis. J Feline Med Surg 2004; 6: 107–109. Google Scholar | SAGE Journals | ISI
34.
Eckersall, PD, Duthie, S, Safi, S. An automated biochemical assay for haptoglobin: prevention of interference from albumin. Comp Haematol Int 1999; 9: 117–124. Google Scholar | Crossref
Niels C. Pedersen, DVM PhD, Emeritný profesor, Centrum pre zdravie spoločenských zvierat, School of Veterinary Medicine, University of California, Davis
Chcel by som zhrnúť výskum, ktorý v článku uskutočnil Hsieh a jeho kolegovia.1 Vedci predpokladali, že interferón-gama sa podieľa na ochrane pred FIP, čo je rozumný predpoklad založený na predchádzajúcom výskume ostatných vedcov. Sekvenovali gén pre interferón-gamma mačiek (fIFNG) a identifikovali rozdiely medzi mačkami (t. j. genetické polymorfizmy) na troch rôznych pozíciách, ktoré označili ako 401, 408 a 428B. Tieto polymorfizmy zahŕňali jednonukleotidový polymorfizmus (SNP – single nucleotide polymorphism) na každej z týchto pozícií. Tieto SNP sa nenachádzali v častiach génov, ktoré kódujú proteín fIFNG (t. j. exóny), ale skôr v oblastiach, ktoré exóny obklopujú (t. j. introny). Je známe, že intrónové oblasti obsahujú nezmyselné sekvencie aj genetické elementy, ktoré regulujú úroveň expresie proteínu génom. Potom odobrali DNA od 66 zdravých mačiek a 60 mačiek s FIP. Nezistili žiadny vzťah medzi rozdielmi u SNP na pozíciách +401 a +408, ale ukázalo sa, že existuje vzťah so stavom ochorenia pre SNP na pozícii +428B. Citujem ich prácu – „zo všetkých testovaných SNP; iba fIFNG + 428C/T sa ukázal ako významne súvisiaci s výsledkom infekcie. Na pozícii +428 bola vyššia frekvencia genotypu CT u asymptomatických kontrolných mačiek (19,5 %) ako u mačiek s FIP (6,3 %) a údaje ukázali významnú koreláciu s odolnosťou voči ochoreniu (p = 0,03) (tabuľka 2).“ Je pozoruhodné, že medzi 66 zdravými a 60 mačkami s FIP boli prítomné len mačky, ktoré mali CC alebo CT; v oboch populáciách neboli prítomné žiadne mačky, ktoré mali TT. Tabuľka, v ktorej sú uvedené relevantné zistenia, je uvedená nižšie:
Zdravé mačky
FIP mačky
+428 SNPs
(% of mačiek)
(% of mačiek)
CC
66 (80.5)
60 (93.8)
CT
16 (19.5)
4 (6.3)
TT
0 (0.0)
0 (0.0)
Autori dospeli k záveru, že rozdiel medzi 16 zdravými mačkami s CT (19,5 % zdravých mačiek) sa významne líšil od 4 mačiek s FIP s CT (6,3 % mačiek s FIP). Pomocou pomeru šancí (OR) vypočítali, že pravdepodobnosť výskytu CC mačiek s FIP bola 3,6-krát vyššia ako u mačiek s CT, a dospeli k záveru, že T SNP je dominantný voči C. S týmto záverom však boli dva problémy. Po prvé, žiadna mačka v ich štúdii nebola TT a vzhľadom na skutočnosť, že 20 mačiek v oboch populáciách nieslo T SNP (20/126=15,8 %), očakávalo by sa, že 9 % (0,158 x 0,158=,092), alebo 11 mačiek zo 126 mačiek bude TT. To naznačuje, že buď je TT embryonálne letálny, alebo je pravdepodobnejšie, že skúmané populácie neboli náhodným zastúpením všetkých mačiek. Štatistické porovnania sú platné len vtedy, keď ide o populácie, ktoré sú náhodne vybrané, a osobitnú pozornosť treba venovať tomu, keď sa hladina významnosti blíži k minimálnej hodnote P≤0,05 a počet prípadov a kontrolných mačiek je malý. Nulová hodnota pre mačky TT v populácii tiež znemožnila posúdiť, či mačky obsahujúce dve kópie „ochrannej alely“ mali aj významne vyššiu odolnosť ako mačky, ktoré boli CC. Dalo by sa očakávať, že ak je T dominantná a CT je ochranná, že TT bude tiež ochranná. Znalosť výskytu mačiek, ktoré sú TT pri +428, je pre použitie testu rozhodujúca, pretože jediný spôsob, ako šľachtiť na genotyp CT, ak je to jediný genotyp spojený s odolnosťou voči FIP, je zachovať v populácii mačky CC. Ak sa preukáže, že mačky TT vykazujú podobný stupeň odolnosti voči FIP ako mačky CT, potom je teoreticky možné šľachtiť len pre alelu T (CT a TT) za predpokladu, že alela T skutočne súvisí s rezistenciou. Preto hodnota testu závisí od výskytu genotypov CC, CT a TT v populáciách, v ktorých sa bude používať. Je pravdepodobné, že niektoré plemená budú homozygotné pre spoločnú alelu C, a preto sa na ne test nebude vzťahovať. Hoci je to nepravdepodobné, niektoré plemená môžu mať vysoký výskyt T a opäť za predpokladu, že CT aj TT sú ochranné, nemusí byť testovanie nákladovo efektívne. Ak je výskyt T nízky, pozitívna selekcia na T prináša riziko príbuzenského kríženia (pozri diskusiu nižšie). Pointa je, že chovatelia by nemali platiť za tento test, kým nedostanú informácie, ktoré sú potrebné na jeho správne použitie v ich chovateľských programoch.
Autori mali najväčší problém vysvetliť biologický význam polymorfizmu T SNP. Väčšina významných genetických mutácií sa nachádza v exónoch ( bielkovinové kódujúce oblasti) a nie v intrónoch ( nebielkovinové kódujúce oblasti). Na poskytnutie biologickej relevantnosti museli autori preukázať, že mutácia v introne spôsobila zvýšenie produkcie fIFNG. Obvyklým spôsobom, ako to urobiť, by bolo izolovať normálny gén s CC SNP a alternatívny gén s CT SNP a preukázať, že medzi týmito dvoma génmi bol rozdiel v úrovni expresie fIFNG v nejakom testovacom systéme (t. j. in-vitro). Najjednoduchším testom by bolo identifikovať veľkú skupinu mačiek, ktoré sú CC, CT alebo TT, izolovať ich krvné lymfocyty, stimulovať ich na produkciu IFNG a potom porovnať hladiny buď špecifickej RNA (pomocou qRT-PCR) alebo skutočného proteínu pomocou ELISA alebo iného testu. Ak sú ich pozorovania správne, lymfocyty mačiek, ktoré sú CT alebo TT, by mali exprimovať viac fIFNG ako mačky, ktoré sú CC. Namiesto tohto zložitého experimentu sa autori rozhodli iba zmerať hladiny fIFNG v plazme mačiek s FIP s odôvodnením, že mačky s FIP a CT SNP budú mať vyššie plazmatické hladiny fIFNG ako mačky s FIP a CC SNP. Zistili, že 12/12 mačiek s FIP s CC SNP malo veľmi nízke hladiny fIFNG, zatiaľ čo všetky tri mačky s FIP s CT mutáciou mali vysoké hladiny. Záver bol, že CT mutácia umožňuje vyššiu expresiu fIFNG. S týmto záverom bolo spojených niekoľko závažných problémov. Po prvé, je paradoxné, že by sa dospelo k záveru, že CT mutácia poskytuje odolnosť voči FIP a že táto odolnosť súvisí so zvýšenou expresiou fIFNG, ale potom to dokázať použitím plazmy od CT mačiek, ktoré trpeli FIP. Druhým problémom je, že v skupine CT boli len tri mačky a v skupine CC 12 mačiek, čím sa akékoľvek štatistické porovnanie stáva bezpredmetným. Napokon, neexistuje dobrý dôkaz, že u mačiek sa FIP vyvíja preto, že nie sú schopné produkovať dostatočné hladiny fIFNG. Niekoľko štúdií o FIP meralo expresiu cytokínov u mačiek s FIP.3 Tieto štúdie boli výstižnejšie, keď preukázali zvýšenie FIFNG v sére mačiek s FIP a zvýšenú produkciu krvnými lymfocytmi mačiek s FIP po stimulácii. V skutočnosti je všeobecný záver taký, že IFNG je u mačiek s FIP skôr stimulovaný ako inhibovaný.
Až do tohto bodu predpokladám, že tento výskum má svoje opodstatnenie a že je potrebné pokračovať v ďalšom výskume. Problémom je urobiť obrovský skok od istého chabého výskumného zistenia k aplikácii v praxi. Už teraz existuje dostatok dôkazov o tom, že odolnosť voči FIP nemožno pripísať jednoduchému polymorfizmu v jednom géne. Naše pokusy nájsť jediný gén zodpovedný za odolnosť voči FIP v terénnych štúdiách s birmskými mačkami4 a s náhodne chovanými mačkami v našom vlastnom experimentálnom šľachtiteľskom programe5 neumožnili identifikovať jediný genetický marker odolnosti/náchylnosti voči FIP, ktorý by sme považovali za významný. V skutočnosti jediným genetickým rizikovým faktorom, ktorý sa nám podarilo identifikovať pre rezistenciu voči FIP, bolo samotné príbuzenské kríženie.6 Chov rezistentných mačiek s rezistentnými mačkami nezvýšil rezistenciu ich potomkov, ale skôr ich urobil ešte náchylnejšími. To je presne to, čo by ste očakávali od genetickej vlastnosti, ktorá zahŕňa mnoho rôznych génov a génových dráh. Čím viac sa snažíte selektovať jediný faktor rezistencie, tým viac neúmyselne obmedzujete úlohu viacerých génov a génových dráh. Zaujímavé je, že súčasné odporúčanie je stále najlepšie, t. j. vyhýbať sa príbuzenskej plemenitbe a nechovať mačky, ktoré splodili mačiatka s FIP. Toto odporúčanie je založené na teórii, že takéto mačky nesú väčší podiel faktorov náchylnosti ako mačky, ktoré neprodukujú mačiatka, u ktorých sa vyvinula FIP, a pri spoločnom chove budú produkovať mačiatka s ešte väčším podielom rizikových faktorov. Na základe týchto zistení je pravdepodobnejšie, že selekcia na odolnosť voči FIP pomocou jediného genetického markera bude uprednostňovať príbuzenskú plemenitbu a v skutočnosti zvýši výskyt FIP. Nakoniec treba pripomenúť, že dedičnosť vysvetľuje len 50 % náchylnosti na FIP, 7 pričom zvyšok sa pripisuje epigenetickým (genetickým zmenám, ku ktorým dochádza po narodení) a environmentálnym faktorom.
Hoci sa zdá, že jednoduchý genetický test, ktorý by výrazne znížil riziko FIP, nie je realistický, je dôvod pokračovať v hľadaní genetických vysvetlení, prečo sa môže zdať, že niektoré mačky odolávajú infekcii vírusom FIP a iné jej podľahnú, a prečo sa u niektorých mačiek vyvinie vlhká forma FIP a u iných chronická suchá forma. Tieto štúdie by sa mali sústrediť na chovy, kde existuje FIP, kde sú známe rodokmene a kde sa dajú ľahko sledovať genetické znaky. Náklady na takýto výskum by však nemali ísť na úkor chovateľov, ktorí si test objednajú. Bežná postupnosť pri uvádzaní genetického testu na chorobný znak na trh spočíva v jeho overení pred jeho ponúknutím verejnosti. Nemyslím si, že tento test bol dostatočne preskúmaný.
Citovaná literatúra
Hsieh LE, Chueh LL. Identification and genotyping of feline infectious peritonitis-associated single nucleotide polymorphisms in the feline interferon-γ gene. Vet Res. 2014, 45:57.
Pedersen NC. A review of feline infectious peritonitis virus infection: 1963-2008. J Feline Med Surg. 2009, 11(4):225-58.
Pedersen NC. An update on feline infectious peritonitis: virology and immunopathogenesis. Vet J. 2014, 201(2):123-32
Golovko L, Lyons LA, Liu H, Sørensen A, Wehnert S, Pedersen NC. Genetic susceptibility to feline infectious peritonitis in Birman cats. Virus Res. 2013, 175(1):58-63.
Pedersen NC, Liu H, Gandolfi B, Lyons LA. The influence of age and genetics onnatural resistance to experimentally induced feline infectious peritonitis. Vet Immunol Immunopathol. 2014, 162(1-2):33-40.
Pedersen NC, et al. Immunity to feline infectious peritonitis virus infection is diminished rather than enhanced by positive selection for a resistant phenotype over three generations.Manuscript in preparation.
Foley JE, Pedersen NC: Inheritance of susceptibility of feline infectious peritonitis in purebred catteries. Feline Practice, 1996, 24(1):14-22
Narodil som sa v roku 1943. Môj otec bol dánsky emigrant a matka bola dcéra dánskych emigrantov. Dozvedel som sa však, že po otcovej línii mám aj švédske korene. Prvých 14 rokov svojho života som strávil v južnej Kalifornii (Azusa a San Dimas), kde si moji rodičia prenajali a potom vlastnili niekoľko rodinných hydinových fariem. Aj keď veľkoobchodné a maloobchodné vajcia boli ich hlavným predmetom podnikania, pre sviatočné obdobia chovali aj kačice, husi a morky. Môj otec mal rád mačky, ale nie ako domáce zvieratá. Na farme ich vždy choval veľké množstvo, aby udržal populáciu hlodavcov na nízkej úrovni a ich stravu dopĺňali vajíčka s krvou. Miloval som najrôznejšie zvieratá a choval som holuby, bažanty, divoké kačky. Ako domáce zviera som mal dokonca aj kozu a králika. Avšak mojou najvačsou láskou boli mačky.
Mojou prvou mačacou spoločníčkou bola biela krátkosrstá samica s hnedastými ušami, ktorá sa volala MoMo (matka mačky v mojom detskom jazyku). Žila so mnou 14 rokov a pravidelne a neskôr nepravidelne ma obdarovávala vrhmi mačiatok. Spriatelil som sa tiež s mnohými divokými mačkami a jednou z mojich úloh bolo sedieť s krabicou mačiatok, keď zákazníci prichádzali kupovať vajcia. Našiel som domovy pre veľa mačiatok a raz za čas som dostal 25 alebo 50 centov. Spoznal som charakter a osobnosť mačiek viac, ako ktokoľvek iný. Môj život sa zmenil v roku 1956, keď obrovský letný požiar v kopcoch okolo našej farmy San Dimas spôsobil, že teplota okolo kurčiat vystúpila na viac ako 53°C a prišli sme o všetku vodu použivanú na ich chladenie. Do týždňa zomrelo na následky úpalu šesťdesiattisíc kurčiat. Táto nešťastná udalosť bola v skutočnosti požehnaním, pretože malé rodinné hydinárske farmy v južnej Kalifornii sa rýchlo stávali neziskovými a táto udalosť prinútila môjho otca po 30 rokoch opustiť chov hydiny. Speňažil všetok majetok, ktorý mal nejakú cenu, a vymenil ho za malé teplé jarné letovisko v južnej Nevade a odvtedy bola moja rodina skutočnou strednou triedou. Rekreačné stredisko sa nachádzalo v údolí zvanom Upper Muddy , v ktorom sa tiež nachádzal veľký dobytčí ranč. Stredná škola bola vzdialená 20 míľ v meste Overton a škola začínala jazdou autobusom o 6:30. Na strednú školu som nastúpil ako nováčik s veľkou trémou a hneď v prvý deň vyučovania som sa okamžite zamiloval do svojej budúcej manželky (Gerie). Malá stredná škola a život v mormónskej farmárskej komunite mi priniesli najrôznejšie skúsenosti, ktoré by som nemal, keby som navštevoval oveľa väčšiu strednú školu v južnej Kalifornii. Každý schopný chlapec súťažne športoval a bolo tu mnoho zaujímavých kurzov a mimoškolských aktivít. Každý študent sa musel zúčastnňovať viacerých aktivít. Moje najväčšie stredoškolské skúsenosti boli s Future Farmers of America (Budúci Americkí Farmári) a nakoniec som sa stal štátnym úradníkom FFA.
V roku 1961 som bol prijatý na Nevadskú univerzitu v Rene na štipendiá z Union Pacific Railroad a Nadácie Maxa E. Fleishmana s úmyslom stať sa učiteľom odborného poľnohospodárstva. Čoskoro som si uvedomil, že to asi nebola najlepšia voľba kariéry, ale nemal som ani potuchy o ničom inom. Na konci prvého ročníka som však prestúpil na Animal Sciences (Zvieracie vedy) a v druhom ročníku som začal navštevovať omnoho náročnejšie predmety v rámci prípravy na prípadný titul Ph.D. v tomto obore. Môj život sa opäť zmenil, keď som sa prihlásil na kurz veterinárnych vied, ktorý viedol jeden z dvoch veterinárov, ktorí boli zodpovední za malý program veterinárnych vied na UNR. Nikdy predtým som nemal žiadne priame skúsenosti s veterinármi. Doktor Marble naštartoval môj záujem o veterinárnu medicínu a dokonca mi dovolil pomáhať mu s niektorými z jeho experimentálnych operácií. Okamžite ma to chytilo a na poslednú chvíľu som sa prihlásil na tri veterinárne školy, UC Davis, WSU a CSU. Prijali ma na všetky tri školy, ale rozhodol som sa ísť na UC Davis v Kalifornii, ktorá bola bližšie k môjmu domovu. Som rodený Kalifornčan (a adaptovaný Nevaďan). Mal som tiež šťastie, že mi školné platil štát Nevada podľa Western Interstate Compact for Higher Education (WICHE).
Na veterinárnu školu som nastúpil v septembri 1963 s úmyslom stať sa praktickým lekárom hovädzieho dobytka (moje druhé a tretie lásky sú kravy a hydina). Pracoval som cez víkendy a prázdniny na niekoľkých vedeckých projektoch a ešte viac som sa zamiloval do výskumu. V auguste 1964 som sa oženil so svojou stredoškolskou láskou Gerie. Vo voľnom čase som s jedným z postgraduálnych študentov patológie pracoval na novej chorobe mačiek nazývanej mačací infekčný zápal pobrušnice a bol som spoluautorom môjho prvého vedeckeho článku o FIP v roku 1964. Bol som zhrozený nedostatkom znalostí o mačkách a ich chorobách, ale to ma nezastavilo. Po absolutóriu na veterinárnej škole som absolvoval internú medicínu pre malé zvieratá a chirurgiu na Colorado State University, čo významne ovplyvnilo môj ďalší život a kariéru. Opäť som si uvedomil, ako málo vieme o chorobách mačiek, a ešte viac som si uvedomil svoju celoživotnú spriaznenosť a porozumenie s týmto druhom. Pred začatím stáže v roku 1967 som bol prijatý ako postgraduálny študent na John Curtin School of Medical Research (JCSMR), Australian National University, Canberra, A.C.T., Austrália. Austrália ma fascinovala celý môj život a JCSMR mi poskytla nielen skvelé skúsenosti s výskumom, ale aj moje prvé skúsenosti s touto rozľahlou a krásnou krajinou. Po ukončení praxe som krátko pracoval v ako praktik pre celebrity v Hollywoode, aby som si zarobil peniaze na to, aby som svoju rodinu (mal som už dcéru) dostal do Austrálie. Štúdium v oblasti výskumu na Katedre experimentálnej patológie na JCSMR bolo bezkonkurenčné, ale úplne nesúviselo s mojou budúcou kariérou. Naučil som ale o experimentálnych metódach. V roku 1972 som získal titul Ph.D. z experimentálnej patológie a imunológie s vyznamenaním v roku. Moja láska k Austrálii, ktorú som si ako dieťa pestoval v knihách, sa stala celoživotnou vášňou. Mojou záľubou je identifikácia a fotografovanie rastlín západnej Austrálie. V našom dome vo Winters v Kalifornii mám veľkú zbierku fotografií kvitnúcich krovín západnej Austrálie.
Dr. Pedersen, ako dlhoročný riaditeľ Centra pre zdravie spoločenských zvierat (CCAH), viedol tím, ktorý zháňal peniaze a navrhol svoj súčasný domov. Budova CCAH bola dokončená v roku 2006 za cenu 16 miliónov dolárov, pričom všetky boli získané zo súkromných zdrojov. Je považovaná za jednu z najkrajších a najfunkčnejších budov v areáli a je sídlom piatich klinických služieb a štyroch hlavných výskumných programov.
Začiatkom roku 1972 som sa vrátil do USA na výskumnú pozíciu na škole veterinárneho lekárstva v UC Davis, kde som študoval rakovinu zvierat spojenú s retrovírusmi. Toto bol môj prvý zážitok s vírusom mačacej leukémie, ktorú sme videli ešte počas môjho študia u mnohých mačiek, ale ktorej príčina bola vtedy neznáma. Prvý rok vo výskume mi nešiel veľmi dobre a zvažoval som odchod na postdoktorandskú pozíciu v oblasti transplantačnej imunológie na Washingtonskej univerzite. Pred formalizáciou tejto pozície mi ale zavolal dekan Veterinárnej školy a opýtal sa ma, či by som zvážil prijatie miesta na klinike internej medicíny pre malé zvieratá. Dekan Pritchard bol unavený z najímania lekárov síce s bohatými klinickými skúsenosťami, ale so slabými vedeckými schopnosťami. Rozhodol sa skúsiť prijímať na kliniku ľudí s veľkými skúsenosťami z výskumu a dobrým klinickým potenciálom. Stal som sa tak prvým z veľkého počtu zamestnancov na UC Davis s profesionálmym pozadím tohto druhu. Ukázalo sa, že to bolo veľmi múdre rozhodnutie, pretože klinický program na UC Davis sa čoskoro stal svetoznámy nielen kvôli vysokej klinickej úrovni, ale aj vysokej úrovni výskumu.
Na UC Davis som pôsobil od roku 1972 a dôchodok som dosiahol v októbri 2013 ako Mimoriadny emeritný profesor. Prvých 17 rokov som strávil na klinikách, učil som a pracoval som vo výskume. Po zvyšok môjho pôsobenia v Davise sa moja kariéra oveľa viac týkala administratívy a výskumu. Po pôsobení vo funkcii predsedu oddelenia som sa stal zakladateľom a riaditeľom Centra pre zdravie spoločenských zvierat a o niekoľko rokov neskôr aj riaditeľom Laboratória pre veterinárnu genetiku. Táto posledná uvedená funkcia znovu zapálila môj záujem o úlohu genetiky pri chorobách. Výskum infekčných a imunologických chorôb mačiek a psov ma sprevádzal celú moju kariéru. Stále pracujem a pokračujem v mojej prvej láske, výskume. Nemám v pláne odísť do dôchodku, pokiaľ mi to zdravie dovolí, pretože pre mňa je dôchodok vo výskume oveľa lepší ako dôchodok.
Aj keď som skúmal mnoho infekčných chorôb mačiek, FIP zostáva mojou prvou láskou, ak sa týmto termínom dá nazvať choroba, ktorá je stále tak rozšírená a takmer vždy smrteľná. Naučil som sa nazerať na FIP ako na „dôstojného protivníka“. Je to nepochybne jedna z najkomplexnejších a najnáročnejších infekčných chorôb, aké existujú, a snaha nájsť prevenciu a liečbu je to, čo ma najviac poháňa. Uvedomujem si, že odpovede neprídu len tak. Nie je to ako výskum ľudských chorôb, ktoré nemajú problémy s financovaním, či už od jednotlivcov alebo organizácií, ktoré majú osobný záujem na objave liečby. Dúfam, že sa budem naďalej usilovať o to, aby sa choroba udržala v centre záujmu, a môžem povedať, že nie som sám. Nedávno som recenzoval viac ako 100 klinických a vedeckých publikácií o FIP, ktoré predložili výskumné skupiny z celého sveta od roku 2008. Žiadna iná choroba mačiek nezískala tak veľkú pozornosť.
Prikladám podrobnejší životopis mojej kariéry s dôrazom na výskum FIP, ktorý ma stále pohlcuje. Moje najväčšie kariérne úspechy boli na poli infekčných chorôb mačiek, ako sú FeLV, FIV, FCV, FECV a FIPV. Moja učebnica o chorobách v prostredí s viacerými mačkami, ktorá sa dnes už stala klasikou , je možno mojím najlepším kreatívnym dielom. Avšak moja manželka, tri dcéry, syn a 7 (čoskoro 8) vnúčat, zatiaľ všetky úspešné, sú mojím najväčším odkazom. Dúfam ale, že aspoň nejaký čas ostanú viditeľné aj moje „odtlačky labiek“ prostredníctvom literatúry o chorobách mačiek. A ešte niečo, ako domáce zvieratá som vždy mal mačky – vždy iba dve a vždy samcov.
–Niels C. Pedersen
Poznámka: Keď Dr. Pedersen zmieňuje podrobnejší kariérny životopis, myslel tým hlavne množstvo publikovaných článkov, ktoré nájdete vo vedeckých periodikách.
Toto je snímka z roku 1991, keď som dostal prvé ocenenie Jean Holzworth za výskum mačiek. Dr. Holzworth bola pre mňa najlepším odborníkom pre mačaciu medicínu, aký kedy žil. DVM získala na Cornellovej univerzite a celý život strávila v nemocnici Angell Memorial Animal Hospital v Bostone. Napísala prvú modernú učebnicu o chorobách mačiek a považoval som ju za dobrú priateľku a inšpiráciu. Presvedčila ma o niečom, čomu som vždy veril – nemôžete byť skvelým veterinárnym lekárom pre mačky bez hlbokých a dôverných znalostí o tomto druhu vrátane všetkého od anatómie a fyziológie až po správanie. -DR. P.
Manželka Dr. Pedersena Gerie s najnovšími členmi rodiny SOCK FIP – nedávno adoptovali dvoch bratov Piper (vpravo) a Froda (vľavo). Frodo a Piper patria medzi mnohé bývalé experimentálne mačky, ktoré si Pedersenovci za posledných 40 rokov adoptovali.
RNA ascitického mačacieho koronavírusu (FCoV) sa skúmala u 854 mačiek s podozrením na infekčnú peritonitídu mačiek (FIP) metódou RT-PCR. Pozitivita bola významne vyššia u čistokrvných jedincov (62,2%) ako u krížencov (34,8%) (P <0,0001). Spomedzi čistokrvných plemien boli pozitivity u nórskej lesnej mačky (92,3%) a škótskej klapouchej mačky (77,6%) významne vyššie ako priemer čistokrvných plemien (P = 0,0274, respektíve 0,0251). Pozitivita bola signifikantne vyššia u kocúrov (51,5%) ako u mačiek (35,7%) (P <0,0001), zatiaľ čo pri prevalencii protilátok proti FCoV sa všeobecne nezistil žiadny rozdiel medzi pohlaviami, čo naznačuje, že FIP sa u kocúrov infikovaných FCoV vyskytuje častejšie, teda u kocúrov je väčsia pravdepodobnosť prepuknutia FIP. Genotypovanie sa uskutočnilo pre 377 génovo pozitívnych vzoriek. Typ I (83,3%) bol detekovaný oveľa častejšie, ako typ II (10,6%) (P <0,0001), podobne ako v predchádzajúcich sérologických a genetických prieskumoch.
Viac informácií nájdete v pôvodnom článku. Okrem iného sa tam zmieňuje aj to, že výskyt FIP vykazuje sezónne zmeny, a najčastejšie sa objavuje v jesenných a zimných mesiacoch, kým v lete je výskyt výrazne menší.
Pôvodný článok: History of FIP research; 19.10.2010; Preklad 1.2.2021
Pravdepodobne najstarší zaznamenaný prípad FIP (Štátna Veterinárna škola v Utrechte, 1912/13); retrospektívna diagnóza je pravdepodobná z popisu chronickej exsudatívnej peritonitídy, dyspnoe (pleuritída?), horúčka a očné symptómy. (Jakob, 1914).
Náhly výskyt FIP na konci 50. rokov bol zdokumentovaný v dlhodobých a dôkladných pitevných záznamoch v nemocnici Angell Memorial Animal Hospital v Bostone. Preto je existencia FIP ako významnej choroby pred týmto časom otázna. Zmienka o mačke s ochorením pripomínajúcim FIP bola publikovaná už o pol storočia skôr (1914 Jakob – Groot a Horzinek), ale či to bola skutočne FIP, je neisté vzhľadom na absenciu správ o podobnej chorobe v nasledujúcich desaťročiach. Od 60. rokov 20. storočia došlo k trvalému nárastu výskytu choroby a v súčasnosti je jednou z hlavných infekčných príčin smrti mladých mačiek z útulkov a chovateľských staníc. Dôvod náhleho vzniku FIP nie je známy, existujú však minimálne tri možné vysvetlenia. Po prvé, koronavírusy sa mohli v priebehu posledného pol storočia špecializovať na mačky. Je pozoruhodné, že FIP sa objavila počas desiatich rokov od prvých zmienok o prenosnej gastroenteritíde (TGE) ošípaných v Severnej Amerike. Kauzatívny vírus FIP úzko súvisí s TGE vírusom ošípaných a CCV (Canine Corona Virus – Psí koronavírus), aj keď sú stále geneticky odlíšiteľné. Je však známe, že sa vyskytujú rekombinanty medzi týmito tromi vírusmi. Aspoň jeden kmeň CCV môže vyvolať miernu enteritídu u mačiek a zosilniť následnú infekciu FIPV, čo naznačuje výraznú podobnosť s mačacími koronavírusmi. Preto v tomto scenári môže byť CCV pravdepodobnejším predchodcom FECV. Rekombinačné udalosti sú upredňostňované ľahkosťou, s akou je možné transkripčné jednotky (RNA) získať alebo stratiť počas divergentného vývoja koronoavírusov. Po druhé, mutácia FIP môže byť selektívna k variante FECV, ktorá sa objavila v 50. rokoch. Táto varianta mohla vzniknúť aj z dôvodu vnútrodruhovej a medzidruhovej mutability koronavírusov všeobecne, a v tomto prípade najmä FCoV. Tretie vysvetlenie môže zahŕňať zmeny v chápaní mačiek ako domácich miláčikov a ich chovu v tejto modernej dobe. Po druhej svetovej vojne došlo k dramatickému posunu, keď sa mačky začali chovať ako domáce zvieratá. Počty domácich mačiek sa výrazne zvýšili, čoraz viac sa presadzoval chov čistokrvných zvierat a chov mačiek, a čoraz viac mačiek, najmä mačiatok, sa ocitlo v útulkoch. Je známe, že tieto veľké uzavreté prostredia s viacerými mačkami sú živnou pôdou pre infekciu mačacím enterickým koronavírusom (FECV) a FIP. Je zaujímavé, že v tomto období sa rozšírila medzi domácimi mačkami aj infekcia vírusom mačacej leukémie. Infekcia FeLV bola významným spolufaktorom pre FIP, kým nebola v 70. a 80. rokoch 20. storočia vytlačená späť do prírody testovaním, elimináciou/izoláciou a prípadným očkovaním.
Genetické vzťahy medzi rôznymi genotypmi mačacích a psích koronavírusov (FCoV a CCoV). Mačacie sekvencie sú sfarbené do modra, psie sekvencie do oranžova a prasacie sekvencie do fialova. Šípky označujú predpokladané miesta rekombinácií. Sú vyznačené gény kódujúce polymerázový polyproteín (Pol), štruktúrna špička (S), obal (E), membrána (M) a nukleokapsidové (N) proteíny. Gény kódujúce pomocné proteíny sú označené číslicami.
Loretta D. Pesteanu-Somogyi, DVM†, Christina Radzai, DVM‡, Barrak M. Pressler, DVM, DACVIM
Abstrakt
Aj keď je známe, že u čistokrvných mačiek je vyššia pravdepodobnosť vzniku mačacej infekčnej peritonitídy (FIP), predchádzajúce štúdie neskúmali prevalenciu ochorenia u jednotlivých plemien. Počas 16 rokov boli vo veterinárnej fakultnej nemocnici identifikované všetky mačky s diagnostikovanou FIP . Plemeno, pohlavie a reprodukčný stav postihnutých mačiek sa porovnali s bežnou populáciou mačiek a so zmiešanými plemenami mačkiek hodnotenými počas rovnakého obdobia. Rovnako ako v predchádzajúcich štúdiách, u sexuálne intaktných mačiek a čistokrvných mačiek bola významne vyššia pravdepodobnosť diagnostikovania FIP; u samcov a mladých mačiek bola tiež vyššia prevalencia choroby. Mačky Abesínske, Bengálske, Birmy, Himalájske, Ragdoll a Rex vykazovali výrazne vyššie riziko, zatiaľ čo Barmské, Exotické krátkosrsté, Manx, Perzské, Ruské modré a Siamské mačky nevykázali zvýšené riziko rozvoja FIP. Aj keď ďalšie faktory nepochybne ovplyvňujú relatívnu prevalenciu FIP, táto štúdia poskytuje ďalšie vodítko pri určovaní priorít diferenciálnych diagnóz u chorých čistokrvných mačiek.
Infekčná peritonitída mačiek (FIP) je progresívne systémové ochorenie so širokým spektrom klinických príznakov a vysokou úmrtnosťou (Hartmann 2005). Je spôsobené mutáciou mačacieho enterického koronavírusu, bežného patogénu mačiek, ktorý nemusí spôsobovať žiadne klinické príznaky alebo iba prechodnú hnačku (Pedersen 1995, McReynolds a Macy 1997, Hartmann 2005). Mutovaný vírus FIP sa šíri prostredníctvom monocytového fagocytového systému a variácie imunitnej odpovede jednotlivých mačkiek spôsobujú jednu z dvoch rozpoznaných foriem ochorenia (Pedersen 1995, McReynolds a Macy 1997, Hartmann 2005). „Vlhká“ forma FIP, ktorá sa pozoruje v približne 75% prípadov, je spôsobená komplementárne sprostredkovanou vaskulitídou iniciovanou ukladaním imunitného komplexu v stenách ciev a zvyčajne vedie k výpotkom v telesnej dutine (Pedersen 1995, McReynolds a Macy 1997, Hartmann 2005. ). „Suchá“ forma FIP, identifikovaná v ostatných prípadoch, vzniká keď dominuje bunkami sprostredkovaná imunitná odpoveď a tvoria sa granulómy v rôznych orgánoch (Pedersen 1995, McReynolds a Macy 1997, Hartmann 2005).
Epidemiologické štúdie mačiek s FIP identifikovali niekoľko rizikových faktorov rozvoja ochorenia. Najvyššia prevalencia je u mladých mačiek (vo veku od 3 mesiacov do 3 rokov), pričom väčšina prípadov (75%) je v prostredí s početnými mačkami (Kass a Dent 1995, Pedersen 1995, Foley a kol. 1997a, McReynolds a Macy 1997, Rohrbach a kol. 2001). Samci a sexuálne intaktné mačky sú tiež vystavené zvýšenému riziku rozvoja FIP (Robison a kol. 1971, Rohrbach a kol. 2001). Medzi ďalšie faktory, o ktorých sa hovorí menej často, v spojení so zvýšenou prevalenciou ochorenia, patrí sezónna (viac prípadov sa diagnostikuje zvyčajne v zime) infekcia FeLV, zvýšenie faktorov spojených so „stresom“, vysoký titer protilátok proti koronavírusu, pravidelné privádzanie nových mačiek do chovateľských stanice a zvýšená frekvencia vylučovania koronavírusov (Kass a Dent 1995, Pedersen 1995, McReynolds a Macy 1997, Foley a kol. 1997a, Rohrbach a kol. 2001).
Dve štúdie uvádzajú, že FIP je bežnejší u čistokrvných mačiek (Robison a kol. 1971, Rohrbach a kol. 2001). Aj keď relatívna prevalencia FIP u rôznych plemien mačiek už bola predmetom aspoň jednej štúdie, štatistické rozdiely neboli vypočítané (Scott 1991). Preto podľa poznatkov autorov nikdy nebolo dôkladne preskúmané, či existuje konkrétna predispozícia k FIP v závislosti na plemene. Účelom tejto štúdie bolo zistiť, či takáto preferencia plemena mačky skutočne existuje. Skúmalo sa tiež pohlavie a vek postihnutých mačiek, aby sa umožnilo určité porovnanie medzi súčasnou populáciou v štúdii a populáciami z predchádzajúcich štúdií.
Materiály a metódy
Konečná diagnóza bola skontrolovaná pre všetky mačky vložené do počítačovej databázy pacientov na North Carolina State University College of Veterinary Medicine (NCSU-CVM) v období od 22. decembra 1986 do 22. decembra 2002. Mačky s FIP boli identifikované pomocou kódovacích výrazov. “ infekčná peritonitída mačiek “alebo„ FIP “. Konečnú diagnózu vo všetkých prípadoch stanovil ošetrujúci lekár; diagnostické kritériá a výsledky antemortemických alebo postmortálnych diagnostických testovacích výsledkov neboli preskúmané.
Bolo hodnotené plemeno, pohlavie a reprodukčný stav všetkých mačiek vyšetrovaných na NCSU-CVM počas 16-ročného obdobia štúdie; boli vylúčené všetky mačky neznámeho plemena. Zmiešané plemená mačiek všetkých dĺžok srsti (domáce krátkosrsté, stredno a dlhosrsté) sa pre účely analýzy údajov považovali za jediné plemeno (nazývané „zmiešané plemeno“). Pre každú študovanú premennú pre populáciu FIP a pre celkovú populáciu mačiek boli vypočítané popisné štatistiky. Popisné štatistické údaje o veku mačiek v čase vyhodnotenia sa vypočítali iba pre mačky ovplyvnené FIP. Rozdiely v plemene, pohlaví a reprodukčnom stave boli porovnané pomocou Fisherovho presného testu; za významné sa považovali hodnoty P menšie alebo rovné 0,05. Pre každú premennú sa tiež vypočítali pomer šancí (OR) a 95% interval spoľahlivosti (CI).
Výsledky
Počas 16-ročného obdobia štúdie bolo na NCSU-CVM vyšetrených 11535 mačiek známych plemien. Skúmané mačky zahŕňali zmiešané plemená mačiek (9511 mačiek) a 36 rôznych čistokrvných plemien (2024 mačiek). Šesťdesiat mačiek (0,52%) malo konečnú diagnózu FIP; bolo určené plemeno pre všetky postihnuté mačky. Informácie o pohlaví a reprodukčnom stave boli k dispozícii pre 57 zo 60 mačiek FIP a 11303 z 11475 mačiek FIP negatívnych mačiek. Informácie o veku boli k dispozícii pre 58 zo 60 mačiek FIP.
Medzi mačky s diagnostikovanou FIP patrili zmiešané plemená mačiek (33 mačiek) a 13 rôznych čistokrvných plemien (27 mačiek). Prevalencia FIP v populácii zmiešaných plemien mačiek bola 0,35% oproti 1,3% v populácii čistokrvných mačiek (obr. 1). Čistokrvné mačky vykazovali signifikantne vyššiu pravdepodobnosť vzniku FIP ako u zmiešaných plemien (OR 4,5, CI 2,7–7,5; P <0,001). Medzi plemená s prevalenciou FIP významne vyššou ako u zmiešaných plemien mačiek patrili plemená abesínske, bengálske, birmy, himalájske, ragdoll a rex (vrátane odrôd Cornish a Devon) (tabuľka 1, obrázok 2). Prevalencia FIP u barmských, exotických krátkosrstých, manx, perzských, ruských modrých a siamských mačiek sa významne nelíšila od mačiek zmiešaných plemien. Dve havanské mačky hodnotené na NCSU-VTH počas obdobia štúdie boli síce diagnostikované ako FIP pozitívne, ale tento malý počet vylučoval štatistickú analýzu.
Obrázok 1: Prevalencia FIP podľa skupiny mačiek
Obrázok 2: Prevalencia mačacej infekčnej peritonitídy (FIP) u zmiešaných plemien mačiek a u plemien s prevalenciou FIP významne odlišnou (P <0,05) od zmiešaných plemien mačiek.
Plemenoa
Mačky s diagnostikovanou FIP/celkový počet mačiek (% postihnutých FIP)
Pomer šancí
Interval spoľahlivosti
Hodnota P (Fisherov presný test)
Abesínska mačka
3/99 (3.0%)
8.98
2.71-29.77
0.006
Bengálska mačka
1/8 (12.5%)
41.03
4.91-342.85
0.028
Birma
4/18 (22.2%)
82.06
26.66-262.44
<0.001
Barmská mačka
1/37 (2.7%)
7.98
1.06-59.91
0.124
Exotická krátkostrstá mačka
1/62 (1.6%)
4.71
0.63-34.98
0.199
Havanská mačka
2/2 (100%)
_b
_b
_b
Himalájska mačka
4/364 (1.1%)
3.19
1.12-9.06
0.046
Manx
1/67 (1.5%)
4.35
0.59-32.29
0.213
Perzská mačka
4/481 (0.5%)
2.41
0.85-6.83
0.101
Ragdoll
2/13 (15.3%)
52.22
11.14-244.79
0.001
Rex (Cornish a Devon)
2/17 (11.7%)
38.29
8.42-174.15
0.002
Ruská modrá
1/39 (2.6%)
7.56
1.01-56.68
0.130
Siamská mačka
1/536 (0.2%)
0.54
0.07-3.93
1.00
Tabuľka 1: Prevalencia, pomery šancí a intervaly spoľahlivosti u čistokrvných mačiek s FIP a Plemená s 0,0% prevalenciou mačacej infekčnej peritonitídy nie sú uvedené. b Nedostatočný počet mačiek pre štatistické výpočty.
U 23 plemien mačiek bola prevalencia FIP nulová. Patrili k nim Angora (11 mačiek hodnotených počas obdobia štúdie), Balinézska (25 mačiek), Belgická (dve mačky), Bombajská (štyri mačky), Britská modrá (dve mačky), Britská krátkosrstá (tri mačky), Kartúzska (štyri mačky) , Colorpoint krátkosrstá (jedna mačka), Egyptská Mau (jedna mačka), Japonský bobtail (šesť mačiek), Korat (päť mačiek), Mainská mývalia (151 mačiek), Malťanka (dve mačky), Nórska lesná (päť mačiek), Ocicat (16 mačiek), Ragamuffin (jedna mačka), Škótska klapouchá (15 mačiek), Sibírska (jedna mačka), Snowshoe (dve mačky), Somálska(tri mačky), Sphinx (jedna mačka), Tonkinská (18 mačiek) a Turecká Van (dve mačky). Nízka prevalencia FIP v populácii zmiešaných plemien mačiek bohužiaľ zabránila stanoveniu významnosti alebo relatívneho rizika u týchto odrôd čistokrvných mačiek.
FIP bola významne pravdepodobnejšia u sexuálne intaktných mačiek v porovnaní s bežnou populáciou mačiek, bez ohľadu na pohlavie (intaktný samec verzus kastrovaný samec , P <0,001; intaktná samica verzus kastrovaná samica, P = 0,002; všetky intaktné mačky oproti všetkým kastrovaným mačkám, P <0,001; prevalencia intaktných mačiek v bežnej populácii bola 15,8%, v porovnaní s 45,6% v populácii FIP). Aj keď FIP bola početnejšia u samcov ako u samíc, rozdiel v prevalencii nebol štatisticky významný (P = 0,425; 53,6% z celkovej populácie mačiek boli samci, oproti 59,6% z populácie FIP). V čase posledného hodnotenia bol stredný vek mačiek s FIP 0,96 roka (25. percentil 0,5 roka, 75. percentil 2,0 roky). 67% mačiek s FIP malo menej ako 2 roky.
Diskusia
Aj keď už bola predtým hlásená zvýšená prevalencia FIP u čistokrvných mačiek, je to prvýkrát, čo sa skúmala predispozícia špecifických plemien k rozvoju choroby (Robison a kol. 1971, Rohrbach a kol. 2001). Naše výsledky ukazujú, že u niektorých plemien môže byť v skutočnosti vyššia pravdepodobnosť vzniku FIP, najmä u Biriem, Ragdollov, Bengálskych, Rexov, Abesínskych a Himalájskych plemien. Zdá sa, že iné plemená mačiek, Barmská, Exotická krátkosrstá, Manx, Perzská, Ruská modrá a Siamská, nie sú v porovnaní so zmiešanými mačkami vystavené zvýšenému riziku. Naše výsledky týkajúce sa vplyvu pohlavia, reprodukčného stavu a veku na relatívnu prevalenciu FIP sú podobné, aj keď nie identické s predchádzajúcimi štúdiami (Robison a kol. 1971, Horzinek a Osterhaus 1979, Kass a Dent 1995, Rohrbach a kol. 2001).
Predchádzajúce dôkazy podporujú vplyv genetiky hostiteľa na mutáciu mačacieho enterického koronavírusu alebo na citlivosť na FIP. Gepardi, ktorých genóm sa stal homozygotnejším s minimálnou alelickou diverzitou v dôsledku evolučného zúženia, majú veľmi vysokú prevalenciu FIP (O ‚; Brien et al 1985). Rovnako tak zvýšená prevalencia, ktorú sme zistili u niektorých variácií čistokrvných plemien, mohla byť spôsobená koncentráciou zdedených faktorov prostredníctvom chovných alebo malých zakladateľských populácií. Vzhľadom na spoločné prostredie a vírusový kmeň Foley a Pedersen (1995) vypočítali, že o niečo viac ako 50% citlivosti na FIP u čistokrvných mačiek zo šiestich chovov možno pripísať zdedeným rozdielom medzi jednotlivcami. Je zaujímavé, že v tejto štúdii bola jednou z chovných staníc s početnými úzko príbuznými mačkami trpiacimi na FIP práve chovná stanica Biriem (Foley a Pedersen 1995). V tejto štúdii boli zďaleka najčastejšie postihnuté Birmy, a preto nemusíme byť prvými, ktorí poukázali na zvýšenú citlivosť k FIP u tohto plemena.
Iní výskumníci si položili otázku, či zvýšená prevalencia FIP u čistokrvných mačiek nemôže byť v skutočnosti spôsobená zavádzajúcimi faktormi. Čistokrvné mačky sa chovajú častejšie v chovných staniciach, čo môže byť zo svojej podstaty stresujúcejšie z dôvodu prostredia s početnými mačiek, pravidelného príchodu nových mačiek a častého chovu (Kass a Dent 1995, Pedersen 1995). Navyše, mačky z chovateľských staníc čelia pravdepodobne vyššej expozíciii mačaciemu enterickému koronavírusu (podmienka pre vývoj FIP) v dôsledku zvýšenej hustoty populácie (Foley a kol. 1997a, 1997b, McReynolds a Macy 1997). A nakoniec, možná zvýšená ochota majiteľov drahých čistokrvných mačiek vykonávať pokročilú diagnostiku a podpornú liečbu v odporúčanom veterinárnom zariadení, ako je NCSU-VTH, môže skresliť zjavnú prevalenciu ochorenia. Očakáva sa však, že tieto faktory falošne zvýšia prevalenciu FIP u všetkých čistokrvných mačiek, a nielen u tých plemien, u ktorých uvádzame, že majú zvýšené riziko vzniku ochorenia.
Do tejto správy sme sa rozhodli zahrnúť prípady založené na konečnej diagnóze zadanej do našej počítačovej lekárskej databázy, a nie na základe kontroly záznamov a histopatologických správ. Vo výsledku musíme uznať, že budúce vyšetrovania, ktoré sa budú obmedzovať na prípady s potvrdenou diagnózou, môžu priniesť odlišné výsledky. Pretože sa však predpokladá, že diagnóza FIP pred smrťou v našej nemocnici s terciárnou starostlivosťou bude podobná diagnostickým algoritmom navrhnutým inými autormi, máme pocit, že naše výsledky, najmä u plemien s väčším počtom alebo obzvlášť silnou asociáciou s ochorením, je konflikt s budúcimi štúdiami nepravdepodobný (Sparkes a kol. 1991, Rohrer a kol. 1993, Addie a Jarrett 1998).
Mnohorozmerná analýza tu študovaných premenných by ďalej definovala náchylnosť špecifického plemena k FIP. Napríklad nie je známe, či plemená so zvýšenou prevalenciou FIP skutočne mali hodnotený väčší počet intaktných mačiek, čo ovplyvnilo naše výpočty. Ďalej bolo u niektorých plemien vyšetrených veľmi málo jedincov a veľká CI odrážala nepresnosť pri určovaní rizika. Pochybujeme, že absencia mačiek s diagnostikovanou FIP u 23 plemien naznačuje absolútnu odolnosť voči chorobám, aj keď je možné, že niektoré z týchto plemien (napríklad Mainská mývalia mačka, ktoré boli na NCSU-VTH pozorované v relatívne väčšom počte) majú nerozpoznané ochranné faktory, ktoré ovplyvňujú náchylnosť k FIP. Bohužiaľ, kvôli nízkej prevalencii FIP u všetkých mačiek bude potrebné preskúmať oveľa väčšiu populáciu, aby sa zistilo, či je nízky výskyt ochorenia u týchto plemien štatisticky významný.
Tu demonštrovaná predispozícia určitých plemien k rozvoju FIP si vyžaduje ďalší výskum. Naše výsledky naznačujú, že u niektorých chorých čistokrvných mačiek by sa mal index podozrenia na FIP pravdepodobne zvýšiť. Na definitívne zodpovedanie otázky citlivosti jednotlivých plemien na FIP je pravdepodobne nevyhnutná multicentrická štúdia, ktorá zahŕňa prípady z primárnych aj odporúčacích zariadení s multivariačnou analýzou.
Poďakovania
Ďakujeme Cavell Brownie, PhD (Katedra štatistiky, Štátna univerzita v Severnej Karolíne) za vykonanie štatistických analýz, a Malcolmovi Robertsovi, BVSc, PhD, MPH, FRCVS, FACVSc (Katedra klinických vied, Štátna univerzita v Severnej Karolíne) za kontrolu rukopisu.
Referencie
Addie, D.D., Jarrett, O. Feline coronavirus infection. Greene, C.E. Infectious Diseases of the Dog and Cat, 2nd edn, 1998, WB Saunders: Philadelphia, 58–68. Google Scholar
Foley, J.E., Pedersen, N.C. The inheritance of susceptibility to feline infectious peritonitis in purebred catteries, Feline Practice 24, 1995, 14–22. Google Scholar
Foley, J.E., Poland, A., Carlson, J., Pedersen, N.C. Risk factors for feline infectious peritonitis among cats in multiple-cat environments with endemic feline enteric coronavirus, Journal of the American Veterinary Medical Association 210, 1997a, 1313–1318. Google Scholar | Medline | ISI
Foley, J.E., Poland, A., Carlson, J., Pedersen, N.C. Patterns of feline coronavirus infection and fecal shedding from cats in multiple-cat environments, Journal of the American Veterinary Medical Association 210, 1997b, 1307–1312. Google Scholar | Medline | ISI
Hartmann, K. Feline infectious peritonitis, Veterinary Clinics of North America, Small Animal Practice 35, 2005, 39–79. Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
Horzinek, M.C., Osterhaus, A.D.M.E. Feline infectious peritonitis: a worldwide serosurvey, American Journal of Veterinary Research 40, 1979, 1487–1492. Google Scholar | Medline | ISI
Kass, P.H., Dent, T.H. The epidemiology of feline infectious peritonitis in catteries, Feline Practice 23, 1995, 27–32. Google Scholar
McReynolds, C., Macy, D.M. Feline infectious peritonitis. Part I. Etiology and diagnosis, Compendium of Continuing Education for the Practicing Veterinarian 19, 1997, 1007–1016. Google Scholar
O’Brien, S.J., Roelke, M.E., Marker, L., Newman, A., Winkler, C.A., Meltzer, D., Colly, L., Evermann, J.F., Bush, M., Wildt, D.E. Genetic basis for species vulnerability in the cheetah, Science 227, 1985, 1428–1434. Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
Pedersen, N. An overview of feline enteric coronavirus and infectious peritonitis virus infections, Feline Practice 23, 1995, 7–20. Google Scholar
Robison, R.L., Holzworth, J., Gilmore, C.E. Naturally occurring feline infectious peritonitis: signs and clinical diagnosis, Journal of the American Veterinary Medical Association 158, 1971, 981–986. Google Scholar | ISI
Rohrbach, B.W., Legendre, A.M., Baldwin, C.A., Lein, D.H., Reed, W.M., Wilson, R.B. Epidemiology of feline infectious peritonitis among cats examined at veterinary medical teaching hospitals, Journal of the American Veterinary Medical Association 218, 2001, 1111–1115. Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
Rohrer, C., Suter, P.F., Lutz, H. The diagnosis of feline infectious peritonitis (FIP): a retrospective and prospective study, Kleintierpraxis 38, 1993, 379–389. Google Scholar | ISI
Scott, FW (1991) Feline infectious peritonitis: transmission and epidemiology. In: Proceedings of the Symposium: New Perspectives On Prevention Of Feline Infectious Peritonitis, pp. 8–13. Google Scholar
Sparkes, A.H., Gruffydd-Jones, T.J., Harbour, D.A. Feline infectious peritonitis: a review of clinicopathological changes in 65 cases, and a critical assessment of their diagnostic value, Veterinary Record 129, 1991, 209–212. Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
SK 
EN