Účinnosť a bezpečnosť nukleozidového analógu GS-441524 pri liečbe mačiek s prirodzene sa vyskytujúcou mačacou infekčnou peritonitídou

13.2.2019, Journal of Feline Medicine and Surgery; Preklad 10.2.2021
Pôvodný článok: Efficacy and safety of the nucleoside analog GS-441524 for treatment of cats with naturally occurring feline infectious peritonitis
Niels C Pedersen, Michel Perron, Michael Bannasch, Elizabeth Montgomery, Eisuke Murakami, Molly Liepnieks, and Hongwei Liu

Abstrakt

Ciele

Cieľom tejto štúdie bolo zistiť bezpečnosť a účinnosť nukleozidového analógu GS-441524 pre mačky trpiace rôznymi formami prirodzene získanej infekčnej peritonitídy mačiek (FIP).

Metódy

Mačky boli vo veku od 3,4 do 73 mesiacov (priemerne 13,6 mesiaca); 26 mačiek malo vlhkú alebo zmiešanú FIP, 5 suchú formu FIP. Mačky so závažnou neurologickou a okulárnou FIP neboli do štúdie prijaté. Skupina začala s GS-441524 v dávke 2,0 mg/kg SC q24h po dobu najmenej 12 týždňov, ktorá sa zvyšovala, keď to bolo indikované, na 4,0 mg/kg SC q24h.

Výsledky

Štyri z 31 mačiek, ktoré mali ťažkú formu ochorenia, uhynuli alebo boli eutanizované do 2-5 dní a piata mačka po 26 dňoch. Zvyšných 26 mačiek dokončilo plánovaných 12 alebo viac týždňov liečby. Osemnásť z týchto 26 mačiek zostáva zdravých v čase publikácie (OnlineFirst, február 2019) po jednom kole liečby, zatiaľ čo osem ďalších utrpelo relapsy choroby v priebehu 3–84 dní. Šesť z relapsov bolo neneurologických a dva neurologické. Tri z ôsmich ralapsujuúcich mačiek boli liečené opäť rovnakou dávkou, zatiaľ čo piatim mačkám bola dávka zvýšená z 2,0 na 4,0 mg/kg každých 24 hodín. Päť mačiek liečených druhýkrát vyššou dávkou, vrátane jednej s neurologickým ochorením, reagovalo dobre a v čase publikácie boli zdravé. Jedna z troch mačiek znovu liečených pôvodnou nižšou dávkou však mala relaps s neurologickým ochorením a bola eutanizovaná, zatiaľ čo dve zostávajúce mačky reagovali priaznivo, ale došlo k druhému relapsu. Tieto dve mačky boli úspešne liečené tretíkrát pri vyššej dávke, čo vo výsledku viedlo k 25 dlhodobo preživším mačkám. Jedna z 25 úspešne liečených mačiek bola následne eutanizovaná z dôvodu pravdepodobného nesúvisiaceho ochorenia srdca, zatiaľ čo 24 zostalo zdravých.

Záver a význam

GS-441524 sa ukázal ako bezpečný a efektívny pri liečbe FIP. Bola stanovená optimálna dávka 4,0 mg/kg SC q24h po dobu najmenej 12 týždňov.

Kľúčové slová: Nukleozidový analóg, GS-441524, infekčná peritonitída mačiek, FIP, klinická štúdia

Úvod

Lieky, ktoré inhibujú replikáciu vírusov, sa stali ústredným bodom zaujmu pri liečbe ľudských akútnych a chronických RNA a DNA infekcií. Vývoj záujmu o antivírusové lieky pre infekcie zvierat bol však oveľa pomalší. To platí najmä pre mačky, ktoré trpia niekoľkými chronickými vírusovými infekciami podobnými tým ľudským. Medzi infekčné činitele patrí vírus mačacej leukémie a imunodeficiencie (FeLV a FIV), mačací herpesvírus (FHV), virulentný systémový kalicivírus a koronavírus spôsobujúci mačaciu infekčnú peritonitídu (FIPV). Infekcie FeLV a FIV sa darí udržiavať pod kontrolou pomocou testovania, izolácie a/alebo očkovania. Ochorenie spojené s FHV bolo prvou mačacou vírusovou infekciou, kde bolo pre liečbu použité antivirotikum. Vysoko smrteľný systémový kalicivírus postihuje iba malý počet mačiek. Infekcia FIPV je najlepším kandidátom pre vývoj antivírusových liekov, pretože vakcíny sú neúčinné, prostredie s mnohými mačkami veľmi komplikuje prevenciu a zabíja 0,3–1,4% mačiek na celom svete.

Výskyt exotických chorôb, ako je ebola, stredovýchodný respiračný syndróm (MERS) a ťažký akútny respiračný syndróm (SARS) u ľudí, podnietil intenzívny výskum liekov, ktoré inhibujú replikáciu vírusu RNA. Jedným z najsľubnejších antivírusových liekov proti vznikajúcim RNA vírusom je proliečivo (prodrug) adenozínový nukleozidový monofosfát GS-5734 (Remdesivir; Gilead Sciences). GS-5734 preukázal účinnosť pri experimentálnej ebole u opíc rhesus a inhiboval epidemické aj zoonotické koronavírusy v tkanivových kultúrach a v myšacích infekčných modeloch. Tieto sľubné zistenia iniciovali výskum GS-5734 a jeho pôvodného nukleozidu GS-441524 proti FIPV infekcii mačiek. GS-441524 a GS-5734 majú porovnateľné hodnoty EC50 (1,0 uM) a CC50 (> 100 uM) proti FIPV v mačacích bunkách. Preto sa rozhodlo pre účely dalších testov s laboratórnymi mačkami zamerať na chemicky menej komplexný GS-441524. Farmakokinetická štúdia na dvoch laboratórnych mačkách preukázala trvalé a účinné plazmatické hladiny GS-441524 vyše 24 hodín po dávke podanej subkutánne (SC) alebo intravenózne (IV). Tieto výsledky sa rozšírili na 10 laboratórnych mačiek s experimentálne indukovanou brušnou efúznou mačacou infekčnou peritonitídou (FIP). Táto štúdia preukázala, že GS-441524 je vysoko účinný proti experimentálnej FIP, a otvorila tak cestu pre túto klinickú štúdiu.

Cieľom tejto štúdie bolo demonštrovať bezpečnosť a účinnosť GS-441524 pri liečbe mačiek s prirodzene sa vyskytujúcou FIP. Malomolekulárne lieky, ako je GS-441524, majú hmotnosť <900 daltonov a veľkosť približne 1 nm a môžu ľahko prenikať do buniek a interagovať s kľúčovými cieľovými molekulami. Na rozdiel od už publikovaných látok alebo liekov, ktoré inhibujú FIPV brzdením bunkových procesov vírusmi využívaných pre ich replikáciu, malé molekuly, ako je GS-441524, interferujú priamo s vírusom kódovanými replikačnými procesmi.

Materiály a metódy

Príprava lieku

GS-441524 poskytla spoločnosť Gilead Sciences ako čistý a vysoko stabilný prášok, ktorý bol zriedený na koncentráciu 10 alebo 15 mg/ml v 5% etanole, 30% propylénglykole, 45% PEG 400, 20% vode (pH 1,5 s HCI ). Roztok bol umiestnený do sterilných 50 ml sklenených injekčných fľaštičiek, v ktorých sa pretrepal až do rozpustenia a potom sa podrobil sonickej vodnej kúpeli na 5 až 20 minút, kým nebol číry. Zriedený liek bol uložený do chladu a bol použitý v priebehu 3–4 týždňov.

Koncepcia štúdie

Táto štúdia prebiehala podľa protokolov 19336 a 19863 schválených Inštitucionálnym výborom pre starostlivosť a použitie zvierat a Výborom pre hodnotenie klinických skúšok Komisie pre klinické skúšky veterinárnej lekárskej fakultnej nemocnice na Kalifornskej univerzite v Davise. Inštitucionálne pravidlá vylučujú použitie chorých mačiek z útulkov alebo z podobných zariadení, kvôli požiadavke legálneho vlastníctva/adopcie a zaobchádzania za špecifických podmienok so súhlasom majiteľa (doplňujúci materiál). Štúdia nezahŕňala kontrolnú skupinu, pretože neexistuje účinná zrovnávacia liečba. Nebola zahrnutá ani placebo skupina, pretože prípravné štúdie in vitro a in vivo naznačovali, že GS-441524 bude bezpečný a účinnejší ako žiadna liečba.

Výber prípadov a potvrdenie diagnózy

Mačky s FIP boli prijaté od majiteľov alebo ich veterinárnych lekárov, ktorí hľadali súčasné možnosti liečby alebo prístup k predchádzajúcej štúdii antivírusových liekov. Počiatočná diagnóza FIP bola založená predovšetkým na charakteristickej signalizácii, klinických anamnézach a príznakoch choroby, výsledkoch bežných laboratórnych testov a vyšetrení brušných alebo hrudných výpotkov. Definitívnejšia diagnóza založená na RT-PCR alebo imunohistochémii bola síce žiaduca, ale nebola nevyhnutnou podmienkou pre zaradenie. Mačky so zjavným očným alebo neurologickým ochorením boli vyradené kvôli pochybnostiam ohľadne schopnosti antivírusových liekov, vrátane GS-441524, preniknúť cez hematoencefalickú alebo hematookulárnu bariéru.

Do štúdie bolo prijatých 31 mačiek a ich majiteľov (tabuľka 1). Majitelia alebo zástupcovia 26 mačiek prišli na úvodnú liečbu priamo do UC Davis a päť majiteľov a ich mačky (CT59, CT73, CT76, CT78, CT80) boli v ošetrení miestneho veterinára. Mačky prítomné na UC Davis boli znovu prehodnotené, ich diagnóza FIP bola znovu potvrdená na základe signalizácie, klinickej anamnézy, fyzikálneho vyšetrenia, výsledkov predchádzajúcich laboratórnych testov a opakovania kompletného krvného obrazu (CBC), sérových bielkovín a analýz výpotkov. Hrudný alebo brušný výpotok u mačiek s vlhkou FIP bol potvrdený ako pozitívny na FIPV 7b RNA pomocou RT-PCR. Mačky so známkami neefúznej FIP boli ďalej testované brušnou a hrudnou ultrasonografiou na primárne lézie. Očné ochorenie bolo potvrdené oftalmologickou službou VMTH, UC Davis. Neurologický stav v prípadoch s možnými príznakmi ochorenia centrálneho nervového systému bol vyhodnocovaný neurologickou službou VMTH.

Tabuľka 1
Zoznam 31 mačiek zaradených do testovania vrátane laboratórneho označenia, mena mačky, plemena, klinickej formy infekčnej peritonitídy (FIP) a dátumu diagnózy

IDMenoDátum narodeniaPlemenoPohlaviePôvodDátum diagnózyForma FIP
CT52Luna9.1.2017SavannahFChovateľ24.4.2017Brušná efúzna
CT53Ice Bear2.8.2016DLHMCZáchranná skupina5.5.2017Brušná efúzna
CT54Charolett11.7.2016SiberianFChovateľ15.4.2017Brušná efúzna
CT55Dempsey26.6.2016DSHMCZáchranná skupina15.4.2017Brušná efúzna
CT56Mudsa1.7.2016DSHMCÚtulok12.5.2017Brušná efúzna
CT57Boone31.10.2016DSHFSZáchranná skupina8.5.2017Brušná efúzna
CT58Justyna17.4.2016RagdollFChovateľ25.5.2017Brušná efúzna
CT59Bubba11.4.2011DLHMCTúlavá10.4.2017Brušná neefúzna
CT60Joey25.7.2016DSHMCZáchranná skupina20.5.2017Brušná efúzna
CT61Hudson1.7.2016DSHMCZáchranná skupina29.5.2017Hrudná efúzna
CT62Luca10.3.2016DSHMCZáchranná skupina30.5.2017Brušná efúzna
CT63Bao Bao6.11.2016DSHMCZáchranná skupina3.6.2017Brušná efúzna
CT64Cedrick27.6.2016DSHMCZáchranná skupina22.5.2017Brušná neefúzna
CT65Mona14.3.2016Exotic SH/PersianFChovateľ11.6.2017Hrudná efúzna
CT66Squeekers7.6.2016DSHFSÚtulok14.6.2017Brušná efúzna
CT67Double2.3.2016RagdollFSChovateľ20.6.2017Brušná efúzna
CT68Tuckerman8.5.2016Maine CoonMCZáchranná skupina22.6.2017Brušná efúzna
CT69Danny16.6.2015SnowshoeMCÚtulok22.6.2017Hrudná efúzna
CT70Tolstoy1.8.2014DSHMCZáchranná skupina25.6.2017Brušná efúzna
CT71Amadeus29.6.2016DSHMCTúlavá20.6.2017Hrudná efúzna
CT72Bella25.2.2017British SHFChovateľ20.6.2017Brušná efúzna
CT73Siersha8.8.2015DSHFSÚtulok21.6.2017Brušná neefúzna
CT74Maive4.3.2017SiberianFSChovateľ7.7.2017Brušná efúzna
CT75Lucy31.3.2017DSHFZáchranná skupina10.7.2017Brušná efúzna
CT76Pie20.7.2016Exotic SHMChovateľ28.6.2017Brušná efúzna
CT77Mila15.3.2017SiberianFSChovateľ3.7.2017Brušná efúzna
CT78Polly1.3.2016DSHMCZáchranná skupina22.7.2017Brušná neefúzna
CT79Oona21.9.2016HimalayanFChovateľ18.7.2017Hrudná neefúzna
CT80Fezzik17.10.2016DLHMCTúlavá25.7.2017Brušná efúzna
CT81Jewelkat8.9.2016PersianFSChovateľ1.8.2017Hrudná efúzna
CT82Tiko8.4.2016DSHMCZáchranná skupina6.8.2017Brušná efúzna
F = samica nekastrovaná; FS = samica kastrovaná; M = samec nekastrovaný; MC = samec kastrovaný; DLH = domáca dlhosrstá; DSH = domáca krátkosrstá; SH = krátkosrstá;

Liečebný režim

Na základe predchádzajúcich experimentov s tkanivovými kultúrami a farmakokinetických štúdií na laboratórnych mačkách bol počiatočný dávkovací režim pre GS-441524 stanovený na 2,0 mg/kg SC q24h. Na základe skúseností s inhibítorom 3CL proteázy GC376 proti prirodzene sa vyskytujúcej FIP bola určená minimálna doba liečby 12 týždňov. Liečba sa predĺžila o jeden alebo viac týždňov u mačiek, ktoré stále mali abnormálne hodnoty sérových bielkovín. V neskorších štádiách štúdie sa dávka zvýšila z 2,0 na 4,0 mg/kg v prípadoch, keď sa liečba musela predĺžiť, alebo keď došlo k relapsu choroby. Majiteľom bola každé 4 týždne zasielaná nová dávka lieku vo forme vopred natiahnutých injekčných striekačiek Luer lock s objemom 1 alebo 3 ml s 1 palcovými ihlami Luer veľkosti 22G (0,7x25mm). Injekčné striekačky sa uložili do chladničky a pred aplikáciou sa zahriali na izbovú teplotu. Injekcie boli aplikované pozdĺž chrbtice od 2 cm za lopatkami do polovice bedrovej oblasti a do polovice vzdialenosti nadol na susedný hrudník a boky.

Monitorovanie počas počiatočného obdobia liečby

V čase vstupu do testovania bola u mačiek vysadená všetka liečba, ktorá nebola nevyhnutná – antibiotiká, kortikosteroidy, interferóny, pentoxifylín, nesteroidné protizápalové lieky, alebo lieky na tlmenie bolesti. Počas pobytu na UC Davis boli mačky každých 12 hodín monitorované z hľadiska teploty, chuti do jedla, aktivity, močenia a defekácie. Krv bola odoberaná v 1–3 denných intervaloch na vyhodnotenie hematokritu, celkového proteínu, bilirubínu, počtu bielych krviniek a diferenciálneho počtu bielych krviniek.

Vzorky ascitu sa odobrali na začiatku a potom sa odoberali v jedno alebo niekoľko denných intervaloch čo najdlhšie, ako to bolo možné, a testovali sa na úrovne prepisov FIPV 7b RNA kvantitatívnou (q) RT-PCR (IDEXX molekulárna diagnostika). Rezy tkaniva fixovaného formalínom od piatich pitvaných mačiek, boli podrobené imunohistochémii na proteín nukleokapsidy FIPV.

Monitorovanie počiatočnej a dlhodobej reakcie na liečbu

Mačky boli prepustené do domáceho ošetrenia, keď bola zaznamenaná významná priaznivá odpoveď na liečbu, zvyčajne do 3–5 dní. Počas tohto obdobia boli majitelia poučení, ako správne podávať subkutánne injekcie, a boli vyzvaní, aby pokračovali v denných záznamoch o telesnej teplote, aktivite, chuti do jedla, defekácii a močení a týždenných meraniach telesnej hmotnosti. CBC a sérový chemický panel boli robené v mesačných intervaloch miestnymi veterinármi alebo počas návštev VMTH. Bolo potrebné zaznamenávať a okamžite hlásiť akékoľvek abnormálne príznaky alebo správanie. Odôvodnená eutanázia bola zvyčajne vykonaná veterinárnym lekárom majiteľa alebo, ak to bolo možné, v UC Davis. Telá boli okamžite ochladené a zapečatené v plastových vreciach, a odoslané do 2 alebo menej dní v kontajneroch chladených ľadom na UC Davis expresnou poštou. Pitvy boli vykonané jedným z autorov (ML) v Anatomic Pathology Service, School of Veterinary Medicine, UC Davis. Bola rešpektovaná žiadosť majiteľa o konečnú dispozíciu tela.

Výsledky

Signalizácia a prezentácia choroby

Do štúdie bolo zaradených 31 mačiek vo veku od 3,4 do 73 mesiacov (priemerne 13,6 mesiacov) (tabuľka 1). Osemnásť mačiek boli domáce krátkosrsté a dlhosrsté , 13 mačiek predstavovalo zástupcov 10 rôznych plemien (tabuľka 1). Domáce mačky boli adoptované z organizácií na záchranu mačiek (n = 13), útulkov (n = 2) alebo to boli túlavé mačky z okolia (n = 3). Štúdia zahŕňala 14 samíc (7 nekastrovaných; 7 kastrovaných) a 17 samcov (1 nekastrovaný; 16 kastrovaných).

Dvadsaťšesť z 31 mačiek malo vlhkú FIP (6 hrudná, 20 brušná). Päť mačiek malo neefúznu FIP; štyri z nich (CT59, CT64, CT73, CT78) s ochorením lokalizovaným do brucha (mezenterické a ileo/cekálne/kolické lymfatické uzliny) a jedna (CT79) do hrudníka (pľúca, hilárne lymfatické uzliny) (tabuľka 1). Štyri ďalšie mačky vykazovali znaky skoršej suchej FIP, ktorá prešla do efúznej formy (CT57, CT65, CT67, CT71) (tabuľka 1). Hrubé príznaky očného ochorenia zodpovedajúce FIP sa potvrdili oftalmoskopickým vyšetrením u troch z 31 mačiek (CT56, CT65, CT71). Dve mačky (CT71, CT80) neochotne alebo už vôbec nedokázali skákať na vyvýšené miesta, čo naznačovalo neurologické postihnutie.

Výsledky liečby

Štyri mačky boli eutanizované (CT62, CT72, CT75) alebo uhynuli (CT56) počas prvých 2–5 dní kvôli závažnému ochoreniu a iným komplikáciám a piata mačka bola eutanizovaná (CT54) po 26 dňoch z dôvodu chýbajúcej reakcie na liečbu (obrázok 1). Liečba prebiehala bez prerušenia, s výnimkou troch mačiek, ktorým bol v 4. (mačka CT80) alebo 8. týždni (mačky CT53, CT71) poskytnutý dvojtýždňový oddych kvôli problémom s podávaním injekcií a kožným reakciám (obrázok 1). Mačka CT53 bola po druhom relapse liečená po dobu 8 a nie 12 týždňov z dôvodu zvýšenia močoviny v krvi a zvýšenia sérových hladín symetrického dimetylarginínu (SDMA).

Obrázok 1.
Časová škála liečby a klinický výsledok 31 mačiek, ktoré boli zaradené do klinickej štúdie GS-441524. Obdobie liečby je označené plnou čiarou (dávka 2 mg/kg) alebo prerušovanou čiarou (dávka 4 mg/kg). Hviezdičky označujú bod relapsu. Dátum ukončenia liečby pre mačky, ktoré dosiahli trvalú klinickú remisiu, je uvedený v zátvorkách. Časový bod a príčina smrti sú označené krížikom

Klinická reakcia 26 mačiek, ktoré absolvovali najmenej 12 týždňov liečby, bola dramatická. Horúčka zvyčajne ustúpila do 12–36 hodín (obrázok 2), súčasne s každodenným výrazným zvýšovaním chute do jedla, úrovne aktivity a prírastku hmotnosti. Brušné výpotky rýchlo vymizli počas 1-2 týždňov, počnúc asi 10.-14. dňom po zahájení liečby. Mačky s hrudným výpotkom zvyčajne vykazujúce dýchavičnosť, absolvovali u praktickych súkromných veterinárov odsatie pleurálnych výpotkov ešte pred príchodom na UC Davis. Zbytková dýchavičnosť a hrudný výpotok rýchlo reagovali na liečbu a po 7 dňoch už neboli vôbec viditeľné. Žltačka pomaly odznela v priebehu 2–4 týždňov, súčasne s poklesom hyperbilirubinémie. Známky očného ochorenia začali miznúť do 24-48 hodín a prestali byť zjavné navonok i pre oftalmoskopické vyšetrenie do 7–14 dní. V priebehu liečby začalo dochádzať k zmenšovaniu zväčšených mezenterických a ileo/cekálno/kolických lymfatických uzlín. Všetkých 26 mačiek vyzeralo podľa odhadov majiteľov navonok normálne alebo takmer normálne po 2 týždňoch liečby. Po 2 týždňoch liečby sa kládol dôraz na sledovanie niekoľkých parametrov krvných testov. Kľúčové hodnoty zahŕňali hematokrit, celkový počet bielych krviniek, absolútny počet lymfocytov, celkový sérový proteín, sérový globulín, sérový albumín a pomer albumín: globulín (A:G).

Obrázok 2.
Priemer (plná čiara) a 1 SD (smerodajná odchýlka) (čiarkovane) telesných teplôt počas prvých 5 dní liečby GS-441524. Normálny teplotný rozsah pre mačky je 37,7–39,1 °C (100–102,5 ° F). Teploty klesli do normálneho rozsahu do 12–36 hodín od začiatku liečby

Osemnásť z 26 mačiek, ktoré absolvovali najmenej 12 týždňov neprerušenej primárnej liečby, nevyžadovalo žiadnu ďalšiu liečbu. Osem ďalších mačiek však utrpelo relapsy choroby v priebehu 3–84 dní (priemerne 23 dní) (obrázok 1). Táto skupina zahŕňala tri mačky, u ktorých došlo k dočasnému prerušeniu počiatočnej liečby (CT53, CT71, CT80), a päť mačiek (CT53, CT57, CT60, CT68, CT73), ktoré vyžadovali predĺženú primárnu liečbu (obrázok 1). Relapsy choroby u 2/8 mačiek (CT57, CT71) mali zjavne neurologický charakter s vysokou horúčkou a silnou zadnou ataxiou a nekoordináciou, zatiaľ čo relapsy choroby u zvyšných šiestich mačiek pozostávali hlavne z horúčky, anorexie a znízenej aktivity. Iba jedna mačka (CT60) mala pri relapse zjavný brušný výpotok. Jedna mačka (CT57) bola eutanizovaná 2 týždne po relapse s neurologickými príznakmi, ktoré nereagovali na druhé kolo liečby.

U ôsmich mačiek bolo rozhodnuté zvýšiť dávku GS-441524 z 2,0 na 4,0 mg/kg, buď z dôvodu predĺženia liečby (CT77, CT80), alebo z dôvodu jedného (CT60, CT68, CT71, CT73) alebo dvoch relapsov (CT53, CT63), alebo preto, že relaps mal neurologickú formu (CT71). Všetkých osem mačiek reagovalo pozitívne na režim zvýšeného dávkovania.

Celkovo 25/26 mačiek liečených 12 týždňov alebo dlhšie dosiahlo trvalú remisiu FIP, hoci jedna z nich následne zomrela na nesúvisiaci problém so srdcom (pozri „Pitevné nálezy“). Najdlhšie prežívajúce mačky v čase publikácie (OnlineFirst, február 2019) ukončili liečbu v auguste 2017 a najkratšie v máji 2018, všetky po ukončení pozorovacieho obdobia, v ktorom ešte mohlo dôjsť k relapsu (tj. 84 dní po ukončení liečby). 24 preživších mačiek bude starostlivo monitorovaných pre prípadný návrat príznakov ochorenia a budú sa pravidelne testovať na celkový pomer bielkovín, globulínu, albumínu a A:G počas prvého roka. Menej intenzívne monitorovanie sa bude vykonávať po zvyšok života mačiek. Majitelia boli upozornení, aby sa vyhli zbytočnému namáhaniu mačiek počas prvých 3 mesiacov, aj keď štyri mačky (CT52, CT58, CT65, CT79) a jeden kocúr (CT76) absolvovali bezproblémovú kastráciu.

Ukazovatele priaznivej reakcie na liečbu

Najjednoduchším dlhodobým meradlom účinnosti liečby bola telesná hmotnosť. K nárastu hmotnosti o 20–120% došlo počas a po liečbe, dokonca aj u mačiek, ktoré v čase diagnózy mali 1 rok alebo viac. Zdá, že výrazný rast sa prejavil aj u mladších mačiek, ako to nezávisle zaznamenali ich majitelia. Tieto výrazné zrýchlenia rastu po liečbe naznačili, že FIP bola u mnohých mačiek nejaký čas pred diagnózou subklinická a ovplyvnila ich rast. Pri sledovaní neskorších účinkov liečby a pri pozorovaní možných toxicít liekov sa osvedčili aj CBC (hematológia) a chemický profil (biochémia).

CBCs (Hematológia)

Mačky vykazovali zvýšený počet bielych krviniek, ktorý klesol na normálne hodnoty v priebehu prvých 2 týždňov liečby (obrázok 3a). Lymfopénia zaznamenaná v čase prijatia vymizla počas prvého týždňa liečby (obrázok 3b). Pri prijatí sa pozorovala mierna až stredne závažná anémia, čo sa prejavilo v hematokrite (PCV) (obrázok 4). Hematokrit sa vrátil na normálne hodnoty až po 6–8 týždňoch liečby. Absolútny celkový počet bielych krviniek a lymfocytov boli jedinými významnými hodnotami počas prvého týždňa liečby, zatiaľ čo PCV poskytol presnejší obraz postupu liečby počas prvých 8 týždňov.

Obrázok 3.
(a) Priemerný počet bielych krviniek so štandardnou odchýlkou u 26 mačiek, ktoré dokončili primárny liečebný režim 12 alebo viac týždňov. (b) Priemerný absolútny počet lymfocytov v krvi so štandardnou odchýlkou u 26 mačiek, ktoré absolvovali najmenej 12 týždňov liečby
Obrázok 4.
Hematokrit (PCV) so štandardnou odchýlkou pre 26 mačiek, ktoré absolvovali najmenej 12 týždňov liečby. Bodkovaná čiara naznačuje trend rastu PCV v priebehu času

Zmeny sérových bielkovín

Mačky s FIP často vykazovali vyššiu ako normálnu celkovú koncentráciu bielkovín v sére, vysokú hladinu sérového globulínu, nízku hladinu sérového albumínu a nízky pomer A:G (obrázky 5–7). Abnormálne hodnoty sérových bielkovín sa progresívne zlepšovali a dosiahli normálne hodnoty po 8–10 týždňoch liečby (obrázky 5–7). Hladina celkového proteínu bola najmenej informatívna, čo naznačuje nízka hodnota R2 (0,1883) trendovej spojnice (obrázok 5). Avšak 3 týždne po zahájení liečby došlo k dramatickému a prechodnému zvýšeniu celkových hladín proteínov (obrázok 5). Tento jav súvisel so zvýšením sérových globulínov (obrázok 6a) v čase rýchleho ústupu brušných výpotkov.

Obrázok 5.
Priemerné hladiny celkového proteínu v sére a štandardná odchýlka pre 26 mačiek, ktoré absolvovali najmenej 12 týždňov liečby
Obrázok 6.
(a) Priemerné hladiny sérového globulínu a štandardná odchýlka pre 26 mačiek, ktoré absolvovali najmenej 12 týždňov liečby. (b) Priemerné hladiny sérového albumínu a štandardná odchýlka pre 26 mačiek, ktoré absolvovali najmenej 12 týždňov liečby
Obrázok 7.
Priemerné pomery albumínu:globulínu (A/G) a štandardná odchýlka pre 26 mačiek, ktoré absolvovali najmenej 12 týždňov liečby

Plazmatické hladiny globulínu stúpali počas prvých 3 týždňov liečby, dosiahli vrchol a potom pomaly klesali na maximálnu referenčnú hodnotu 4,5 g/dl alebo nižšiu do 9. týždňa (obrázok 6a). Aj keď sa zdá, že hladiny globulínu v priebehu času reflektovali stav liečby, nízka hodnota R2 (0,3621) ukázala, že sa jedná o menej spoľahlivý ukazovateľ pokroku v liečbe.

Hladiny albumínu v sére 26 mačiek liečených najmenej 12 týždňov boli v čase zahájenia liečby zvyčajne nízke (⩽3,2 g/dl) (obrázok 6b). Hladiny albumínu sa potom pomaly zvyšovali a dosiahli normálnu úroveň po 8 týždňoch. Trendová čiara tohto nárastu albumínu mala vysokú hodnotu R2 (0,79), vďaka čomu boli hladiny sérového albumínu, ako aj PCV, dobrým indikátorom pokroku v liečbe. Ako sa očakávalo, pomer A:G vykazoval v priebehu času rovnako silnú trendovú líniu a okolo 8. týždňa liečby úroveň presiahla hodnotu 0,70 (obrázok 7).

Pokles hladiny vírusovej RNA v bunkách z ascitickej tekutiny v spojitosti s liečbou

Počas prvých 2–9 dní antivírusovej liečby sa odoberali od ôsmich mačiek sekvenčné vzorky ascitu a testovali sa na hladiny vírusovej RNA pomocou qRT-PCR (tabuľka 2). Najspoľahlivejším zdrojom FIPV RNA boli celé výpotky alebo ich bunkové frakcie. U 7/8 mačiek hladiny vírusovej RNA poklesli do 2-5 dní, často na nedetekovateľné hodnoty. U jednej mačky (CT54) sa neprejavil významný pokles hladín vírusovej RNA ani v priebehu 9 dní.

Tabuľka 2
Úrovne prepisov RNA vírusu mačacej infekčnej peritonitídy 7b v celých ascitoch alebo v bunkovej frakcii ascitickej tekutiny počas počiatočnej liečby GS-441524

ID vzorkyDni liečbyTyp vzorkyKópie vírusovej RNA/ml
CT520Ascites9.44 × 104
3AscitesNezistiteľné
CT540Ascites8.49 × 105
2Ascites6.97 × 104
4Ascites2.44 × 103
7Ascites2.07 × 103
9Ascites6.46 × 104
CT620Ascites5.96 × 103
2Ascites1.53 × 103
8AscitesNezistiteľné
CT740Bunky6.51 × 106
2Bunky3.39 × 105
CT750Bunky9.08 × 106
3Bunky4.75 × 105
4Bunky2.50 × 105
CT770Ascites5.47 × 104
2Ascites3.93 × 103
CT800Ascites4.10 × 103
2AscitesNezistiteľné
CT820Ascites1.13 × 104
5AscitesNezistiteľné

Vedľajšie účinky pozorované počas liečby a po liečbe

Ohraničené reakcie v mieste vpichu. Boli pozorované dva typy reakcií v mieste vpichu, a či boli spôsobené liekom, riedidlom alebo obomi, nebolo zistené. Okamžité reakcie na bolesť sa prejavovali vokalizáciou, občasným vrčaním a posturálnymi zmenami trvajúcimi 30–60 s. Tieto počiatočné reakcie sa časom zmierňovali, pretože majitelia sa stávali viac zručnými v podávaní injekcií a mačky sa tejto rutine postupne prispôsobovali. U šestnástich z 26 liečených mačiek sa prejavili reakcie v mieste vpichu (tabuľka 3). Reakcie boli zjavné najčastejšie počas prvých 4 týždňov a progredovali do otvorených rán iba u 7/16 mačiek. Ulcerácie sa zahojili do 2 týždňov zastrihnutím okolitých chlpov a jemným vyčistením rany vatovým tampónom namočeným v jednom diele peroxidu vodíka pre domácnosť a v dvoch dieloch vody dvakrát denne. Iba tri mačky mali znateľné jazvy v miestach vpichu.

Tabuľka 3
Reakcie v mieste vpichu u 16 z 26 mačiek liečených GS-441524 po dobu 12 týždňov alebo dlhšie

ID mačkyPovrchové lézieOtvorené ranyJazvy
CT53310
CT58100
CT60002
CT61500
CT63220
CT64101
CT65911
CT66320
CT68400
CT71510
CT73710
CT74310
CT761000
CT78700
CT79200
CT82200
Väčšina lézií bola povrchová a zahŕňala epidermis a nevyžadovala žiadnu liečbu, zatiaľ čo u niektorých došlo k progresii do otvorených rán, ktoré sa uzdravili do 2 týždňov topickou liečbou. Niektoré reakcie zanechali malé trvalé jazvy

Systémové liekové reakcie. Liečba GS-441524 v celkovom období 12–30 týždňov bola pozoruhodne bezpečná. V hodnotách CBC neboli pozorované žiadne dlhodobé abnormality (obrázky 3 a 4). Testy funkcie pečene a obličiek a hladiny amylázy/lipázy zostali počas liečby a po liečbe normálne (doplňujúce obrázky S1 – S3). Jedinou výnimkou bola mačka CT53, u ktorej došlo k progresívnemu zvýšeniu močoviny v krvi (BUN) na 35 mg/dl (referenčný interval [RI] 16–37 µg/dl) a k náhlemu zvýšeniu SDMA (20 µg/dl) (RI 0-14 µg/dl) po 8 týždňoch v treťom kole liečby v režime zvýšenej dávky 4 mg/kg. Aj keď mali tieto príznaky stále miernu povahu, bolo pre istotu rozhodnuté ukončiť liečbu. Tieto abnormality pri testovaní o 1 mesiac neskôr už neboli prítomné a mačka je momentálne v remisii choroby.

Pitevné nálezy

Štyri mačky (CT56, CT62, CT72, CT75) boli eutanizované alebo uhynuli do 2–5 dní od zaradenia do štúdie a pitvy boli vykonané u všetkých okrem mačky CT75. Piata mačka (mačka CT54) bola eutanizovaná po 26 dňoch liečby. Všetkých päť týchto mačiek malo závažné brušné efúzne ochorenie. U mačky CT54 a CT56 sa pri pitve našli dôkazy o rozšírenej pyogranulomatóznej vaskulitíde zahŕňajúcej brušné vnútornosti, centrálny nervový systém a oči. U mačky CT56 došlo aj kompromitácii ileálnej steny v oblasti hustého infiltrátu a sekundárnej bakteriálnej sepse. Mačka CT72 mala ťažkú ​​pyogranulomatóznu vaskulitídu obmedzenú na brucho so stredne ťažkým až ťažkým periférnym edémom a mineralizáciou kôry nadobličiek. Mačka CT62 trpela ťažkou pyogranulomatóznou a fibrinosuppuratívnou peritonitídou, ktorú komplikovala akútna perforácia žalúdka spojená s rastlinným materiálom a intralezionálnymi baktériami svedčiacimi o sepse. Mačka CT75 vykazovala chronickú formu FIP charakterizovanú silným spomalením rastu, masívne nízkym obsahom bielkovín / nízkym obsahom buniek vo výpotku, zrýchlenou činnosťou srdca svedčiacou o poškodení srdcovej funkcie a stredne závažným periférnym edémom. Echokardiogram ukázal bilaterálne zväčšenie predsiení, ale nijaký náznak primárneho srdcového ochorenia. Zdalo sa, že mačka reagovala na GS-441524 a bola prepustená. Mačka upadla o 2 dni neskôr do šoku a bola eutanizovaná bez pitvy.

V čase pitvy mačiek CT56, CT72 a CT75 pri použití qRT-PCR nebol vírus FIPV detekovaný, hoci vzorky ascitu pred liečbou boli pozitívne. Ascites z mačky CT54 vykazoval pozitívny výsledok qRT-PCR počas celej liečby (tabuľka 2) a tkanivá boli v čase pitvy stále imunohistochemicky pozitívne.

Po úspešnom absolvovaní jedného alebo viacerých kôl liečby boli eutanizované aj ďalšie dve mačky. Mačka CT57 bola po jednom kole liečby normálna, ale o 2 týždne neskôr došlo k relapsu so závažnými neurologickými príznakmi. Mačka nereagovala na opakovanú liečbu a bola usmrtená. Lézie typické pre FIP sa našli v mozgu a bruchu, ale boli negatívne na FIPV určený imunohistochémiou pre nukleokapsidový proteín alebo na 7b RNA pomocou qRT-PCR. Mačka CT80 bola úspešne liečená na efúznu brušnú FIP, ale o 4 týždne neskôr sa u nej objavili silné bolesti zadných nôh a krížov. Zistilo sa, že mačka mala výrazné zhrubnutie steny ľavej komory a septa, ktoré spôsobilo vážne zúženie komory (obrázok 8). Mikroskopický vzhľad steny ľavej srdcovej komory bol typický pre vrodenú mačaciu hypertrofickú kardiomyopatiu (HCM). V brušnej dutine, na hrudníku, v očiach, v mozgu alebo v chrbtici sa nezistili žiadne hrubé ani mikroskopické lézie FIP a qRT-PCR nedetekoval FIPV antigén a ani RNA FIPV.

Obrázok 8.
Prierez srdcom mačky CT80 vykazujúci extrémnu hypertrofiu steny ľavej komory a septa a extrémne zúženie komory

Diskusia

GS-441524 je za posledné 2-3 roky po GC376 druhým testovaným cieleným antivírusovým liekom pre liečbu FIP. Tieto dva lieky inhibujú vírusovú replikáciu dvoma veľmi odlišnými spôsobmi, buď ukončením vírusovej RNA transkripcie alebo blokovaním štiepenia vírusového polyproteínu. Oba procesy sú dobre známym cieľom pre liečbu niektorých ľudských vírusových ochorení. Kľúčovou otázkou je porovnanie liečby nukleozidovým analógom s liečbou inhibítorom vírusovej proteázy. Tieto dva lieky poskytli prakticky identické výsledky v štúdiách na tkanivových kultúrach a experimentálne infikovaných mačkách. Účinnosť proti prirodzene sa vyskytujúcej FIP sa však javila pri GS-441524 vyššia ako pri GC376. Šesť z 20 mačiek liečených GC376 zostáva dodnes v remisii (Pedersen NC, nepublikované údaje, 2018) v porovnaní s 25/31 mačkami liečenými GS-441524. Ochorenia, ktoré nereagovali na opakovanú liečbu, sa vyskytli u 14/20 mačiek s GC376 ale iba u jednej mačky liečenej GS-441524. 8 zo 14 relapsov spojených s GC376 malo neurologický charakter, v porovnaní s 2/8 relapsmi s GS-441524. Jeden z dvoch neurologických relapsov u mačiek liečených GS-441524 reagoval na opakovanú liečbu vyššou dávkou, zatiaľ čo neurologické relapsy s GC376, dokonca ani pri zvýšenej dávke, už neboli liečiteľné. Obidve liečby spôsobovali podobné reakcie v mieste vpichu. Obidva lieky sa javia ako pomerne bezpečné, hoci GC376 interferoval s vývojom trvalých zubov, keď sa podával mladším mačiatkam.

Aj keď sa zdá, že výsledky klinickej štúdie uprednostňujú GS-441524, niektoré rozdiely mohli byť ovplyvnené tým, ako boli tieto dva lieky podávané. Účinnosť GC376 sa mohla zlepšiť, ak by bolo všetkých 20 mačiek liečených bez prerušenia po dobu 12 týždňov, namiesto toho, aby boli liečené progresívne dlhšími obdobiami, začínajúcimi iba na 2 týždňoch. Päť zo šiestich mačiek vyliečených pomocou GC376 patrilo medzi sedem mačiek, ktoré boli liečené nepretržite po dobu 12 týždňov, zatiaľ čo bola vyliečená iba jedna z 13 mačiek liečených jedenkrát alebo viackrát po kratšiu dobu. Tieto kratšie doby trvania liečby boli nevyhnutné na stanovenie 12-týždňového obdobia použitého pre všetky mačky v tejto štúdii. Klinická štúdia GC376 okrem toho zahŕňala menej mačiek a bola limitovaná obmedzeným prísunom lieku, čo sťažilo testovanie ďalších dávkovacích režimov. Preto by sa mal GC376 pred akýmkoľvek konečným porovnaním ďalej študovať s použitím minimálne 12 týždňov s vyššou dávkou a väčším počtom mačiek. Bolo by tiež dôležité niekedy v budúcnosti vyhodnotiť obidva typy liekov v kombinácii, tak ako sa to robí pri HIV/AIDS a hepatitíde C.

V každej štúdii tohto typu treba počítať s predčasnými úmrtiami, ale ako by sa mali posudzovať pri analýze účinnosti? Päť predčasných úmrtí v tejto štúdii bolo zahrnutých do analýzy účinnosti GS-441524, ale boli vyradené v štúdii GC376. Pre zahrnutie úmrtí do štúdie je dôležité zistenie statusu vírusu v čase smrti. Vírusová RNA sa nezistila u troch pitvaných mačiek, ktoré uhynuli po 2–5 dňoch liečby s GS-441524, čo naznačuje, že liek bol účinný, ale choroba bola v príliš pokročilom štádiu. Nebolo to tak v prípade štvrtej pitvanej mačky, ktorá prežila 26 dní; hladiny vírusovej RNA počas celého obdobia liečby neklesli a príznaky choroby sa nezmiernili. Preto je možné, že táto mačka uhynula v dôsledku neúspešného zastavenia replikácie vírusu. Rezistencia na GS-5734 (Remdesivir), proliečivo GS-441524, bola spojená s mutáciami aminokyselín v RNA polymeráze a korekčnou exonukleázou v tkanivovými kultúrami propagovaných koronavírusoch. Či sa u tejto mačky vyskytla podobná rezistencia, bude ešte treba zistiť. Rezistencia na lieky bola pozorovaná u aj u jednej mačky v teste GC376. Našťastie žiadna z ďalších mačiek v súčasnej štúdii nevykazovala príznaky rezistencie na lieky. U budúcich mačiek, ktoré nereagujú vôbec alebo reagujú nedostatočne na primárnu alebo sekundárnu liečbu, je však potrebné túto možnosť vziať do úvahy.

Počiatočná dávka GS-441524 použitá v predloženej štúdii bola stanovená na základe predchádzajúcich farmakokinetických a experimentálnych infekčných štúdií s laboratórnymi mačkami. Tieto štúdie naznačili, že 2,0 a 5,0 mg/kg SC q24h po dobu 14 dní by boli rovnako účinné aj pri klinickej štúdii. Preto bola pre klinické testovanie zvolená dávka 2,0 mg/kg, pretože by to znížilo spotrebu lieku o 60%. Aj keď bolo toto rozhodnutie potvrdené u 18/26 mačiek, osem ďalších mačiek buď utrpelo relapsy choroby (dve dokonca dvarát), alebo si vyžiadali dlhšie trvanie liečby, aby sa kľúčové hodnoty krvi dostali späť do normálu. Preto bolo urobené rozhodnutie zvýšiť dávku GS-441524 z 2,0 mg/kg na 4,0 mg kg SC q24h u mačiek, u ktorých došlo k relapsu alebo vyžadovali predĺženú liečbu. Úspešnosť 4,0 mg/kg SC q24h u najmenej 12 takýchto mačiek, ako aj u jednej mačky s neurologickým ochorením, nás priviedla k záveru, že ide o účinnejšie dávkovanie a malo by sa stať základom pre budúcu liečbu.

Bolo dôležité sledovať jednoduché biologické ukazovatele pokroku v priebehu ⩾ 12 týždňovej liečby. Ako užitočné markery boli identifikované hladiny HCT (PCV), hladiny celkového proteínu v sére, globulínu a albumínu a pomer A:G. Na základe týchto parametrov sa ukázalo, že mačky sa po 6–10 týždňoch liečby ešte celkom nezotavili. Toto zistenie potvrdilo minimálne 12-týždňové trvanie liečby stanovené v predchádzajúcej klinickej štúdii GC376. Chronická anémia (anémia zápalu) postihuje 18–95% ľudí s akútnymi a chronickými infekciami a je normocytová/normochromická a nesúvisí s nedostatkom železa. Dobrým ukazovateľom aktivity ochorenia boli aj plazmatické hladiny albumínu, a je známe, že nízky albumín a nízky HCT (PCV) korešpondujú s výskytom chronického ochorenia. Hyperglobulinémia u mačiek s FIP bola klasifikovaná ako infekčná/zápalová a je spôsobená zvýšením vo všetkých triedach gama globulínov a variabilnými prírastkami vo frakcii alfa-2 globulínov. Výrazná tendencia mačiek s FIP k vysokej sérovej hladine globulínu a nízkej hladine albumínu robí z pomeru A:G obzvlášť dobrý indikátor aktivity ochorenia.

Očakávalo sa, že čistokrvné mačky nebudú rovnako dobre reagovať na liečbu z dôvodu geneticky oslabenej schopnosti imunologicky reagovať na FIPV, a že mladšie mačky s vlhkou FIP budú na liečbu reagovať najlepšie. V tejto štúdii však nakoniec čistokrvné mačky reagovali rovnako dobre ako obyčajné mačky, a plemená zastúpené mačkami v štúdii odrážali najpopulárnejšie súčasné plemená. Staršie mačky a mačky s čistou neefúznou FIP reagovali na liečbu GS-441524 rovnako dobre, ako mladé mačky a mačky s vlhkou FIP. Za predpokladu, že sa dá pomocou GS-441524 liečiť aj časť mačiek s očným a neurologickým ochorením, sa dá povedať, že by sa už žiadne prejavy FIP nemuseli považovať za neliečiteľné.

Bezpečnostný profil GS-441524 bol pôsobivý. Na základe CBC a sérových chemických hodnôt počas celkových liečebných období v trvaní od 12 do 30 týždňov sa až na jednu možnú výnimku nepozorovali žiadne významné systémové príznaky toxicity. Jedna mačka (CT53) mala mierny nárast BUN a SDMA v 8. týždni tretieho kola liečby a v rámci preventívnych opatrení si vynútila pozastavenie liečby. Na základe predchádzajúcich skúseností s GC376 boli obavy z účinku GS-441524 na vývoj trvalého chrupu. Tri mačky (CT52, CT74, CT77) v tejto štúdii boli vo veku 4 mesiacov alebo mladšie a stále mali juvenilný chrup a žiadna z nich nevykazovala žiadne následné zubnej abnormality. U GS-441524 sa pozorovali reakcie v mieste vpichu, ale ich počet bol pozoruhodne nízky a boli ľahko liečiteľné. Nezistilo sa, či je na vine liek, riedidlo alebo oboje. pH riedidla 1,5 bolo hlboko pod minimálnou hraničnou hodnotou 4,5 stanovenou FDA (Food and Drug Administration), avšak liečivá tohto typu sa ťažko rozpúštajú a stabilizujú pri fyziologicky priaznivejšom pH. Napriek tomu by sa malo vyhodnotiť viac fyziologických riedidiel.

Jedna mačka v štúdii (CT80) mala znepokojivé klinické príznaky. Aj keď mačka vykazovala efúznu brušnú FIP, mala aj dlhodobé príznaky nejasného zakrivenia zadnej končatiny, bolesti krížov, pravidelných epizód padania, neochoty skákať na vyššie miesta a nevysvetliteľných a prechodných zmien správania. Tieto príznaky viedli k liečbe mačky ešte dlho po zmiznutí brušného výpotku. Nakoniec sa prijalo rozhodnutie liečbu prerušiť a zistiť, či sa vrátia charakteristické príznaky FIP. Mačka bola nakoniec eutanizovaná a pri pitve bolo zistené, že má vrodený typ HCM a žiadne zvyškové lézie FIP alebo vírusovej RNA v akýchkoľvek tkanivách. Dilatačná kardiomyopatia bola hlásená u 17,6% ľudí infikovaných HIV pri chronickej antiretrovírusovej liečbe. Dospelo sa však k záveru, že príčinou srdcového ochorenia u tejto mačky nebol GS441524. Ochorenie srdca u tejto mačky bolo hypertrofické na rozdiel od dilatačnej formy pozorovanej u pacientov s HIV, a navyše je HCM u útulkových mačiek pomerne bežná.

Závery

Výsledky získané od 31 mačiek liečených GS-441524 prekonali všetky očakávania a naznačujú, že FIP, bez ohľadu na signalizáciu alebo formu ochorenia, je s použitím nukleozidových analógov liečiteľné ochorenie. Koncepcia štúdie a parametre liečby vyplývajúce z tohto obmedzeného klinického testovania budú dôležité pre ďalšie úsilie v komercializácii tohto alebo podobných liekov proti FIP.

Doplnkový materiál

Formulár súhlasu majiteľa

Obrázok S1. Priemerné hladiny pečeňových enzýmov (IU / L) u mačiek počas liečby GS-441524. Počas celých liečebných období sa nepozorovali žiadne významné zmeny.
Obrázok S2. Priemerné hladiny lipázy a amylázy v sére (IU/L) u mačiek počas liečby GS-441524. Počas celých liečebných období sa nepozorovali žiadne významné zmeny.
Obrázok S3. Priemerné hladiny BUN a kreatinínu u mačiek počas liečby GS-441524. Počas celých liečebných období sa nepozorovali žiadne významné zmeny.

Poďakovania

Ďakujeme pracovníkom Centra pre zdravie spoločenských zvierat za pomoc pri preprave liekov (Lyra Pineda-Nelson a Nancy Bei) a za prezentáciu údajov (Cynthia Echeverria). Sme vďační najmä mnohým majiteľom a 31 mačkám, ktoré sa zúčastnili emotívnej a náročnej cesty, ktorá predčila všetky očakávania. Sme vďační aj praktickým súkromným veterinárom, ktorí pomáhali s pravidelnými krvnými testami a boli tu pre nás a ich pacientov/majiteľov, keď to bolo potrebné.

Poznámky

Prijaté: 28. decembra 2018

Doplnkový materiál: K dispozícii sú nasledujúce súbory: Formulár súhlasu klienta.

Obrázok S1: Priemerné hladiny pečeňových enzýmov (IU / l) u mačiek počas liečby GS-441524. Počas celých liečebných období sa nepozorovali žiadne významné zmeny.

Obrázok S2: Priemerné hladiny lipázy a amylázy v sére (IU / l) u mačiek počas liečby GS-441524. Počas celých liečebných období sa nepozorovali žiadne významné zmeny.

Obrázok S3: Priemerné hladiny urey a kreatinínu v krvi u mačiek počas liečby GS-441524. Počas celých liečebných období sa nepozorovali žiadne významné zmeny.

Konflikt záujmov: MP a EM sú zamestnancami spoločnosti Gilead Sciences, Foster City, CA, USA a majú v spoločnosti podiely.

Finančné prostriedky: Finančnú podporu pre túto štúdiu poskytli Centrum pre spoločenské zdravie zvierat UC Davis, Fond Philipa Raskina v Kansas City a početní darcovia organizácii SOCK FIP podľa pokynov pani Carol Horace. GS-441524 použitý v tomto pokuse bol poskytnutý spoločnosťou Gilead Sciences, Foster City, CA.

Literatúra

1.De Clercq, E, Li, G. Approved antiviral drugs over the past 50 years. Clin Microbiol Rev 2016; 29: 695–747.
Google Scholar | Crossref | Medline
2.Hartmann, K. Efficacy of antiviral chemotherapy for retrovirus-infected cats: what does the current literature tell us? J Feline Med Surg 2015; 17: 925–939.
Google Scholar | SAGE Journals | ISI
3.Thomasy, SM, Shull, O, Outerbridge, CA. Oral administration of famciclovir for treatment of spontaneous ocular, respiratory, or dermatologic disease attributed to feline herpesvirus type 1: 59 cases (2006–2013). J Am Vet Med Assoc 2016; 249: 526–538.
Google Scholar | Crossref | Medline
4.Pedersen, NC, Elliott, JB, Glasgow, A. An isolated epizootic of hemorrhagic-like fever in cats caused by a novel and highly virulent strain of feline calicivirus. Vet Microbiol 2000; 73: 281–300.
Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
5.Kim, Y, Shivanna, V, Narayanan, S. Broad-spectrum inhibitors against 3C-like proteases of feline coronaviruses and feline caliciviruses. J Virol 2015; 89: 4942–4950.
Google Scholar | Crossref | Medline
6.Pedersen, NC, Kim, Y, Liu, H. Efficacy of a 3C-like protease inhibitor in treating various forms of acquired feline infectious peritonitis. J Feline Med Surg 2018; 20: 378–392.
Google Scholar | SAGE Journals | ISI
7.Pesteanu-Somogyi, LD, Radzai, C, Pressler, BM. Prevalence of feline infectious peritonitis in specific cat breeds. J Feline Med Surg 2006; 8: 1–5.
Google Scholar | SAGE Journals | ISI
8.Riemer, F, Kuehner, KA, Ritz, S. Clinical and laboratory features of cats with feline infectious peritonitis – a retrospective study of 231 confirmed cases (2000–2010). J Feline Med Surg 2016; 18: 348–356.
Google Scholar | SAGE Journals | ISI
9.Rohrbach, BW, Legendre, AM, Baldwin, CA. Epidemiology of feline infectious peritonitis among cats examined at veterinary medical teaching hospitals. J Am Vet Med Assoc 2001; 218: 1111–1115.
Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
10.Warren, TK, Jordan, R, Lo, MK. Therapeutic efficacy of the small molecule GS-5734 against Ebola virus in rhesus monkeys. Nature 2016; 531: 381–385.
Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
11.Sheahan, TP, Sims, AC, Graham, RL. Broad-spectrum antiviral GS-5734 inhibits both epidemic and zoonotic coronaviruses. Sci Transl Med 2017; 9. DOI: 10.1126/scitranslmed.aal3653.
Google Scholar | Crossref
12.Murphy, BG, Perron, M, Murakami, E. The nucleoside analog GS-441524 strongly inhibits feline infectious peritonitis (FIP) virus in tissue culture and experimental cat infection studies. Vet Microbiol 2018; 219: 226–233.
Google Scholar | Crossref | Medline
13.Takano, T, Endoh, M, Fukatsu, H. The cholesterol transport inhibitor U18666A inhibits type I feline coronavirus infection. Antiviral Res 2017; 145: 96–102.
Google Scholar | Crossref | Medline
14.Takano, T, Nakano, K, Doki, T. Differential effects of viroporin inhibitors against feline infectious peritonitis virus serotypes I and II. Arch Virol 2015; 160: 1163–1170.
Google Scholar | Crossref | Medline
15.Kim, Y, Liu, H, Galasiti Kankanamalage, AC. Reversal of the progression of fatal coronavirus infection in cats by a broad- spectrum coronavirus protease inhibitor. PLoS Pathog 2016; 12: DOI: 10.1371/journal.ppat.1005531.
Google Scholar | Crossref
16.Gut, M, Leutenegger, CM, Huder, JB. One-tube fluorogenic reverse transcription-polymerase chain reaction for the quantitation of feline coronaviruses. J Virol Methods 1999; 77: 37–46.
Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
17.Agostini, ML, Andres, EL, Sims, AC. Coronavirus susceptibility to the antiviral remdesivir (GS-5734) is mediated by the viral polymerase and the proofreading exoribonuclease. MBio 2018; 9. DOI: 10.1128/mBio.00221-18.
Google Scholar
18.Weiss, G, Goodnough, LT. Anemia of chronic disease. N Engl J Med 2005; 352: 1011–1023.
Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
19.Kurnick, JE, Ward, HP, Pickett, JC. Mechanism of the anemia of chronic disorders: correlation of hematocrit value with albumin, vitamin B12, transferrin, and iron stores. Arch Intern Med 1972; 130: 323–326.
Google Scholar | Crossref | Medline
20.Taylor, SS, Tappin, SW, Dodkin, SJ. Serum protein electrophoresis in 155 cats. J Feline Med Surg 2010; 12: 643–653.
Google Scholar | SAGE Journals | ISI
21.Hirschberger, J, Hartmann, K, Wilhelm, N. Clinical symptoms and diagnosis of feline infectious peritonitis. Tierarztl Prax 1995; 23: 92–99.
Google Scholar | Medline
22.Pedersen, NC, Liu, H, Gandolfi, B. The influence of age and genetics on natural resistance to experimentally induced feline infectious peritonitis. Vet Immunol Immunopathol 2014; 28: 152–154.
Google Scholar
23.Jain, N, Reddy, DH, Verma, SP. Cardiac abnormalities in HIV-positive patients: results from an observational study in India. J Int Assoc Provid AIDS Care 2014; 13: 40–46.
Google Scholar | SAGE Journals
24.Payne, JR, Brodbelt, DC, Luis Fuentes, V. Cardiomyopathy prevalence in 780 apparently healthy cats in rehoming centres (the CatScan study). J Vet Cardiol 2015; 17 Suppl 1: S244–S257.
Google Scholar | Crossref | Medline

Účinnosť inhibítora 3C-Like proteázy pri liečbe rôznych foriem získanej mačacej infekčnej peritonitídy

Pôvodný článok: Efficacy of a 3C-like protease inhibitor in treating various forms of acquired feline infectious peritonitis
Publikovaný: 13.9.2017, SAGE – Journal of Feline Medicine and Surgery

Niels C Pedersen,1 Yunjeong Kim,2 Hongwei Liu,1 Anushka C Galasiti Kankanamalage,3 Chrissy Eckstrand,4 William C Groutas,3 Michael Bannasch,1 Juliana M Meadows,5 and Kyeong-Ok Chang2

Abstrakt

Cieľ

Bezpečnosť a účinnosť inhibítora 3C-Like proteázy GC376 bola testovaná na skupine klientmi vlastnených mačiek s rôznymi formami infekčnej peritonitídy (FIP).

Metódy

Do klinického testu bolo prijatých 20 mačiek vo veku od 3,3 do 82 mesiacov (priemerne 10,4 mesiaca) s rôznymi formami FIP. Štrnásť mačiek malo vlhkú alebo zmiešanú FIP a šesť mačiek malo suchú FIP. GC376 sa podával subkutánne každých 12 hodín v dávke 15 mg/kg. Mačky s neurologickými príznakmi boli zo štúdie vylúčené.

Výsledky

Devätnásť z 20 mačiek liečených GC376 sa uzdravilo do 2 týždňov od začiatku liečby. Príznaky choroby sa však po 1–7 týždňoch od primárnej liečby vrátili, a relapsy a nové prípady sa nakoniec liečili minimálne 12 týždňov. Relapsy, ktoré prestali reagovať na liečbu, sa vyskytli u 13 z týchto 19 mačiek v priebehu 1-7 týždňov od počiatočnej alebo opakovanej liečby. Závažné neurologické ochorenie sa vyskytlo u 8/13 mačiek, u ktorých zlyhala liečba, a u piatich mačiek sa opakovali brušné lézie. V čase písania tohto článku bolo sedem mačiek v remisii choroby. Päť mačiatok vo veku 3,3–4,4 mesiaca s vlhkou FIP bolo liečených 12 týždňov a po ukončení liečby a v čase písania článku boli v remisii ochorenia 5–14 mesiacov (priemerne 11,2 mesiaca). Šieste mačiatko bolo po 12 týždňoch liečby v remisii 10 týždňov, došlo však k relapsu a dobre reaguje na druhé kolo liečby s GC376. Siedma bola 6,8-ročná mačka s postihnutím mezenterických lymfatických uzlín, ktorej sa podarilo dosiahnuť remisiu po troch relapsoch, ktoré si vyžadovali postupne dlhšie opakované liečby počas 10 mesiacov. Vedľajšie účinky liečby zahŕňali pálenie pri aplikácii injekcie a občasné ložiská subkutánnej fibrózy a vypadávanie chlpov. U mačiek liečených pred 16.-18. týždňom došlo k spomalenému vývoju a abnormálnemu rastu trvalých zubov.

Závery a význam

GC376 sa ukázal byť sľubný pri liečbe mačiek s konkrétnymi formami FIP a otvoril tak dvere k cielenej antivírusovej liečbe.

Úvod

Lieky, ktoré priamo inhibujú replikáciu vírusov, sa stali kľúčovými oporami pri liečbe chronických vírusových infekcií, ako je HIV/AIDS, vírusu hepatitídy C (HCV), vírusu hepatitídy B, herpesvírusu a akútnych infekcií, ako je chrípka. RNA vírusy, ako sú HIV-1 a HCV, obsahujú ideálne ciele pre inhibíciu vírusov, ako sú RNA-závislá RNA polymeráza a proteáza. Proteázy sú obzvlášť dobrým cieľom, pretože sa podieľajú na dozrievaní vírusov (HIV) alebo na produkcii funkčných vírusových proteínov (HCV). Inhibítory proteázy sa tiež používajú v kombinácii s inhibítormi reverznej transkripcie pri celoživotnej liečbe HIV/AIDS. Kombinácie rôznych inhibítorov proteázy sú vysoko účinné pri liečbe infekcie HCV u ľudí. Preto nie je prekvapujúce, že vírusová proteáza by mala byť atraktívny cieľ aj pre výskum infekcií zvierat spôsobených RNA vírusom. Kim a kol. syntetizovali peptidylové zlúčeniny, ktoré sú zamerané na 3C-like (3CLpro) proteázy, a hodnotila ich účinnosť proti mačaciemu koronavírusu (FCoV) a mačaciemu kalicivírusu, ako aj proti dôležitým ľudským RNA vírusom, ktoré kódujú 3CLpro alebo príbuznú 3C proteázu. Identifikovali sériu zlúčenín, ktoré vykazovali silnú inhibičnú aktivitu proti rôznym koronavírusom, vrátane FCoV, s vysokým rozsahom bezpečnosti. Účinnosť ich inhibítorov 3CLpro bola predmetom pokusov u myší infikovaných vírusom hepatitídy A59, myšacím koronavírusom, a zistilo sa, že spôsobujú významné zníženie titrov vírusov a patologických lézií.

V súčasnosti neexistujú komerčne dostupné antivírusové lieky na koronavírusové infekcie u ľudí alebo zvierat a štúdie Kim a kol. dokázali, že inhibícia 3CLpro môže viesť k potlačeniu replikácie koronavírusu in vivo. Ukázali, že niektoré z ich inhibítorov 3CLpro sú vhodné ako terapeutické prostriedky proti týmto dôležitým vírusom u domácich a divokých mačiek. Potvrdila to štúdia s využitím experimentálnej infekcie vírusom mačacej infekčnej peritonitídy u laboratórnych mačiek. Aj keď je experimentálna infekcia FIPV vysoko smrteľná, akonáhle infekcia dosiahla definovateľné štádium, 14–20 dní trvajúca liečba pomocou GC376 viedla k rýchlej remisii ochorenia u šiestich mačiek, ktorá v čase publikácie článku trvala už viac ako 12 mesiacov.

Materiály a metódy

Oficiálne protokoly

Táto štúdia prebiehala podľa protokolu 18731 schváleného Inštitucionálnym výborom pre starostlivosť a použitie zvierat a Výborom pre hodnotenie klinických skúšok Komisie pre klinické skúšky veterinárnej lekárskej fakultnej nemocnice na Kalifornskej univerzite v Davise. Tento protokol podrobne popisuje podmienky testovania nového inhibítora proteázy GC376 u mačiek vlastnených klientom. Každý vlastník bol povinný prečítať si podmienky štúdie a vyjadriť s nimi súhlas.

Organizácia klinickej štúdie

Predmetom štúdie bolo vyhodnotenie inhibítora 3CLpro GC376 u skupiny mačiek s prirodzene získanou FIP. Štúdia nezahŕňala skupinu s placebom, pretože, ako poznamenali Miller a Brody, „hlavnou etickou zásadou v placebom kontrolovaných klinických skúškach je, že pokiaľ pre daný stav existuje preukázaná účinná liečba, je testovanie proti placebu neetické“. GC376 sa už preukázal ako vysoko účinný pri liečbe mačiek s experimentálne indukovanou FIP pred touto štúdiou, čím vznikol predpoklad existujúcej účinnej liečby. Placebo kontrolu nahradila skupina s prirodzene prebiehajucou chorobou. Žiadna z 20 liečených mačiek nepreukázala pretrvávajúce priaznivé reakcie na liečbu, ktorú dostali pred liečbou GC376.

Inštitucionálne pravidlá vylúčili použitie mačiek získaných z útulkov alebo podobných zariadení na výskum tohto typu, a vyžadovali, aby všetky mačky boli v legálnom vlastníctve/adoptované, a aby sa s nimi zaobchádzalo s výslovným súhlasom majiteľa. Mačky s klinicky zjavným neurologickým ochorením boli vylúčené. Do štúdie bolo nakoniec zahrnutých 20 mačiek z rôznych oblastí USA, rôzneho veku a s rôznymi formami FIP. Táto relatívne malá skupina mačiek poskytla cenné poznatky o koncepcii pokusu, interakcii a súlade s vlastníkom, sledovaní bezpečnosti a účinnosti, stanovení minimálneho dávkovacieho režimu, hodnotení relapsov choroby počas liečby alebo po nej a stanovení klinických foriem FIP, ktoré sú pre liečbu najvhodnejšie. Tieto informácie, dúfajme, pomôžu pri ďalších testoch potrebných na udeľovanie licencií a prípadnú komercializáciu GC376 a na vykonávanie podobných testov budúcich antivírusových liekov na FIPV a iných chronických vírusových infekcií mačiek.

Popis testovacej skupiny

Do pokusu bolo zapojených 20 mačiek a ich majiteľov a príslušné informácie o každej mačke sú uvedené v tabuľke 1 a o celej pokusnej skupine na obrázku 1. Mačky boli do štúdie zaradené s rôznym stupňom predbežného testovania zo strany veterinárnych lekárov primárnej starostlivosti. Toto testovanie zvyčajne zahŕňalo kompletný krvný obraz (CBC) s celkovým plazmatickým proteínom, globulínom (G), albumínom (A), A:G; chemický profil séra a analýzu výpotkov vrátane celkového proteínu, skutočného alebo odhadovaného počtu buniek a typu zápalových buniek. U malého podielu mačiek sa uskutočnilo ďalšie testovanie, ktoré obsahovalo titre protilátok FIPV, ultrazvuk brušnej alebo hrudnej oblasti, biopsie postihnutého tkaniva a kvantitatívnu PCR v reálnom čase (qRT-PCR) z výpotkov.

Tabuľka 1
Základné údaje, pôvod, hlavné klinické príznaky a hlavné zistenia pri pitve po liečbe inhibítorom proteázy GC376

ID/MenoVek (mes.)Hmotnosť
(kg)
PohlaviePlemenoPôvodSymptómyStavPitva
CT01 (Echo)5.61.64FSDSHKRPeritonitída, zakrpatená–B, Int
CT02 (Cate)62.67FSDLHKRPeritonitída, zakrpatená–B, E, Int, L, MLN
CT03 (Pancake)7.863.18MCHimCTSuchá (Col) až vlhká+Int, L, MLN, S, Om, P
CT04 (Kratos)824.8MCDSHKRSuchá (MLN)Remisia
CT05 (Scooter)104.25MCDSHKRSuchá (E, MLN, K)–B, E, L, K, MLN
CT07 (Mac)6.62.6MCDSHKRSuchá (Col)+E, Int, L, MLN, S, K, A, Lu
CT08 (Phoebe)4.22.18FSDSHKRSuchá (E)–B, E, K, MLN, S
CT09 (Sammy)10.52.89MCDSHKRSuchá (MLN, K)?*B*
CT10 (Bandit)17.94.06MCHimCTSuchá (Col) až vlhká+B, E, Int, L, MLN, K, Om, P, Lu
CT12 (Daisy)7.52.5FSDSHKRPeritonitída, zakrpatená–B, Int, L, S
CT13 (Leo)7.41.97MCSphynxCTSuchá (E, K)+B, E, Int, L, MLN, S, K
CT14 (Muffin)82.94FSDSHKRSuchá (Col) až vlhká+E, Int, L, MLN, K, Om, P
CT15 (Flora)4.32.39FDSHFCPeritonitídaRemisia
CT16 (Bean)41.4FSDSHKRPeritonitída, zakrpatená+B,† E, Int, L, MLN, S, Om, P
CT17 (Peanut)4.42.3MDSHKRPeritonitídaRemisia
CT18 (Smokey)41.84MCDSHKRPeritonitídaRemisia
CT20 (Cloud)3.31.55MRMCTPleuritída (MLN)Remisia
CT21 (Phoebe)4.81.92FDSHKRPeritonitídaRemisia/relaps/opakovaná liečba
CT22 (Pepper)3.31.6FSibírskaCTPeritonitída+B, E, Om, MLN, Lu, Dia
CT23 (Oakely)3.93.1FSDSHKRPeritonitídaRemisia
Priemer10.282.59
SD17.220.94
FS = samica kastrovaná; F = samica nekastrovaná; DSH = domáca krátkosrstá; KR = záchranené mačiatko; B = mozog; Int = črevo; DLH = domáca dlhosrstá; E = oko; L = pečeň; MLN = mezenterické lymfatické uzliny; Him = himalájsky; Col = hrubé črevo; S = slezina; Om = omentum; P = pobrušnica; MC = kastrovaný samec; M = nekastrovaný samec; K = oblička; A = nadoblička; Lu = pľúca; FC = mačacia kolónia; RM = ragmuffin; Dia = bránica;SD = Štandardná odchýlka; CT = Chovná stanica

*Neuskutočnila sa žiadna pitva, ale boli prítomné terminálne neurologické príznaky
† Ťažký mozgový edém, neboli zaznamenané žiadne typické zápalové lézie

Obrázok 1.
Demografické údaje o mačkách zaradených do štúdie. (a–c) Koláčové grafy sumarizujúce percento pacientov: (a) vek v mesiacoch, (b) plemeno alebo (c) pôvod. (d) Stĺpcový graf zobrazujúci formy mačacej infekčnej peritonitídy (FIP) zaradených pacientov.
M = mesiace; DSH = domáca krátkosrstá; DLH = domáca dlhosrstá; MD = Maryland; OH = Ohio; Tx = Texas; FL = Florida; IL = Illinois; CT = Connecticut; CA = Kalifornia

Mačky s klinickými príznakmi svedčiacimi o neurologickom postihnutí boli zo štúdie vylúčené na základe skorších nepublikovaných experimentálnych štúdií s GC376. Jedna mačka, ktorá dlhodobo prežila predchádzajúcu štúdiu farmakokinetiky a účinnosti GC376, mala recidívu FIP prejavujúcu sa neurologickými príznakmi 6 mesiacov po tom, čo sa javila ako úspešná liečba akútnej infekcie.6 Táto mačka nereagovala na opakovanú procedúru s GC376, ktorá podnietila štúdiu schopnosti lieku preniknúť do mozgu. Úrovne GC376 v mozgu laboratórnych mačiek predstavovali iba 3% plazmatických koncentrácií liečiva.

Potvrdenie ochorenia

Diagnóza FIP bola potvrdená v čase vstupu do štúdie na základe základných údajov, klinickej anamnézy, vyšetrenia výsledkov predchádzajúcich laboratórnych testov, fyzikálneho vyšetrenia a opakovania základných analýz krvi a výpotku. Ručná palpácia brucha bola zvyčajne dostatočná na identifikáciu ascitu, zväčšených mezenterických lymfatických uzlín, zväčšenia slepého čreva a s nimi spojených ileo-cekálno-kolických lymfatických uzlín, tumorov v obličkách a infiltrácie hrubého čreva. Ručná palpácia sa v prípade potreby doplnila ultrazvukom. Oči sa spočiatku vyšetrovali priamym svetlom na akékoľvek abnormality v sietnici, na zrazeniny v prednej komore alebo na zadnej strane rohovky a záblesky v komorovej vode. Prítomnosť očného ochorenia sa potvrdila úplným oftalmoskopickým vyšetrením vykonaným oftalmologickou službou Veterinárnej lekárskej fakultnej nemocnice (VMTH), UC Davis. Prítomnosť FIPV sa ďalej potvrdila pomocou qRT-PCR, buď z brušných alebo hrudných výpotkov odobratých v čase prijatia, alebo v čase pitvy. Sekvenovanie génu FIPV proteázy sa uskutočňovalo na mačkách, u ktorých došlo k relapsu počas liečby, aby sa určilo, či došlo k potenciálnej mutácii spôsobujúcej rezistenciu na liečivo.

Diagnóza FIP sucho-vlhkej (zmiešanej) FIP u troch mačiek (CT03, CT10 a CT14) bola založená na difúznom zväčšení hrubého čreva a anamnéze riedkej stolice, krvi a hlienu v stolici, napínania na defekáciu a stolice malého kalibru pred výskytom brušných efúzií. FIP hrubého čreva bola opísaná ako špecifická variantná forma neefuzívnej FIP. Podozrenie na zmiešanú FIP bolo aj u mačiek CT01, CT02 a CT12 z dôvodu zastavenia rastu, ktorý o mnoho týždňov predchádzal výskyt brušných výpotkov.

Liečebný režim

GC376 bol syntetizovaný vo vysoko čistej forme a pripravený v koncentrácii 53 mg/ml v 10% etanole a 90% polyetylénglykole 400, ako bolo opísané vyššie. GC376 bol podávaný subkutánne (SC) v dávke 15 mg/kg každých 12 hodín SC, pokiaľ nie je uvedené inak. Účinná dávka pre mačky s experimentálne indukovanou FIP bola 10 mg/kg / q12 h SC, ale dávka sa zvýšila na 15 mg/kg potom, čo prvá mačka (CT01) nereagovala na nižšiu dávku 10 mg/kg stanovenú predchádzajúcimi farmakokinetickými štúdiami. Išlo o klinické rozhodnutie založené na reakcii tejto jednej mačky na liečbu.

Monitorovanie odpovede na liečbu
Mačky s FIP boli na základe predbežného testovania a počiatočného vyhodnotenia v čase prezentácie na UC Davis hospitalizované najmenej 5 dní a okamžite začali liečbu. Najmenej dvakrát denne boli podrobne vyšetrené na rektálnu teplotu, pulz, dýchanie, chuť do jedla a aktivitu. Použila sa hrudkujúca podstielka, ktorá umožňovala denné hodnotenie objemu a konzistencie stolice a močenia. Celá krv sa odoberala do EDTA alebo heparínu venepunkciou pred zahájením liečby, v dvojdňových intervaloch počas hospitalizácie, v čase prepustenia a v dvojtýždňových intervaloch počas prvého mesiaca a potom v mesačných alebo väčších intervaloch. Rutinné vyšetrenie krvi v každom časovom bode zahŕňalo minimálne hematokrit, celkový plazmatický proteín, ikterický index, celkový počet bielych krviniek, diferenciálny rozpočet bielych krviniek a absolútny počet neutrofilov, lymfocytov a monocytov a eozinofilov. Kvôli kontrole potenciálnej toxicity liekov sa pravidelne zaznamenávali hodnoty chemického zloženia krvného séra. Vzorky brušných výpotkov sa získavali paracentézou každý druhý deň, pokiaľ sa dali získať, čo bolo zvyčajne prvých 3–7 dní. Mačky s dýchavičnosťou boli vyšetrené hrudnou ultrasonografiou a vzorka tekutín bola získaná ultrazvukom vedenou paracentézou. Výpotky sa skúmali na prítomnosť fibrínových zrazenín, prímes neutrofilov a malých/veľkých mononukleárnych buniek, intenzitu žltého sfarbenia, viskozitu pôsobením vlákien a celkový obsah bielkovín. Bunkové pelety z peritoneálnych alebo hrudných výpotkov boli tiež skúmané pomocou qRT-PCR na hladinu vírusovej RNA, ako už bolo opísané.

Mačky boli vydané svojim majiteľom, keď bola zaznamenaná pozitívna reakcia na liečbu, zvyčajne do 5 dní. Majiteľ (majitelia) boli buď vedúcim veterinárnym lekárom, alebo veterinárnym lekárom primárnej starostlivosti poučení, ako podať liek dvakrát denne subkutánnou injekciou. Miesta vpichu sa menili tak, aby zahŕňali hornú líniu od zátylku po strednú časť chrbta a po stranách hrudníka a bokov. Dbalo sa na to, aby sa zabránilo ukladaniu liečiva do dermis alebo postupne na rovnakom podkožnom mieste. Majitelia boli vyzvaní, aby udržiavali denné záznamy o rektálnej teplote, aktivite, chuti do jedla, defekácii a močení a týždenné až dvojtýždňové telesné hmotnosti. Periodické vzorky krvi pre CBC a chemické hodnoty séra boli odoberané osobnými veterinárnymi lekármi majiteľov a zaslané do komerčných veterinárnych diagnostických laboratórií. Akékoľvek abnormálne príznaky alebo správanie bolo potrebné zaznamenať a okamžite hlásiť. Eutanázia sa v prípade potreby uskutočňovala buď na UC Davis, alebo veterinárnym lekárom primárnej starostlivosti. Telá mačiek usmrtené veterinárnymi lekármi primárnej starostlivosti boli okamžite schladené a odoslané v obaloch s ľadom expresnou poštou do UC Davis na pitvu. Požiadavky majiteľov o zaobchádzanie a konečnú dispozíciu tela boli rešpektované.

Výsledky

Stanovenie dĺžky liečby

Prvých päť mačiek v štúdii bolo spočiatku liečených 2 týždne (CT01, CT02, CT03, CT04 a CT05). U všetkých mačiek bolo pozorované rýchle zlepšenie zdravotného stavu a liečba bola ukončená. Napriek priaznivej počiatočnej odpovedi sa príznaky ochorenia opakovali 1 (CT01, CT05), 2 (CT03, CT04) alebo 7 (CT02) týždňov po ukončení 2-týždňovej liečby (obrázok 2). Mačky boli potom liečené znova, dôvodom bolo postupné predlžovanie primárnej a sekundárnej doby liečby, kým ich FIP ostávala citlivá na GC376 (pozri CT04, CT22, obrázok 2). Nové mačky, ktoré sa dostali do štúdie, sa ďalej liečili 3 (CT07) alebo 4 týždne (CT08, CT16). Mačky CT08 a CT16 spočiatku reagovali, ale ich príznaky choroby sa počas liečby objavili znova. U mačky CT08 sa vyvinula neurologická choroba, zatiaľ čo u mačky CT16 sa opakovane vyskytli brušné lézie (tabuľka 1). Primárne a sekundárne liečebné doby sa potom predĺžili na 9 týždňov (CT07, CT09, CT10, CT14) (obrázok 2). U mačky CT09 sa vyvinuli neurologické príznaky počas 9-týždňovej základnej liečby a nakoniec bola utratená, keď sa príznaky choroby stali závažnými. U mačky CT07 sa vyskytlo neurologické ochorenie 6 týždňov po začiatku druhej liečby. Od tohto bodu boli všetky nové mačky prijaté to štúdie a staršie mačky, ako napríklad CT10, liečené alebo znovu liečené najmenej 12 týždňov. Prínos 12-týždňovej liečby bol najzrejmejší u mačky CT04, ktorá bola predtým liečená už trikrát s kratšou dobou liečby nasledovanou relapsom (obrázok 2). Liečba bola ukončená u mačiek, ktoré nemali klinické ani laboratórne príznaky choroby po 12 týždňoch primárnej ani sekundárnej liečby. Zistilo sa, že minimálna doba liečby by mala byť okolo 12 týždňov. Mačka CT21 bola liečená 17 týždňov z dôvodu oneskoreného zlepšenia počtu celkových bielkovín a bielych krviniek (obrázok 2). U tejto mačky došlo k relapsu pleurálnej FIP o 13 týždňov neskôr a v čase písania tohto článku bola podrobená ďalšej liečbe.

Orázok 2.
Časová škála liečby a klinický výsledok 20 mačiek, ktoré vstúpili do klinickej štúdie s inhibítorom proteázy GC376. Obdobia, počas ktorých boli mačky liečené, sú označené plnými čiarami. Je uvedený dátum posledného dňa liečby pre šesť mačiek, ktoré dosiahli trvalú klinickú remisiu. Mačka 21 bola v čase písania tohto článku ešte v liečbe. Zvyšných 13 mačiek podľahlo neneurologickej FIP alebo neurologickej FIP po ukončení primárnej alebo sekundárnej liečby do 0-7 týždňov

Odpoveď na počiatočnú liečbu a ukazovatele priaznivej reakcie

Počas prvých 1–4 týždňov liečby sa u 19/20 mačiek prejavilo dramatické a progresívne zlepšovanie zdravotného stavu. Výnimkou bola mačka CT16, ktorá reagovala poklesom teploty v konečníku počas prvých 4 dní liečby. Horúčka sa však vrátila a zdravotný stav sa nasledujúcich 23 dní naďalej zhoršoval a mačka bola eutanizovaná. Horúčka (>38,9 °C) u ďalších 19 mačiek zmizla do 24–48 hodín, so súčasným zlepšením chuti do jedla, aktivity, rastu a prírastku hmotnosti. Brušné výpotky boli zvyčajne nezistiteľné do 2 týždňov. Zvyškový hrudný výpotok zostávajúci po počiatočnej terapeutickej drenáži po 3 dňoch u mačky CT20 takmer zmizol. Renálne tumory u mačiek CT02 a CT13 sa tiež rýchlo zmenšili a po 2 týždňoch už neboli hmatateľné. Zväčšené mezenterické lymfatické uzliny sa k normálnej veľkosti vracali pomalšie. Hmatateľné zhrubnutie hrubého čreva a s ním spojené ileo-cekálno-kolické útvary reagovali najpomalšie a u mačky CT03 pretrvávali aj napriek liečbe a návratu k inak normálnemu zdravotnému stavu. Žltačka, častý nález u mladších mačiek s efuzívnou FIP, pomaly ustupovala počas 2 alebo viac týždňov, súčasne so znižovaním hyperbilirubinémie. Príznaky očnej choroby začali miznút do 48 hodín a zmizli do 1 týždňa bez ohľadu na počiatočnú závažnosť (obrázok 3).

Obrázok 3.
Vzhľad očí mačky CT08 pred zahájením liečby (a) a o týždeň neskôr (b). U tejto mačky sa o 3 týždne po začiatku liečby rozvinuli závažné neurologické príznaky.

Prírastok hmotnosti bol jednoduchým a presným kritériom rastu a zlepšenia zdravia. Ako vzťažná hodnota pre tento parameter bola použitá hmotnosť mačky CT04, najstaršej mačky v teste (obrázok 4a). Mačka CT04 vykazovala signifikantný úbytok hmotnosti o 30%. Po každom kole liečby pribrala, krátko pred každým relapsom choroby začala chudnúť a po každej liečbe opäť pribrala. Po 9,3 mesiacoch bez liečby a po liečbe (4,8 kg až 7,19 kg) znovu získala všetku svoju stratenú váhu. Všetky mačiatka s trvalou remisiou počas a po antivírusovej liečbe ustavične priberali na váhe, čo naznačuje, že pri antivírusovej liečbe pokračoval normálny rast (obrázok 4b). Jedna mačka (CT15) a dvaja kocúri (CT17, 20) boli bez komplikácií kastrovaní počas remisie choroby.

Obrázok 4.
Antivírusová liečba a zmeny telesnej hmotnosti. (a) Mačka CT04, 6,8-ročný kastrovaný samec, ktorý mal suchú mačaciu infekčnú peritonitídu (FIP), absolvoval štyri cykly antivírusovej liečby s narastajúcim trvaním, ako je znázornené bodkovanými políčkami. Pred každou recidívou schudol a po následnej liečbe pribral. (b) Prírastky hmotnosti u štyroch mačiatok vo veku 3,5-4,4 mesiaca počas a po antivírusovej liečbe sú znázornené bodkami. Bodkovaný obdĺžnik označuje dĺžku antivírusovej liečby (12 týždňov)

Lymfopénia bola bežným klinickým príznakom mačiek s vlhkou FIP (obrázok 5) a mala tendenciu priamo korelovať so závažnosťou brušného zápalu, čo naznačovala viskozita, prítomnosť fibrínových vlákien, obsah bielkovín, počet buniek a stupeň žltej farby výpotku. Lymfopénia sa zlepšila pri liečbe všetkých mačiek s vlhkou FIP okrem CT16, ale nepomohla predpovedať relapsy choroby, ktoré sa vyskytli potom (obrázok 5a). U mačiek so suchou FIP lymfopénia nebola tak výrazná, a pre hodnotenie odpovede na liečbu nebola užitočná tak, ako iné parametre (obrázok 5b).

Obrázok 5.
Priemer a smerodajná odchýlka (SD) absolútneho počtu lymfocytov u liečených pacientov s (a) vlhkou alebo (b) suchou mačacou infekčnou peritonitídou (FIP). a) Dvanásť mačiek (prázdny krúžok), u ktorých sa prejavil brušný alebo hrudný výpotok, a ktoré boli liečené až 12 týždňov. Trinásta mačka (CT16, plný krúžok) s brušným výpotkom reagovala na liečbu zle. b) Sedem mačiek so suchou alebo vlhkou formou FIP a s následnou liečbou v trvaní 6 týždňov.

Celkové hladiny bielkovín v plazme ako nepriamy indikátor koncentrácie globulínu boli pri vyšetrení často zvýšené, ale hodnoty boli počas prvých 4 týždňov veľmi variabilné a často prechodne stúpali počas resorpcie výpotkov. Mačky, u ktorých nakoniec liečba nebola úspešná, mali tendenciu mať vyššie celkové koncentrácie plazmatických proteínov na začiatku liečby a mali tendenciu udržiavať si vyššie hladiny počas liečby ako mačky, ktoré úspešne dosiahli trvalú remisiu (obrázok 6).

Obrázok 6.
Priemer a SD celkových hladín bielkovín v plazme u 20 mačiek počas obdobia 12 týždňov. Trinásť mačiek utrpelo v rôznych týždňoch liečby (W) smrteľné relapsy a sedem mačiek dosiahlo trvalú remisiu po 12 týždňoch liečby (W-SV)

Zníženie hladiny vírusovej RNA v bunkách z ascitickej tekutiny v spojitosti s liečbou

Sekvenčné vzorky ascitu boli odobraté niekoľkým tým istým mačkám počas prvých 6–25 dní antivírusovej liečby a boli testované na hladiny vírusovej RNA pomocou qRT-PCR. Hladiny FIPV sú často nízke alebo negatívne v krvi mačiek s FIP a najvyššie sú v bunkách z výpotkov. Preto boli najspoľahlivejším zdrojom FIPV RNA bunky z ascitu alebo pleurálneho výpotku. Mačky CT15, CT16 a CT17 mali 955, 1699 a 2937-krát vyššie hladiny vírusovej RNA, v danom poradí, ako CT02, ktoré mali najnižšiu vírusovú záťaž v efúzii pred liečbou (obrázok 7). Hladiny vírusovej RNA sa v priebehu 2 týždňov znížili až 1567463-násobne v porovnaní s hodnotami pred liečbou, s výnimkou mačky CT16 (obrázok 8), ktorá mala druhú najvyššiu hladinu vírusovej RNA pred antivírusovou liečbou medzi 12 mačkami so vzorkami výpotkov dostupnými na testovanie ( Obrázok 7). Absencia rýchleho poklesu hladín vírusovej RNA u mačky CT16 spolu s ťažkou lymfopéniou môže vysvetľovať, prečo nereagovala na liečbu. CT10 tiež mala o niečo pomalší pokles hladiny vírusu a po antivírusovej liečbe dvakrát relapsovala. Je pozoruhodné, že hladiny vírusovej RNA v bunkách ascitu u mačiek CT15, CT17 a CT18 klesali najrýchlejšie a boli tiež medzi piatimi mačkami, u ktorých došlo k trvalej remisii ochorenia. Či príčinou bola vlastnosť jednotlivých izolátov FIPV, alebo forma a závažnosť choroby hostiteľa nebolo zistené.

Obrázok 7.
Relatívne počiatočné hladiny RNA vírusu infekčnej peritonitídy mačiek (FIPV) vo výpotkových vzorkách pacientov pred antivírusovou liečbou. Na vzorkách efúzií pacientov pred zahájením liečby sa uskutočnila kvantitatívna PCR v reálnom čase. Relatívne základné hladiny vírusovej RNA ako násobné rozdiely v porovnaní s úrovňou vírusu pred liečbou CT02, mačka s najnižšími hladinami RNA. Úroveň transkriptov RNA bola vypočítaná pre každého pacienta pomocou metódy ∆Ct s referenčným génom pre beta-aktín
Obrázok 8.
Zníženie RNA vírusu mačacej infekčnej peritonitídy zo sekvenčných vzoriek výpotku počas liečby GC376 u mačiek CT10, CT12, CT15, CT16, CT17, CT18 a CT23. Každý bod označuje násobné zníženie hladiny vírusovej RNA oproti hladine nameranej pred liečbou (deň 0). Hladiny vírusovej RNA sa stanovili pomocou kvantitatívnej PCR v reálnom čase metódou ∆Ct a beta-aktín referenčným génom

Zlyhanie liečby v dôsledku recidívy brušnej FIP alebo výskytu neurologického ochorenia

Trinásť z 20 mačiek v teste nakoniec podľahlo recidíve choroby. Jedna mačka (CT16) nevykázala významné zlepšenie a bola eutanizovaná 3 týždne po začiatku 4-týždňového liečebného režimu (obrázky 2 a 8), 8), zatiaľ čo u ostatných 12 došlo k variabilnému obdobiu remisie ochorenia po primárnej alebo sekundárnej liečbe trvajúcej 3–17 týždňov (priemerne 7,8 týždňa) (obrázok 2). Všetky z týchto 13 mačiek okrem jednej (CT09) boli pitvané (tabuľka 1). Osem z týchto mačiek bolo eutanizovaných kvôli závažným neurologickým príznakom a päť z dôvodu recidívy brušnej choroby (obrázok 2). Pri vyšetrení boli sekundárne detekované tri mačky, ktoré podľahli neurologickému ochoreniu (CT05, CT08, CT13) v dôsledku okulárnej FIP (tabuľka 1). Medzi najskoršie príznaky neurologického ochorenia patrili horúčka, ktorá pretrvávala aj napriek pokračujúcej liečbe, apatia, občasné svalové zášklby uší a svalov, neobvyklé pohyby pri prehĺtaní, nutkavé naťahovanie končatín a strata normálnej mentality, ktorá sa prejavila krátkymi epizódami strnulých pohľadov alebo chradnutím. Tieto príznaky pretrvávali pri liečbe niekoľko dní alebo týždňov, ale nakoniec došlo k nekoordinácii a tonickým/klonickým záchvatom. Výskyt a rýchla progresia neurologických príznakov po prerušení liečby boli výraznejšie, ako počas liečby (obrázok 2).

Päť mačiek (CT03, CT07, CT10, CT14 a CT16) malo recidívu typických intraabdominálnych lézií pri absencii neurologických príznakov počas alebo po liečbe (tabuľka 1). U štyroch z nich sa vyskytli ileocekálne útvary (CT03, CT07 a CT14) alebo zväčšená lymfatická uzlina hrubého čreva (CT10), ktorá sa po primárnej liečbe zmenšila (CT03, CT10 a CT14) alebo už nebola hmatateľná (CT07). Avšak CT03 naďalej trpela ťažkou zápchou, napínaním a stolicou podobajúcou sa zubnej paste. Závažnosť obštrukcie hrubého čreva si vyžiadala resekciu hrubého čreva, ktorá zmiernila klinické príznaky, ale nezabránila prípadnému opätovnému výskytu brušných choroby. Všetky tri mačky, u ktorých sa vyskytli silné ileo-cekálno-kolické infiltráty, stále vykazovali dôkazy o tejto forme FIP pri pitve a imunohistochémia preukázala antigén FIPV v makrofágoch v granulomatóznom zápale (obrázok 9).

Obrázok 9.
Rez zo silne zhrubnutej steny resekovaného hrubého čreva z mačky CT03. Imunoperoxidáza (hnedá farba) sfarbená na mačací antigén vírusu infekčnej peritonitídy je pozorovaná v makrofágoch okolo periférie granulomatóznej lézie. K perzistencii vírusu v hrubom čreve došlo počas liečby a ústupu ďalších príznakov ochorenia (napr. efuzívnej peritonitídy)

Pokusy o liečbu neurologickej choroby zvýšením dávky lieku a predĺžením trvania liečby

Pre zmiernenie neurologických príznakov sme sa pokúsili zvýšiť dávku GC376, čím sa zvýšila jeho hladina v krvi a množstvo liečiva, ktoré prešlo cez hematoencefalickú bariéru. Mačka CT01 vykazovala efúznu FIP a bola pôvodne liečená GC376 (10 mg/kg q12h SC po dobu 9 dní). Mačka reagovala dobre, ale v 9. deň sa horúčka sa vrátila a dávka sa zvýšila na 15mg/kg každých 12 hodín po dobu 5 dní. Horúčka zmizla a liečba bola ukončená v deň 14. O 3 dni neskôr sa horúčka vrátila spolu s neurčitými neurologickými príznakmi pozostávajúcimi zo zášklbu svalov, abnormálneho naťahovania končatín a abnormálnych hltacích pohybov. Mačke bola okamžite znovu nasadená dávka 15 mg/kg každých 12h SC a jej stav sa zlepšil, ale krátko potom sa zhoršil s návratom horúčky a rovnakými neurčitými neurologickými príznakmi s miernou nekoordináciou. Dávka sa potom zvýšila na 50 mg/kg každých 12 hodín SC po dobu 14 dní a jej stav sa zlepšil na takmer normálny stav. Liečba bola zastavená, ale okamžite sa vrátili neurologické príznaky. Mačka bola potom liečená ďalšie štyri dni dávkou 50 mg/kg q12 h SC, počas ktorých sa neurologické príznaky opäť zlepšili. Padlo však rozhodnutie ukončiť liečbu úplne. Stav mačky zostal stabilný 1 týždeň a potom sa u nej rozvinula extrémna nekoordinácia, demencia a tonické/klonické záchvaty. Bola vykonaná eutanázia a pitva preukázala lézie iba v mozgu.

Mačka CT12 dobre reagovala na liečbu dávkou 15 mg/kg q12 h SC; rektálna teplota sa vrátila k normálu do 48 hodín a brušný výpotok zmizol do 2 týždňov. Mačka sa po druhom týždni liečby javila ako normálna, potom však mala pretrvávajúcu horúčku 38,9–40°C. Majitelia cítili, že mačka má inak normálnu aktivitu a chuť k jedlu, takže liečba pokračovala v rovnakom dávkovaní. Horúčka však pretrvávala, boli zaznamenané jemné príznaky zmeny správania a mačka nerástla podľa očakávania. Mačka pokračovala v liečbe ďalších 15 týždňov, počas ktorých sa dávka liečiva prechodne dvakrát znižovala (tj. na 10 mg/kg každých 12 hodín a 15 mg/kg každých 24 hodín) počas niekoľkých dní, horúčka sa však zvýšila a zakaždým sa znížila aktivita. Obnovilo sa dávkovanie 15mg/kg každých 12 hodín. Mačka naďalej vykazovala príznaky premenlivej horúčky a nejasné príznaky správania, ale majitelia boli optimistickí, pokiaľ ide o apetít a úroveň aktivity mačky. Liečba mačky bola potom zastavená, pretože ďalšie použitie lieku na tento účel nebolo možné odôvodniť. Stav mačky zostal nezmenený s pretrvávajúcou horúčkou, samotárskym správaním a zastavením rastu ďalších 5 týždňov. V 22. týždni sa objavili závažné neurologické príznaky pozostávajúce z nekoordinácie, demencie a záchvatov a mačka bola eutanizovaná. Makroskopické i mikroskopické lézie boli obmedzené na mozog.

Testovanie na vznik vírusovej rezistencie

O vzniku vírusu rezistentného na liečivo sa uvažovalo u mačky CT03, u ktorej došlo k relapsu s brušnými léziami po počiatočnej priaznivej reakcii na liečbu granulomatóznej kolitídy a zmiešanej FIP. V čase pitvy boli v brušnej dutine stále prítomné granulomatózne lézie a v mozgu sa nenašli žiadne makroskopické ani mikroskopické lézie (tabuľka 1). Preto recidíva ochorenia nesúvisela s neurologickým ochorením a perzistentný antigén FIPV bol identifikovaný v makrofágoch v granulomatóznych léziách. Uskutočnilo sa sekvenčné porovnanie medzi 3CLpro z efúzie pred liečbou a z omenta odobratým pri pitve o 95 dní neskôr. V 3CLpro sa však nenašla žiadna substitúcia aminokyselín, čo naznačuje, že výskyt vírusu rezistentného na liečivá nebol príčinou opakovaného ochorenia mačky.

Porovnávali sa tiež 3CLpro sekvencie vírusovej RNA pred liečbou s tými, ktoré boli získané o 25 dní (CT16), 139 dní (CT02), 149 dní (CT12) a 231 dní (CT10) neskôr v čase pitvy. V tomto období neboli pozorované žiadne rozdiely v 3CLpro. Sekvencie tiež zostali nezmenené u CT02, CT16 a CT12 od času prijatia až po pitvu. Vírusová 3CLpro z pľúc a sleziny mačky CT10, ktorá relapsovala dvakrát počas 8 mesiacov a bola znovu liečená, vykazovala substitúciu Asp-to-Ser v polohe 25 a substitúciu Lys-to-Asp v polohe 260 v porovnaní s vírusom z abdominálnej kvapaliny získanej pred liečbou. Presné účinky týchto mutácií na funkciu proteázy sa v súčasnosti skúmajú. Uvádza sa, že genetická evolúcia kvázi druhov vírusových proteínov nastáva v priebehu času u pacientov chronicky infikovaných RNA vírusom (HCV) a môže viesť k sporadickým zmenám aminokyselín.

Výskyt trvalých klinických remisií

Sedem z 20 mačiek v štúdii liečby GC376, z ktorých všetky absolvovali najmenej 12 týždňov nepretržitej liečby, bolo kategorizovaných ako potenciálne liečebné úspechy na základe viac ako 12 týždňov trvajúcej remisie choroby po ukončení liečby (Obrázok 2). Šesť z týchto mačiatok malo vo veku 3,3–4,4 mesiaca akútnu efúznu brušnú (CT15, CT17, CT18, CT21, CT23) alebo pleurálnu (CT20) formu ochorenia a boli liečené nepretržite 12 alebo 17 (mačka CT21) týždňov (tabuľka 1, obrázok 2). Siedma mačka (CT04), 6,8-ročný krížený kastrovaný kocúr so suchou FIP obmedzenou na mezenterickú lymfatickú uzlinu, tiež dosiahol dlhodobú remisiu, ale až po štyroch cykloch liečby so zvyšujúcim sa trvaním (Tabuľka 1, Obrázok 2).

Šesť z týchto dlhodobo preživších mačiek malo na začiatku liečby abnormality v CBC, hematokrite a celkových proteínoch, ale v čase ukončenia liečby mali úplne normálne hodnoty v krvi. Avšak mačka CT21 mala aj po 12 týždňoch zvýšené hladiny bielkovín v plazme a zvýšený počet bielych krviniek a v liečbe pokračovala ďalších 5 týždňov. Počty plazmatických bielkovín a bielych krviniek sa zlepšili po ďalších 5 týždňoch liečby, stále však neboli v referenčnom rozsahu. Trinásť týždňov po ukončení liečby sa u mačky vyvinul typický FIP výpotok v hrudnej dutine s horúčkou. Tekutina z hrudníka bola odsatá, aby sa zlepšilo dýchanie, a mačka začala s druhým kolom GC376 a v čase písania článku bola afebrilná, aktívna a po 8 týždňoch liečby jedla normálne. Liečba bude trvať 12 týždňov, ak sa znova neobjavia žiadne známky ochorenia.

Vedľajšie účinky pozorované počas liečby a po liečbe

Počas a po liečbe GC376 boli pozorované dva vedľajšie účinky. Liek pri injekčnej aplikácii často spôsoboval štípanie/pálenie. Subkutánne opuchy sa vyskytli, keď sa v rovnakom mieste aplikovalo príliš veľa injekcií, ale tie rýchlo ustúpili. U jednej mačky (CT12) sa približne v 14. týždni 18-týždňového obdobia liečby vyskytla hlboko lokalizovaná ulcerácia medzi lopatkami. Pri pitve však nebol pozorovaný žiadny dôkaz dermálnej FIP a išlo pravdepodobne o reakciu na nepretržité injekcie v rovnakom mieste. Prieskum siedmich dlhodobo preživších mačiek preukázal citeľné ohniskové podkožné zhrubnutie. U jednej mačky sa na röntgenových snímkach objavili štyri zvápenatené hrčky veľkosti hrášku. Tieto hrčky boli chirurgicky odstránené spolu s okolitým fibrotickým tkanivom. Traja ďalší dlhodobo preživší majú 1–3 malé ohniskové oblasti s trvalou stratou chlpov v miestach vpichu, ktoré sú zakryté okolitým srsťou (obrázok 10). Majitelia a ich veterinári boli požiadaní, aby tieto lézie pravidelne kontrolovali kvôli prípadným zmenám, či výskytu nových lézií.

Obrázok 10.
Ohnisková oblasť permanentného vypadávania chlpov spôsobená nechceným ukladaním GC376 do epidermy mačky CT21. Tieto oblasti boli zvyčajne prekryté chlpmi a neboli zvonka viditeľné

Najvýznamnejším vedľajším účinkom spojeným s dlhodobou liečbou bol juvenilný chrup. Normálna tvorba, rast a prerezanie trvalých zubov sa oneskorili u všetkých štyroch liečených mačiatok vo veku 3,3–4,4 mesiaca. Očné zuby, rezáky, štvrtý premolár a molár boli postihnuté najmenej, zatiaľ čo druhý a tretí premolár boli postihnuté najviac (obrázok 11). Dospelé zuby sa javili menšie ako normlingválne a to spolu s oneskoreným prerezaním viedlo buď k ponechaniu mliečnych špičákov, nevypadnutiu mliečnych zubov alebo k čiastočnému prerezaniu abnormálnych trvalých zubov k súčasne ponechaným mliečnym zubom. U žiadneho z dlhodobo preživších neboli pozorované žiadne iné anatomické alebo fyziologické defekty a neboli zaznamenané ani u pitvaných mačiek.

Obázok 11.
Dospelý chrup mačky CT17, ktorá bola liečená 12 týždňov GC376, počnúc vekom 4,4 mesiaca. Je viditeľný ponechaný horný ľavý mliečny špičák. Zdá sa, že horný druhý a tretí premolár sú mliečne. Malé trvalé tretie premoláre sa čiastočne prerezali lingválne k mliečnym tretím horným premolárom. Gingiva obklopujúca ponechaný špičák a premoláre je zapálená. Dospelé špičáky sa javia tiež menšie ako zvyčajne. Zdá sa, že trvalý pravý špičák a štvrtý horný premolár sa prerezali normálne

Pitevné nálezy

Telá 12/13 mačiek, u ktorých liečba nebola úspešná, boli podrobené pitve vrátane hrubého a histologického vyšetrenia a imunohistochémie postihnutých tkanív pre FIPV antigén. Odobrané a vyšetrené tkanivá zahŕňali reprezentatívne rezy všetkých hlavných brušných a hrudných orgánov, mozgu a očí. Hrubé vyšetrenie identifikovalo tri odlišné prezentácie. Päť mačiek nejavilo výrazné známky aktívnej FIP (CT01, CT02, CT05, CT08, C12), tri mali lézie zodpovedajúce neefúznej FIP (CT07, CT10, CT13) a štyri mali efúznu peritonitídu s multiorgánovým postihnutím (CT03, CT14, CT16, CT22). Histológia piatich mačiek, ktoré nevykazovali dostatočné dôkazy o chorobe, preukázala väčšinou mierne mononukleárne infiltráty, zvyčajne perivaskulárny zápal v oku, pečeni, črevnej stene a obličkách. Tri mačky s neefúznou FIP mali mierny až závažný zápal v mnohých orgánoch s najťažšími léziami v oku, mezenterických lymfatických uzlinách, obličkách a pľúcach. Tri mačky s efúznou FIP mali závažný pyogranulomatózny zápal vo viacerých brušných orgánoch vrátane omenta, pobrušnice, črevnej steny, mezenterických lymfatických uzlín, pečene a sleziny.

Závažný zápal typický pre cerebrálnu FIP bol prítomný v mozgu všetkých okrem jednej (CT07) z ôsmich mačiek, ktoré sa podrobili pitve bez výrazných hrubých známok FIP alebo s neefúznou FIP. Jedna mačka bez charakteristických mozgových lézií mala ťažký mozgový edém. Naproti tomu typické FIP lézie chýbali v mozgu všetkých troch pitvaných mačiek s efúznou FIP. Stereotypné FIP lézie mozgu boli charakterizované stredne ťažkou až ťažkou chronickou meningoencefalitídou a ventrikulitídou spojenou s periventrikulárnou nekrózou parenchýmu (obrázok 12a). Štvrtá komora bola postihnutá najťažšie a meningitída bola najčastejšie pozorovaná ventrálne do malého mozgu a mozgového kmeňa. Často sa pozorovali silné perivaskulárne manžety spojené s vaskulitídou. FIP antigén sa demonštroval imunoperoxidázovým zafarbením v mozgu 6/7 prípadov stereotypnej cerebrálnej FIP (obrázok 12b). Tkanivá z 11 pitvaných mačiek, sa testovali na prítomnosť FIPV RNA pomocou qRT-PCR. Všetky vykázali pozitívny výsledok, čím sa stanovila perzistencia vírusu u mačiek, u ktorých liečba nebola úspešná.

Obrázok 12.
Fotomikrografy lézie v mozgu mačky CT08. U tejto mačky sa počas počiatočnej liečby GC376 vyskytlo závažné neurologické ochorenie. (a) Štvrtá komora obsahuje bielkovinovú tekutinu zmiešanú s početnými neutrofilmi a makrofágmi, ktoré multifokálne zasahujú do okolitého zriedeného neuropilu. Veľké manžety lymfocytov a plazmatických buniek obklopujú krvné cievy (*) (farbenie hematoxylínom, zväčšenie 20x). (b) Viaceré bunky pripomínajúce peritoneálne makrofágy (vyznačená malá oblasť na obrázku 12a) vykazujú pozitívnu imunoreaktivitu pre mačací infekčný antigén peritonitídy (kontrastné farbivo hematoxylín, zväčšenie 600x).

Diskusia

Úspech v liečbe GC376 pri experimentálnej infekcii FIPV nás motivoval k preskúmaniu účinnosti GC376 pri prirodzene vyvinutej FIP. Medzi experimentálnou efúznou brušnou FIP a prirodzene sa vyskytujúcou chorobou existujú významné rozdiely. Experimentálna choroba obchádza kritické počiatočné štádium, ktoré začína u mačiatok vystavením neškodnému mačaciemu enterickému koronavírusu (FECV). Prirodzene sa vyskytujúca FIP je výsledkom špecifických mutantov, ktoré vznikajú po infekcii FECV, a FIP sa vyskytuje za prítomnosti imunity voči FECV. Experimentálna FIP je naopak indukovaná u mačiek, ktoré sa nestretli s koronavírusom intraperitoneálnou injekciou veľkej dávky purifikovaného FIPV získaného od laboratórnej mačky. Prirodzene sa vyskytujúca choroba je často subklinická po mnoho týždňov alebo mesiacov pred pozorovaním vonkajších príznakov choroby, zatiaľ čo experimentálne príznaky choroby sa objavia do 2–4 týždňov a rýchlo progredujú. Prirodzene sa vyskytujúca FIP má rôzne klinické formy, zatiaľ čo experimentálna infekcia má takmer vždy abdominálnu efúznu podobu. FIP v prírode je tiež ovplyvnená prostredím chorobu zvyšujúcich kofaktorov, zatiaľ čo experimentálne ochorenie sa vyskytuje u mačiek bez vonkajších vplyvov. Rozdiely môžu vysvetľovať, prečo sa choroba vyvinie len u malej časti mačiek prirodzene vystavených FIPV, zatiaľ čo 80–100% experimentálne infikovaných mačiek zomiera. Naše predpovede sa ukázali ako správne a prirodzene sa vyskytujúca FIP sa liečila oveľa ťažšie ako experimentálna choroba. Je však potrebné zdôrazniť, že tento pokus by nebol schválený bez informácií získaných z farmakokinetických štúdií, štúdií akútnej a chronickej toxicity a účinnosti uskutočňovaných na laboratórnych mačkách.

Bol to prvý pokus o použitie cieleného antivírusového lieku proti systémovému a vysoko smrteľnému veterinárne významnému ochoreniu. Aj keď zatiaľ nie sú k dispozícii žiadne špecifické antivírusové lieky na koronavírusové infekcie u ľudí alebo zvierat, na liečbu boli vyvinuté antivírusové lieky na iné vírusové infekcie ľudí, ako sú HCV a HIV-1, a použitie týchto liekov poskytlo solídny základ pre ich aplikáciu na choroby zvierat, ako je FIP. HCV infikuje hlavne pečeňové bunky a u väčšiny ľudí spôsobuje pretrvávajúcu vírusovú infekciu. Avšak len asi u 20–30% z nich sa rozvinú ochorenia pečene v časovom horizonte 20–30 rokov. Infekciu HCV je možné eliminovať nešpecifickou antivírusovou liečbou (interferón a ribavirín) po dobu 6–12 mesiacov u približne polovice pacientov a nedávnym zavedením priamo pôsobiacich antivírusových liekov v trvaní 3–6 mesiacov sa počas liečby podstatne zvýšila miera vyliečenia na viac ako 90% . HIV infekcia u ľudí vedie k predĺženému asymptomatickému stavu a nakoniec k pokročilému ochoreniu na HIV. HIV-1 infikuje T lymfocyty a makrofágy a prežíva v latentnom stave. Viac ako 30 antiretrovírusových liekov, z ktorých väčšina sa používa v kombinácii dvoch alebo viacerých liekov, sa úspešne použilo na zníženie vírusovej záťaže na nedetegovateľnú hladinu v krvi pacientov s HIV/AIDS. Vírus sa však po prerušení antivírusovej liečby vracia a vyžaduje tak celoživotnú antivírusovú liečbu. Šírenie vírusu do mozgu, ktoré je sprostredkované hlavne vírusom infikovanými makrofágmi, a následný vývoj neurologického ochorenia sa vyskytuje u viac ako 50% infekcií HIV. Neurologické zhoršenie preto stále zostáva dôležitým problémom aj v tejto dobe antivírusovej liečby. Tieto precedensy antivírusovej liečby infekcií HCV a HIV-1 ukazujú, že výsledok liečby (vírusový klírens vs perzistencia vírusu), trvanie liečby (konečná vs kontinuálna) a prítomnosť neurologických následkov sú výrazne ovplyvnené vírusovou patogenézou.

Táto štúdia bola obmedzená na 20 mačiek s FIP, ktoré predstavovali spektrum veku a foriem choroby. Aj keď bol počet liečených mačiek malý, zhromaždilo sa prekvapivé množstvo informácií, napríklad o tom, ako dlho sa má liečiť, o možných vedľajších účinkoch, o tom, ako identifikovať klinickú formu FIP, ktorá bude s najväčšou pravdepodobnosťou reagovať na liečbu, a potenciálnych ukazovateľoch zlyhania liečby a jej úspešnosti. Klinická štúdia bola založená na skúsenostiach získaných z farmakokinetických štúdií a štúdií účinnosti vykonaných na laboratórnych mačkách. Počiatočné obdobie liečby bolo na základe experimentálnych štúdií stanovené na 2 týždne, nakoniec sa však predĺžilo na 12 týždňov a viac na základe skúseností získaných v priebehu testovania. Toto konečné liečebné obdobie sa blížilo k 3–6 mesiacom používaným na liečbu infekcie HCV u ľudí s priamo pôsobiacimi antivírusovými liekmi. Na základe experimentálnych štúdií boli očakávané ťažkosti s liečením neurologických foriem choroby. Vedľajšie účinky boli prijateľné a zahŕňali pálenie pri aplikácii injekcie a dermálny a podkožný zápal, keď sa na rovnaké miesta podalo príliš veľa liečiva. Tento jav bol už predtým pozorovaný aj u laboratórnych mačiek. Závažnejší vedľajší účinok, ktorý sa predtým u laboratórnych mačiek nepozoroval, sa obmedzil na mačiatka a zahŕňal spomalený vývoj dospelých zubov a retenciu alebo oneskorenú stratu mliečnych zubov.

Liečba GC376 bola úspešná v indukcii významnej remisie príznakov ochorenia a regresie lézií u 19/20 mačiek. Tento výsledok potvrdzuje naše zistenia rýchleho zvratu klinických príznakov u laboratórnych mačiek s experimentálnou FIP liečených GC376, a rozšíril naše znalosti o účinkoch lieku na široké spektrum foriem prirodzene sa vyskytujúcej FIP. Mačky pochádzali z rôznych častí USA a dokonca aj z Peru, čo potvrdzuje, že geograficky rozmanité kmene FIPV boli voči tomuto inhibítoru rovnako citlivé. K výraznému zníženiu transkriptov vírusovej RNA vo výpotkoch došlo v priebehu niekoľkých dní liečby spolu s rýchlym zlepšením zdravotného stavu. Remisia ochorenia však pretrvávala 3 mesiace a dlhšie iba u 7/20 týchto mačiek. Neschopnosť dosiahnuť dlhodobú remisiu ochorenia bola nakoniec spojená s výskytom neurologického ochorenia pri absencii rozsiahlych brušných lézií alebo s opakovaním/pretrvávaním rozsiahlych brušných lézií za prítomnosti histologických lézií v mozgu a/alebo v očiach. Tieto objavy naznačujú, že FIPV má väčšiu tendenciu šíriť sa z telesných dutín do mozgu, ako sa pôvodne predpokladalo, najmä ak sa mu poskytne dostatok času. Toto rozšírenie s najväčšou pravdepodobnosťou zahŕňa infikované makrofágy, ktoré vstupujú do mozgu malými krvnými cievami v mozgových blanách a ependyme.

U mačky, u ktorých sa vyskytlo neurologické ochorenie, sa tak stalo buď počas liečby (CT05, CT08, CT22), alebo 2 (CT01, CT02, CT09), 3 (CT13) alebo 6 (CT10) týždňov po ukončení liečby. Najpravdepodobnejším vysvetlením tohto oneskorenia, ako aj určitej terapeutickej výhody vyšších dávok, bolo to, že časť GC376 bola stále schopná preniknúť do mozgu. Hladiny GC376 v mozgovomiechovom moku predstavovali iba 3% plazmy v mozgu 2 hodiny po subkutánnej injekcii v dávke 10 mg/kg (nezverejnené údaje). Aj keď boli relatívne koncentrácie liečiva v mozgu u týchto mačiek nízke, stále boli 21,4-krát vyššie ako hladiny potrebné na inhibíciu replikácie vírusu v tkanivovej kultúre. Na základe tohto zistenia sa predpokladalo, že vyššie dávky umožňujú prienik vyššieho množstva liečiva do mozgu. Tento predpoklad bol podporený skúsenosťami s dvoma mačkami, ktoré vykazovali neurologické príznaky. Zvýšenie dávky GC376 na 50 mg/kg každých 12 hodín u jednej mačky (CT01) viedlo k znateľnému zlepšeniu, ale neeliminovalo príznaky ochorenia mozgu. Zdá sa, že predĺženie liečby o takmer 3 mesiace v dávke 15mg/kg každých 12 h oddialilo progresiu neurologických príznakov u druhej mačky (CT12), zatiaľ čo pokusy znížiť celkovú dennú dávku u tejto mačky na 10mg/kg každých 12 hodín alebo 15mg/kg každých 24 hodín spôsobili zhoršenie neurologických príznakov. To naznačuje, že dávky 15 mg/kg každých 12 hodín alebo vyššie umožnili dostatočnému množstvu GC376 prekonať hematoencefalickú bariéru, aby spomalil, ale neeliminoval neurologické príznaky.

Vysoký výskyt ochorení centrálneho nervového systému (CNS) v tejto štúdii bol vyšší, ako sa uvádzalo predtým, a bol neočakávaný, pretože mačky so známkami postihnutia mozgu alebo miechy boli zo štúdie vylúčené. Choroby CNS sa ukázala omnoho pravdepodobnejšia u starších mačiek so suchou alebo zmiešanou formou FIP ako u mladých mačiek s vlhkou FIP. To naznačuje, že FIPV môže u mnohých mačiek preniknúť do mozgu, ak je mu poskytnutý dostatok času. Zdá sa, že pri infekcii CNS zohrávajú úlohu makrofágy peritoneálneho typu, pretože FIPV infikované bunky v mozgu mačiek s neurologickou FIP sa viac podobajú skôr peritoneálnym makrofágom ako rezidentným mozgovým makrofágom. To by nemalo byť prekvapujúce, pretože makrofágy migrujú do rôznych tkanív, vrátane mozgu, na vykonávanie imunitného dohľadu a sú tiež cieľmi pre celý rad infekčných agensov, ako sú FIPV a HIV-1. Infikované makrofágy hrajú hlavnú úlohu pri šírení vírusu do mozgu u pacientov s HIV a detekcia vírusu v mozgu je možná v priebehu niekoľkých týždňov po infikovaní. K neurologickému poškodeniu však zvyčajne dôjde v neskoršom štádiu. Lieky proti HIV tiež znižujú frekvenciu závažných neurologických porúch, podobne, ako sa pozorovalo v tejto štúdii o FIPV a GC376. Existujú aj alternatívne vysvetlenia. Je možné, že extra-CNS účasť môže inhibovať rozvoj mozgových ochorení a naopak. Je bežné, že sa ochorenie CNS vyskytuje pri neprítomnosti viscerálneho ochorenia a naopak. Potlačenie replikácie vírusu v neneuronálnych tkanivách môže tiež zvýšiť pozitívnu selekciu mutantov, ktoré sú neurotropnejšie alebo neurovirulentnejšie. Dôkaz druhej možnosti by si však vyžadoval veľké štúdie s použitím laboratórnych mačiek.

Zdalo sa, že určité formy FIP ovplyvňovali úspešnosť liečby. Chovanie GC376 pri liečbe okulárnej FIP bolo paradoxné, pretože táto forma mimoriadne dobre reagovala na GC376. Aj keď očné lézie reagovali na liečbu, všetky tri mačky s postihnutím očí nakoniec podľahli mozgovým ochoreniam, čo podporilo blízky anatomický vzťah oka a CNS. Chronické ileocekálne postihnutie a postihnutie hrubého čreva a spomalený rast u starších mačiek v tejto štúdii taktiež predstavovali zlú prognózu. U mnohých z týchto mačiek sa objavil brušný výpotok iba ako terminálny prejav ich choroby. Hostiteľské faktory tiež spojené so zníženou odpoveďou na antivírusovú liečbu pri iných vírusových infekciách, ako je HCV, zahŕňajú vek, pohlavie, cirhózu alebo fibrózu pečene, rasu alebo telesnú hmotnosť.

Vznik rezistencie je hlavným problémom každého antivírusového lieku, ale FIPV sa zriedka prenáša z mačky na mačku, a rezistencia na liečivo, ak by sa vyskytla, by predstavovala problém iba pre jednotlivé liečené mačky, a nie pre celú populáciu. Aj keď vírusová rezistencia na GC376 nebola pozorovaná až do 20 pasáží in vitro, čo naznačuje, že rezistencia sa nedá získať ľahko, dlhodobá a opakovaná liečba in vivo môže predstavovať silnejší selekčný faktor. Zdá sa však, že vírusová rezistencia nebola zodpovedná za relapsy brušných chorôb u piatich liečených mačiek. Tieto mačky mali granulomatózne útvary, často v hrubom čreve a ileo-cekálno-kolických lymfatických uzlinách, ktoré mohli poskytovať chránené miesto na pretrvanie vírusov. Ochrana patogénov v granulómoch je pre mykobaktérie dobre zdokumentovaným javom a vzťahuje sa na ďalšie patogény, ako sú vírusy. Stav ochorenia pečene (cirhóza) pri infekcii HCV tiež zvyšuje riziko relapsu a vyžaduje dlhšiu liečbu, čo tiež naznačuje, že vírusy môžu byť chránené pred liekmi, keď sa nachádzajú na určitých chránených miestach. Formácia „ochranných granulómov“ zahŕňa veľké množstvo chemokínov a cytokínov a zvyšovanie regulácie chemokínových receptorov, adresínov, selektínov a integrínov. Perzistencia patogénov na týchto chránených miestach môže vyžadovať vyššiu dávka lieku a dlhšiu dobu trvania liečby.

Zlyhania liečby môžu tiež byť výsledkom neschopnosti hostiteľa dosiahnuť ochrannú imunitnú reakciu počas obdobia, keď je potlačená replikácia vírusu. Takéto zlyhanie sa pozorovalo pri infekcii HCV u ľudí. Imunita sprostredkovaná T-lymfocytmi hrá dôležitú úlohu v ochrannej imunite, ktorá sa vyskytuje asi u 20% akútnej infekcie HCV, a pri rovnakom alebo väčšom podiele infekcie FIPV. Je ešte potrebné preskúmať možnú synergiu vírusového klírensu sprostredkovaného T-lymfocytmi a antivírusovej terapie u mačiek s FIP. Prínosom by mohla byť aj kombinácia antivírusových liekov a stimulantov imunity T-lymfocytov pri liečbe FIP, ako je kombinácia interferónov a ribavirínu pri liečbe infekcie HCV.

Trvalá remisia u 6/7 mačiek liečených 12 týždňov alebo dlhšie bola do istej miery predvídateľná. Tieto mačky boli vo veku 3,3–4,4 mesiaca, keď sa u nich prejavili akútne príznaky brušnej (C15, C17, C18, CT21, CT23) alebo hrudnej efúznej FIP (CT20). To ich urobilo mladšími ako všetky ostatné mačky v štúdii okrem troch (CT8, CT16, CT21) a viac sa podobali 16-týždňovým laboratórnym mačkám s akútnym nástupom efúznej FIP, ktoré dobre reagovali na GC376. Choroba, ak je akútna, dáva vírusu na prienik do mozgu alebo očí málo času. Akútnosť ich ochorenia mohla tiež umožniť kratšiu dobu, aby infekcia natrvalo narušila akúkoľvek ochrannú imunitnú odpoveď. Siedma mačka, CT04, bola oproti týmto šiestim mladším mačkám extrémom. CT04 bola so svojimi 6,8 rokmi najstaršou mačkou v štúdii, u ktorej došlo k výraznému úbytku hmotnosti (30%) a ochoreniu obmedzenému na mezenterické lymfatické uzliny. CT04 utrpela relapsy choroby vyžadujúce obnovenie liečby, ale všetky relapsy boli identické so vstupým stavom a nezahŕňali CNS. Je známe, že mačky s touto formou FIP prechádzajú spontánnou remisiou, čo naznačuje, že existuje bod zlomu medzi imunitou a chorobou. Mačky CT04 a CT21 demonštrovali múdre rozhodnutie znovuzahájenia liečby pri relapse, za predpokladu, že relapsy nezahŕňajú oči alebo nervový systém a stále reagujú na lieky.

Stanovenie minimálnej doby trvania liečby bolo založené na postupnom predlžovaní trvania liečby na základe priaznivej reakcie na liečbu. Na základe experimentálnych štúdií sa očakávalo, že môžu byť postačujúce 2 týždne liečby; to sa teda použilo ako východiskový bod. Táto štúdia však naznačila, že minimálna doba liečby sa blížila k 12 týždňom, čo sa prekvapivo blížilo k zvyčajnému 12-týždňovému obdobiu, ktoré je potrebné na liečbu ľudí s HCV pomocou inhibítorov proteázy. Avšak doba liečby HCV sa môže pohybovať od 8 do 24 týždňov u rôznych ľudí. Mačka CT21 bola navonok zdravá, aktívna a po 12 týždňoch liečby rástla, ale celkový počet bielkovín a bielych krviniek sa stále nevrátil do normálu, ako tomu bolo u ostatných šiestich mačiek. Napriek tomu sa rozhodlo o ukončení liečby po 17 týždňoch z dôvodu dlhého obdobia navonok normálneho zdravia. To, či by dlhodobejšia liečba mohla zabrániť relapsu choroby 13 týždňov po ukončení liečby, si môžeme len domýšľať, ale zvyšuje to pochybnosť o tom, aká dlhá má vôbec byť potrebná doba liečby u niektorých mačiek. Nastoľuje sa tiež otázka, ako dlhé musí byť obdobie remisie, aby sme mohli prehlásiť že došlo k uzdraveniu, a nielen k dlhodobej remisii. Najdlhšie obdobie bez choroby bolo v čase písania tohto článku viac ako 11 mesiacov, pričom päť ďalších mačiek bolo bez známok infekcie po dobu 5–9 mesiacov. Na základe klinických a histologických dôkazov neurologického ochorenia v čase smrteľných relapsov sa zdá, že sa vírus nakoniec dostane do mozgu a že to môže byť najdôležitejším obmedzujúcim faktorom pri antivírusovej liečbe FIP.

Aj keď dlhodobo prežila iba jedna tretina mačiek, 20 mačiek v tejto štúdii poskytuje základ pre budúce štúdie s GC376 a ďalšími antivírusovými liekmi, ktoré budú nasledovať. Nie všetky mačky budú liečiteľné, ale to by nemalo zastaviť úsilie. V tejto obmedzenej štúdii sa takmer všetkým liečeným mačkám vrátil normálny zdravotný stav, aj keď iba na niekoľko týždňov alebo mesiacov. Je dôležité si uvedomiť univerzálnosť vírusových patogénov a využiť priekopnícky vývoj liekov, ktoré sa klinicky uplatňujú pri liečbe ľudských chorôb, ako je HIV/AIDS, hepatitída C, MERS, SARS, Ebola a chrípka.

Závery

Inhibícia FIPV 3CLpro s pomocou GC376 sa za podmienok štúdie ukázala ako účinná a viedla k zníženiu replikácie vírusu a k remisii príznakov choroby u mačiek s prirodzene sa vyskytujúcou FIP mimo CNS. K trvalej remisii v tejto štúdii však dochádzalo skôr u mačiatok vo veku nižšom ako 18 týždňov s akútnou vlhkou FIP alebo u mačiek so suchou FIP obmedzenou na mezenterickú lymfatickú uzlinu a je menej pravdepodobné, že sa vyskytne u mačiek starších ako 18 týždňov so suchou, zmiešanou alebo okulárnou formou FIP. Neschopnosť dosiahnuť trvalú remisiu bola spojená buď s vysokým výskytom neurologických ochorení počas alebo po ukončení liečby alebo s recidívou brušných lézií. Zdá sa, že antivírusová liečba spomalila progresiu neurologického ochorenia, ale nedokázala ju zvrátiť pri dávke použitej v tejto štúdii. Príčina recidívy extra-neurologického ochorenia pri liečbe nebola stanovená, ale nesúvisela s mutáciami v oblasti viažucej proteázu.

Poznámky pod čiarou

Prijaté: 3.8.2017

Doplňujúci materiál: Formulár informovaného súhlasu majiteľa.

Konflikt záujmov: YK, KOC a WCG majú v rukopise patentové nároky na inhibítory proteázy. Ostatní autori neprehlasujú žiadne potenciálne konflikty záujmov v súvislosti s výskumom, autorstvom alebo publikovaním tohto článku.

Financovanie: Hlavná podpora tejto štúdie bola umožnená vďaka grantu od Morris Animal Foundation, Denver, CO, USA. Ďalšie prostriedky na technickú podporu a starostlivosť o zvieratá poskytli Fond Philipa Raskina, Kansas City, SOCK FIP, grant National Institutes of Health R01AI109039 a Centrum pre zdravie spoločenských zvierat, Kalifornská univerzita, Davis, CA, USA.

Literatúra

1.Prokofjeva, MM, Kochetkov, SN, Prassolov, VS. Therapy of HIV infection: current approaches and prospects. Acta Naturae 2016; 8: 23–32.
Google Scholar | Crossref | Medline
2.Carter, W, Connelly, S, Struble, K. Reinventing HCV treatment: past and future perspectives. J Clin Pharmacol 2017; 57: 287–296.
Google Scholar | Crossref | Medline
3.Kim, Y, Lovell, S, Tiew, KC. Broad-spectrum antivirals against 3C or 3C-like proteases of picornaviruses, noroviruses, and coronaviruses. J Virol 2012; 86: 11754–11762.
Google Scholar | Crossref | Medline
4.Kim, Y, Mandadapu, SR, Groutas, WC. Potent inhibition of feline coronaviruses with peptidyl compounds targeting coronavirus 3C-like protease. Antiviral Res 2013; 97: 161–168.
Google Scholar | Crossref | Medline
5.Kim, Y, Shivanna, V, Narayanan, S. Broad-spectrum inhibitors against 3C-like proteases of feline coronaviruses and feline caliciviruses. J Virol 2015; 89: 4942–4950.
Google Scholar | Crossref | Medline
6.Kim, Y, Liu, H, Galasiti Kankanamalage, AC. Reversal of the progression of fatal coronavirus infection in cats by a broad-spectrum coronavirus protease inhibitor. PLoS Pathog 2016; 12: e1005531.
Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
7.Miller, FG, Brody, H. What makes placebo-controlled trials unethical? Am J Bioethics 2002; 2: 3–9.
Google Scholar | Crossref | Medline
8.Chiodo, GT, Tolle, SW, Bevan, L. Placebo-controlled trials good science or medical neglect? West J Med 2000; 172: 271–273.
Google Scholar | Crossref | Medline
9.Van Kruiningen, HJ, Ryan, MJ, Shindel, NM. The classification of feline colitis. J Comp Pathol 1983: 93: 275–294.
Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
10.Pedersen, NC, Eckstrand, C, Liu, H. Levels of feline infectious peritonitis virus in blood, effusions, and various tissues and the role of lymphopenia in disease outcome following experimental infection. Vet Microbiol 2015; 175: 157–166.
Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
11.Pellerin, M, Lopez-Aquirre, Y, Penin, F. Hepatitis C virus quasispecies variability modulates nonstructural protein 5A transcriptional activation, pointing to cellular compartmentalization of virus-host interactions. J Virol 2004; 78: 4617–4627.
Google Scholar | Crossref | Medline
12.Pedersen, NC, Allen, CE, Lyons, LA. Pathogenesis of feline enteric coronavirus infection. J Feline Med Surg 2008; 10: 529–541.
Google Scholar | SAGE Journals | ISI
13.Pedersen, NC . A review of feline infectious peritonitis virus infection: 1963–2008. J Feline Med Surg 2009; 11: 225–258.
Google Scholar
14.Pedersen, NC . An update on feline infectious peritonitis: virology and immunopathogenesis. Vet J 2014; 201: 123–132.
Google Scholar | Crossref | Medline
15.Pedersen, NC, Liu, H, Durden, M. Natural resistance to experimental feline infectious peritonitis virus infection is decreased rather than increased by positive genetic selection. Vet Immunol Immunopathol 2016; 171: 17–20.
Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
16.Pedersen, NC, Liu, H, Gandolfi, B. The influence of age and genetics on natural resistance to experimentally induced feline infectious peritonitis. Vet Immunol Immunopathol 2014; 162: 33–40.
Google Scholar | Crossref | Medline
17.Clifford, DB . HIV-associated neurocognitive disease continues in the antiretroviral era. Top HIV Med 2008; 16: 94–98.
Google Scholar | Medline
18.Foley, JE, Lapointe, JM, Koblik, P. Diagnostic features of clinical neurologic feline infectious peritonitis. J Vet Intern Med 1998; 12: 415–423.
Google Scholar | Crossref | Medline | ISI
19.Mesquita, LP, Hora, AS, de Siqueira, A. Glial response in the central nervous system of cats with feline infectious peritonitis. J Feline Med Surg 2016; 18: 1023–1030.
Google Scholar | SAGE Journals | ISI
20.Pedersen, NC . Feline infectious peritonitis: something old, something new. Feline Pract 1976; 6: 42–51.
Google Scholar
21.Valcour, V, Sithinamsuwan, P, Letendre, S. Pathogenesis of HIV in the central nervous system. Curr HIV/AIDS Rep 2011; 8: 54–61.
Google Scholar | Crossref | Medline
22.Joseph, SB, Arrildt, KT, Sturdevant, CB. HIV-1 target cells in the CNS. J Neurovirol 2015; 21: 276–289.
Google Scholar | Crossref | Medline
23.Spudich, S, Gonzalez-Scarano, F. HIV-1-related central nervous system disase: current issues in pathogenesis, diagnosis and treatment. Cold Spring Harb Perspect Med 2012; 2: a007120
Google Scholar | Crossref | Medline
24.Cavalcante, LN, Lyra, AC. Predictive factors associated with hepatitis C antiviral therapy response. World J Hepatology 2015; 7: 1617–1631.
Google Scholar | Crossref | Medline
25.Saunders, BM, Cooper, AM. Restraining mycobacteria: role of granulomas in mycobacterial infections. Immunol Cell Biol 2000; 78: 334–334.
Google Scholar | Crossref | Medline
26.Smyk-Pearson, S, Tester, IA, Klarquist, J. Spontaneous recovery in acute human hepatitis C virus infection: functional T-cell thresholds and relative importance of CD4 help. J Virol 2008; 82: 1827–1837.
Google Scholar | Crossref | Medline
27.Legendre, AM, Bartges, JW. Effect of polyprenyl immunostimulant on the survival times of three cats with the dry form of feline infectious peritonitis. J Feline Med Surg 2009; 11: 624–626.
Google Scholar | SAGE Journals | ISI
28.Legendre, AM, Kuritz, T, Galyon, G. Polyprenyl immunostimulant treatment of cats with presumptive non-effusive feline infectious peritonitis in a field study. Front Vet Sci 2017; 4: 7.
Google Scholar | Crossref | Medline

Stručná osobná biografia – Niels C. Pedersen

Pôvodný životopis, ktorý na moju prosbu v našej mailovej komunikácii napísal sám Niels Pedersen 31.1.2021.
English version: Brief Personal Biography – Niels C. Pedersen

Niels C. Pedersen

Pred vysokou školou som nikdy nepremýšľal o tom, že by som bol veterinárom, aj keď som vyrastal na hydinovej farme v južnej Kalifornii a mal som všetky druhy zvierat. V roku 1957 som sa ako stredoškolák presťahoval do južnej Nevady a pracoval som ako dobrovoľník na miestnom ranči s dobytkom, ktorý sa pohyboval na veľkých plochách štátnej pôdy. Mojím cieľom po nástupe na univerzitu na Nevadskej univerzite v Rene bolo byť učiteľom odborného poľnohospodárstva. V druhom ročníku ma inšpiroval kurz, ktorý som absolvoval v odbore Veterinárne vedy, a ktorý vyučoval veterinárny výskumný pracovník Dr. Donald Marble. Otvoril mi oči pre kariéru vo veterinárnom lekárstve, o čom som pred jeho kurzom ani neuvažoval. Úplne som tomu prepadol a prihlásil som sa na veterinárnu školu na Kalifornskej univerzite v Davise v roku 1963. Veterinárnu školu som miloval a štúdium veterinárneho lekárstva som považoval za najväčšiu vzdelávaciu skúsenosť v biológii a medicíne, aká bola dostupná. Moje prvé skúsenosti s infekčnou peritonitídou mačiek (FIP) prišli v roku 1964, keď som pracoval s jedným doktorandom na veterinárnom patologickom programe. Príčina FIP nebola v tom čase známa a neexistovalo žiadne ochorenie zvierat alebo ľudí, ktoré by sa jej podobalo. Z tejto práce čerpal môj prvý odborný článok, na ktorom som sa podieľal ako spoluautor a bol publikovaný v roku 1967. Práve na veterinárnej škole vzrástol môj záujem o medicínu mačiek, hlavne kvôli mojej láske k nim a skúsenostiam s divokými mačkami na hydinovej farme môjho otca. Vo výuke, ale aj klinickej praxi som si uvedomil veľký nedostatok vedomostí o mačkách a ich o chorobách. Ako staršieho študenta ma najviac zaujímali infekčné a imunologické ochorenia s dôrazom na mačky a psy. Toto bola veľká príležitosť pre niekoho, kto pôvodne chcel byť lekárom dobytka. V rokoch 1967-68 som absolvoval stáž v odbore medicíny a chirurgie malých zvierat na Colorado State University a potom som odcestoval s manželkou a malou dcérou do Austrálie, kde som absolvoval doktorandské štúdium na Austrálskej národnej univerzite, John Curtin School of Medical Research v odbore experimentálna patológia a imunológia. Moje tri roky v Canberre boli druhou najväčšou vzdelávacou skúsenosťou v mojom živote a viedli ma k celoživotnej fascinácii austrálskym vnútrozemím, najmä flórou západnej Austrálie. Titul PhD som získal na ANU koncom roku 1971 a začiatkom roku 1972 som sa vrátil na Fakultu veterinárneho lekárstva UC Davis, kde som sa venoval výskumu rakoviny. To mi veľmi nevyhovovalo, ale našťastie môj dekan rozpoznal moje klinické schopnosti a požiadal ma, aby som nastúpil na klinickú fakultu ako odborný asistent. Odvtedy som zostal v Davise. Do dôchodku som odišiel v roku 2010 ako emeritný profesor. Na škole som zostal aktívne pôsobiť v oblasti výskumu až do roku 2020, kedy som do dôchodku odišiel definitívne.

Roky, ktoré som na UC Davis strávil ako člen fakulty, sú plné spomienok a zážitkov. Bol som 17 rokov aktívnym klinickým lekárom s kvalifikáciou pre internú medicínu malých zvierat, 21 rokov som vyučoval infekčné choroby, imunologické choroby a medicínu mačiek a potom som väčšinu času strávil administratívou a výskumom. Pôsobil som ako predseda oddelenia a neskôr som bol riaditeľom Veterinárneho genetického laboratória a zakladateľom a riaditeľom Centra pre zdravie spoločenských zvierat. Hlavným predmetom môjho výskumného záujmu boli infekčné ochorenia mačiek, a to mi umožnilo významne prispieť k nášmu porozumeniu mačacej leukémie (FeLV), kaliciviróze, herpesviróze a vírusu mačacej imunodeficiencie (FIV). Najviac som však bol posadnutý mačacím koronavírusom a jeho súvislosťou s infekčnou peritonitídou mačiek. Zistil som, že mačací koronavírus je príbuzný s koronavírusom psov a ošípaných, a že existuje ako všadeprítomný a väčšinou nepatogénny enterický vírus mačiek (takzvaný mačací enterický koronavírus – FECV). Najdôležitejším objavom bol vzťah FIP k FECV a postulát, že vírus FIP je špecifickou mutáciou FECV, ktorá je pre každú mačku podobná, ale jedinečná. Získať tento poznatok nebolo ľahké, pretože FIP odkrývala svoje tajomstvá len kúsok po kúsku a s veľkou nevôľou postupne po niekoľko desaťročí. Teraz už máme takmer kompletné znalosti o tom , ako vírus FIP vzniká a ako spôsobuje rôzne klinické formy FIP. Aj keď chápeme, ako vírusy FIP spôsobujú ochorenie, všetky pokusy o vývoj ochranných vakcín sa skončili neúspechom. To viedlo k štúdiám o tom, ako faktory hostiteľa a prostredia ovplyvňujú výskyt FIP. Aj keď sme týmto faktorom rozumeli už pomerne dobre a na základe týchto poznatkov sme mohli znížiť výskyt FIP, FIP aj naďalej ostávala hlavným zabijakom mačiek. Niekedy okolo roku 2015 som si uvedomil, že zrejme nebudeme schopní efektívne zabrániť vzniku FIP, a že by sme sa mali namiesto toho pokúsiť nájsť liek. Možnosť liečby bola založená na rastúcom využívaní antivírusovej terapie pre ľudské choroby spôsobené herpesvírusom, vírusom chrípky, HIV a vírusom hepatitídy typu C. Obzvlášť dôležité boli skúsenosti s liečbou hepatitídy C, ktorú tiež spôsobuje RNA vírus. Pri liečbe infekčnej hepatitídy typu C boli obzvlášť pozoruhodné inhibítory vírusovej proteázy. Moju pozornosť zaujal článok o inhibítoroch vírusových proteáz zvieracích RNA vírusov od výskumníkov z Kansas State University. To viedlo k prvej dôležitej spolupráci a objavu, že inhibítor vírusovej proteázy nazývaný GC376 dokáže vyliečiť FIP asi u jednej tretiny mačiek alebo aj viac. Následný výskum ďalšej triedy antivírusových liekov, nazývaných nukleozidové analógy, pre vírus Ebola viedol k spolupráci s vedcami z Gilead Sciences na jednej z ich zlúčenín s názvom GS-441524. V priebehu dvoch rokov tak boli objavené dva celkom odlišné antivírusové lieky, ktoré sú schopné vyliečiť FIP. Zvyšok je história – Za posledné dva roky boli pomocou GS-441524 na celom svete z FIP vyliečené tisíce mačiek.

V živote a kariére vedca sa nestáva často, že môže byť zapojený do takmer každej fázy poznávania novej infekčnej choroby ako je FIP, a svoju kariéru ukončiť nájdením lieku. Prvé zmienky o FIP pochádzajú z konca 50. rokov a neexistujú dôkazy o tom, že by existovala už oveľa skôr. Preto sa v istom zmysle FIP u mačiek podobá chorobe COVID-19 u ľudí, a skutočnosť, že obidve choroby sú spôsobené koronavírusom, by nemala zostať nepovšimnutá. Dúfajme, že vedcom skúmajúcim COVID-19 nebude trvať 50 rokov, kým pochopia a nájdu liek na infekciu SARS-CoV-2. Som spokojný so svojou kariérou a mojim prínosom k zdraviu mačiek na mnohých frontoch, nielen FIP. FIP ale bola vždy dôstojným protivníkom, ktorý upútaval moju pozornosť. Je toho ešte veľa, čo sa musíme naučiť, a dúfam, že nastupujúca mladšia generácia bude pokračovať v štúdiu tejto fascinujúcej choroby.

-Niels C. Pedersen, 31. januára 2021

FIP a Polyprenyl Imunostimulant (PI)

Pôvodný článok: FIP and Polyprenyl immunostimulant (PI) publikovaný na webe UC Davis.

Na základe doteraz predložených výsledkov nemôže CCAH odporúčať PI ako prostriedok na predĺženie života mačiek pri akejkoľvek forme FIP.

Polyprenyl Imunostimulant

Polyprenyl imunostimulant (PI) je podľa USDA klasifikovaný ako biofarmaceutikum a vyrába ho spoločnosť Sass and Sass v Tennessee. PI dostal podmienenú licenciu od USDA ako terapeutikum na liečbu „príznakov“ infekcie mačacím herpesvírusom. Podľa webových stránok Sass a Sass uskutočňujú výskum jeho použitia pri liečbe FIP a iných chorôb spoločenských zvierat. Aj keď nemá schválenie USDA pre liečbu FIP, v súčasnosti sa bežne používa na predĺženie života mačiek s ľahšími formami FIP. Nepreukázal žiadny prínos pri liečbe alebo predĺžení života mačiek s vlhkou FIP alebo mačiek so známkami závažného ochorenia na začiatku liečby. Aj keď podľa webu a podľa tvrdení istých jednotlivcov poskytuje možnosť predĺženia života mačiek s FIP, najmä miernejších suchých foriem, je dôležité preskúmať, čo je známe o účinnosti PI, ak sa používa na tento účel. Pre mačku priemernej veľkosti a pri štandardnom dávkovaní PI môže stáť viac ako 400 dolárov mesačne, a tieto náklady sa môžu navýšiť o súvisiace veterinárne výdaje.

Prvou správou o použití PI pre liečbu FIP bol článok Effect of Polyprenyl Immunostimulant on the survival times of three cats with the dry form of feline infectious peritonitis, ktorý publikoval Dr. Al Legendre a kolegovia v roku 2009. V tejto štúdii boli zaradené tri mačky so suchou formou FIP liečené polyprenyl imunostimulantom. Dve z troch mačiek boli stále na liečbe a živé a zdravé 2 roky po diagnóze. Tretia mačka prežila 14 mesiacov, ale liečila sa iba 4,5 mesiaca. Je však dôležité vedieť, že tieto tri mačky trpeli ochorením obmedzeným na črevné lymfatické uzliny a že dve z mačiek v čase diagnózy nejavili žiadne príznaky choroby (u jednej bola choroba odhalená počas kastrácie a u druhej pri rutinnom palpačnom vyšetrení kvôli darcovstvu krvi). Tretia mačka bola trochu zanedbaná a mala hmatateľnú črevnú lymfatickú uzlinu. Krvné testy a biopsie lymfatických uzlín boli kompatibilné s diagnózou FIP. Všetky tri mačky boli liečené pomocou PI. Jedna mačka liečená 27 mesiacov zotrvávala klinicky normálna, hoci mala stále krvné zmeny naznačujúce subklinické ochorenie. Druhá mačka bola liečená 10 mesiacov a vyzerala normálne so zväčšením lymfatických uzlín. Tretia mačka bola liečená prvé 3 mesiace, pokračovala v chudnutí a liečba bola prerušená. Táto mačka zomrela o 11 mesiacov neskôr na FIP. Autori verili, že tieto výsledky preukázali určitý terapeutický prínos liečby PI za predpokladu, že všetky mačky s FIP zvyčajne umierajú do 200 dní alebo menej. Dôležitosť liečby u týchto troch mačiek je otázna. Nielenže ich počet bol malý, ale niektoré mačky bez alebo s minimálnymi známkami ochorenia a lézií lokalizovaných v brušnej lymfatickej uzline sa časom spontánne zotavia. Navyše sa zdá, že iba jedna z troch mačiek sa zotavila úplne; jedna na FIP uhynula a jedna mala na konci liečby príznaky subklinickej infekcie. Autori dospeli k záveru, že „na posúdenie potenciálu polyprenyl imunostimulantu sú potrebné ďalšie štúdie“ a pre zaradenie do nasledujúcej štúdie sa budú zvažovať iba mačky s dobre zdokumentovanou suchou formou FIP.

Následnú štúdiu 102 mačiek s diagnostikovanou suchou FIP Dr. Legende predstavil v roku 2012 na fóre ACVIM. Výsledky tejto štúdie boli nasledovné: „Dáta mačiek s podozrením na FIP boli dôkladne overené a do štúdie boli prijaté mačky, ktoré spĺňali inklúzne kritériá. Podľa predchádzajúcich skúseností sme nevideli žiadny prínos PI u mačiek s vlhkou formou FIP a tieto boli zo štúdie vylúčené. Do štúdie bolo zahrnutých celkovo 58 mačiek s diagnózou „suchej“ formy FIP liečených polyprenyl imunostimulantom. Začali sme s celkovo 102 mačkami, ale mačky, ktoré uhynuli pred začatím liečby PI, mačky, ktoré uhynuli pred uplynutím týždňa liečby PI, a mačky, u ktorých sme nemali k dispozícii následné hodnotenie, boli vylúčené. V štúdii sa nachádzala široká škála čistokrvných a domácich krátkosrstých mačiek. Mačky mali očnú, neurologickú a brušnú formu suchej FIP, pričom najbežnejšia bola brušná forma. 9% mačiek malo nejasné príznaky bez postihnutia konkrétneho orgánu. Tri mačky žili dlhšie ako 365 dní (5%), 22% mačiek bolo nažive najmenej 165 dní. Zdá sa, že PI zlepšuje pohodu liečených mačiek. “

Je pozoruhodné, že 44 z celkového počtu mačiek zaradených do štúdie bolo vyradených, pretože buď uhynuli pred zahájením liečby, uhynuli po podaní lieku menej ako jeden týždeň, alebo neboli opakovane dostupné/vyšetrené kvôli následnému hodnoteniu. Dve zo skupín, ktoré boli zo štúdie vylúčené, mali zjavne závažné ochorenie a je vysoko pravdepodobné, že väčšina mačiek nedostupných pre ďalšie sledovanie buď uhynula, alebo nereagovala na liečbu a mala tiež závažné ochorenie. Z 58 mačiek s miernejšou suchou FIP, ktoré zostali v štúdii, malo 9% (5/58) neurčité príznaky bez postihnutia špecifických orgánov, t.j. choroba nebola potvrdená. Aj vrátane týchto mačiek iba 22% (12/58) bolo nažive po 165 dňoch a iba 5% (3/58) týchto mačiek bolo nažive po 365 dňoch.

Majitelia, ktorí uvažujú o použití terapie PI u svojej mačky s FIP, by mali starostlivo zvážiť tieto predchádzajúce zistenia, ako aj náklady na liečbu. Mačky s vlhkou FIP alebo ťažkou suchou FIP na túto liečbu nereagujú. Z mačiek s ľahšou formou suchej FIP bude o rok neskôr stále nažive iba 5%. Jediné tvrdenie vedcov alebo výrobcu je, že liečba PI môže predĺžiť život u podskupiny mačiek s miernejšou suchou FIP. Pretože táto štúdia nezahŕňala žiadne placebo kontroly, a vzhľadom na skutočnosť, že malé percento mačiek so suchou FIP môže žiť bez liečby PI mnoho mesiacov a dokonca rokov, je aj toto tvrdenie potrebné brať s určitou skepsou. Na základe doteraz predložených výsledkov nemôže CCAH odporúčať PI ako prostriedok na liečbu alebo dokonca predĺženie života mačiek s akoukoľvek formou FIP.

Phosprenyl

Polyprenyl imunostimulant ako potenciálna liečba pre mačky s FIP má zaujímavú históriu, ktorá siaha z Ruska až do Spojených štátov. Výskum a chemická štruktúra PI je založená na biologickom „rastlinnom extrakte“ zvanom Phosprenyl, ktorý sa v Rusku používa na liečbu širokej škály vírusových infekcií u mnohých druhov zvierat. PI tak môže mať ruský pôvod.

Poznámka prekladateľa: S ohľadom na cenu PI a jeho veľmi sporný účinok a nutnosť nekonečnej „liečby“, je otázne, či vôbec má zmysel investovať peniaze do tejto zjavne len podpornej terapie, alebo radšej ísť to reálnej liečby s GS441524, na konci ktorej je skutočne zdravá mačka. Za mňa je voľba jasná.

Zdroje:

História štúdia infekčnej peritonitídy mačiek

Pôvodný článok: UC Davis has long history of studying feline infectious peritonitis

Smokey

Výskum mačacej infekčnej peritonitídy (FIP) na UC Davis začal v roku 1964 Dr. Niels Pedersen, ktorý bol v tom čase študent veterinárneho lekárstva, a Dr. Billy Ward, v tom čase absolvent veterinárnej patológie. Pedersen sa neskôr stal profesorom medicíny a epidemiológie a zakladajúcim riaditeľom CCAH.

Ward a Pedersen publikovali svoje výskumy týkajúce sa FIP v roku 1969. Pedersen sa o túto chorobu zaujímal aj počas svojej stáže na Colorado State University a doktorandského štúdia na Austrálskej národnej univerzite. Aktívne pokračoval vo výskume FIP a iných infekčných chorôb mačiek po návrate na UC Davis a na veterinárnu školu v roku 1972. Výskumný program FIP je na UC aktívny dodnes.

Pedersen je svetovo uznávanou autoritu v oblasti FIP a má na svojom konte 45 významných vedeckých článkov a množstvo kapitol a recenzií vo veterinárnej literatúre. Jeho učebnica „Chov mačiek, choroby a manažment v prostredí s viacerými mačkami“ je medzi chovateľmi stále považovaná za klasiku. Pedersen odišiel do dôchodku v roku 2013, naďalej však pokračuje v aktívnom výskumnom programe FIP ako emeritný profesor. Doterajší výskum sa naďalej zameriava na to, ako FIPV spôsobuje samotnú chorobu, genetické a environmentálne faktory ovplyvňujúce výskyt choroby, a najnovšie na použitie špecifických liekov zameraných na replikáciu FIPV u mačiek.

Pedersen je šťastný, že mal podporu súkromných organizácií, ako sú Winn Feline Foundation, Morris Animal Foundation, Save Our Cats and Kittens (SOCK) a SOCK FIP, súkromné nadácie a registre čistokrvných mačiek, a mnoho individuálnych darcov. „Keďže sa moja kariéra chýli ku koncu, je pre mňa veľkým potešením, že sa ku mne pripojili moji kolegovia, vrátane Dr. Briana Murphyho a Dr. Patty Pesavento, ktorí prispievajú k udržaniu reputácie Školy veterinárneho lekárstva ako jednej z popredných výskumných skupín koronavírusových infekcií mačiek, ako sú FECV a FIPV, “hovorí Pedersen. „Všetci sa zhodneme v tom, že FIP je jednou z najkomplexnejších infekčných chorôb ľudí a zvierat.“ Našťastie však Pedersenov viac ako polstoročný výskum pomohol odhaliť veľkú časť tejto zložitej skladačky.

Mnoho kľúčových objavov ohľadne FIP pochádza z našej školy a Pedersenovho laboratória, vrátane prvého rozmonoženia koronavírusu v tkanivovej kultúre, rozpoznania jeho vzťahu k bežným koronavírusom iných druhov, vývoja testu na protilátky pre mačací koronavírus a objav, že vírus FIP (FIPV) je neobvyklou mutáciou všadeprítomného a väčšinou nepatogénneho mačacieho enterického koronavírusu (FECV). Pokusy vyvinúť vakcíny proti tejto chorobe zlyhali, čo viedlo k štúdiu toho, ako znížiť výskyt choroby v chovných staniciach, útulkoch a iných vysoko rizikových prostrediach pomocou preventívnych opatrení pri chove mačiek. Dr. Pedersen tiež dokončil niekoľko štúdií o úlohe dedičných faktorov pri predispozícii na FIP. Zistilo sa, že genetická citlivosť a rezistencia sú veľmi zložité a pokusy o zvýšenie rezistencie selektívnym šľachtením prirodzene imúnnych samíc a samcov viedli skôr k zvýšenej, než zníženej náchylnosti. Zistilo sa, že hlavným dedičným rizikovým faktorom je príbuzenské kríženie.

Mačky, ktoré prežili FIP
Luna
Bubba

Biodostupnosť GS-441524

Pôvodný článok zozbieraný z rôznych útržkov informácií.

V tomto krátkom príspevku by som sa chcel zamerať na biodostupnosť GS441524 pri orálnom použití.

Mnohých z vás určite zaujíma, prečo GS441524 existuje primárne len vo forme injekčného roztoku, alebo prečo sú tablety tak drahé. Zásadný problém spočíva v tom, že GS441524 (ale aj Remdesvir) spadá do triedy BCS IV (nízka permeabilita, nízka rozpustnosť), čo značí látku so zlou biodostupnosťou. BCS je skratka pre Biopharmaceutics Classification System, čo je systém používaný na klasifikáciu liečiv podľa ich rozpustnosti a permeability (priepustnosti). Biodostupnosť znamená podiel podanej dávky nezmenenej látky, ktorá vstúpi do systémového obehu. Ide o jednu z hlavných farmakokinetických vlastností liečív. Podľa definície je biodostupnosť liečiva podaného intravenózne 100%. Pri akomkoľvek inom spôsobe podania je biodostupnosť nižšia. Práve preto hrá v klinickej štúdii nového lieku jednu z hlavných úloh farmakokinetika, ktorá okrem iného má za cieľ určiť dávkovanie pre danú formu aplikácie lieku (napriklad intravenózne – podkožne – perorálne). Pri orálnom podaní čistého GS441524 je podľa všetkého biodostupnosť iba cca 10%. Z tohto dôvodu eventuálne podanie injekčného roztoku orálnou cestou by zrejme neprinieslo želaný efekt (ale možno to niekto vyskúša, len si nie som istý, či na to staví život vlastnej mačky). GS441524 vykazuje veľmi zlú penetráciu do gastrointestinálneho traktu a veľmi silný efekt prvého prechodu. Efekt prvého prechodu je jav v metabolizme liečiv, kde je koncentrácia liečiva podstatne znížená skôr, než liečivo vstúpi do systémového obehu (a zas sme pri biodostupnosti). Je to časť látky, ktorá sa metabolizuje v priebehu procesu vstrebávania, ktorý je spojený s pečeňou (játry) a črevnou stenou.

A ako sa rieši tento problém v tabletách? Aby vôbec mohla vzniknúť orálna forma akéhokoľvek lieku (a to je aj primárny cieľ všetkých výrobcov liekov), je nutné zabezbečiť, resp. zvýšit jeho biodostupnosť. V obmedzenom rozsahu sa to dá dosiahnuť istými prídavnými látkami, ale v niektorých prípadoch to nie je možné vôbec. Aj preto niektoré lieky existujú len v injekčnej forme, kým iné majú tabletovú i injekčnú formu. Jednou z látok, ktoré dokážu zvýšiť biodostupnosť liečiva, je mikrokryštalická celulóza. V prípade GS441524 môže teoreticky zvýšiť jeho biodostupnosť z 10 na 50%. V konečnom dôsledku to ale znamená, že aby ste dosiahli podobný liečebný efekt, ako pri podaní injekcie (teda podobnú koncentráciu účinnej látky v krvnej plazme), je nutné zvýšenie absolútneho množstva účinnej látky v tablete na dvojnásobok. Aj preto sa obsah GS441524 v tabletách uvádza ako ekvivalent GS441524, ale neodzrkadľuje to jeho skutočné množstvo, ktoré tak môže byť napríklad až dvojnásobné (presné čísla neviem).

Ďalší spôsob riešenia problému je modifikácia molekuly účinnej látky takým spôsobom, aby sa zvýšila jej biodostupnosť, a aby výsledkom jej metabolizácie po orálnom podaní bola samotná účinná látka.

Vzhľadom na to, že výrobcovia orálnych foriem GS441524 utajujú konkrétny technologický postup výroby a presné zloženie tabliet, nemám informácie o tom, akým spôsobom dosiahli výsledok. Mutian napríklad uvádza, že v kapsulách Mutian Xraphconn na liečbu FIP používa učinnú látku, o ktorej tvrdí, že sa nejedná o GS441524 (vďaka čomu sa mu darí obchádzať aj patentové práva). Mimochodom, ako aktívnu látku uvádza INONOTUS OBLIQUUS FRUITING BODY (drevokazná huba, ktorá je známa aj pod menom Chaga), čo je ale zjavný nezmysel, lebo mi nie je známe, že by táto huba liečila FIP. 🙂

Či už tak alebo onak, výroba tablety, ktorá skutočne funguje, zjavne nie je triviálna záležitosť. A to môže byť jeden z dôvodov, prečo sú tablety výrazne drahšie, ako injekčné roztoky.

Zdroje:

Liečba FIP remdesivirom

Pôvodný článok: Treatment of FIP in cats with Remdesivir
Richard Malik DVSc PhD FACVSc FASM

Až donedávna bola diagnóza FIP pre mačacieho pacienta rozsudkom smrti. Aj keď omega-interferón a polyprenyl imunostimulant vykazovali v niektorých prípadoch isté účinky, väčšina mačiek a mačiatok s diagnostikovanou FIP uhynula, alebo z dôvodu zlého stavu bola nutná eutanázia.

Obrázok 1. (A) BOVA Remdesivir rekonštituovaný a pripravený na liečbu. (B) Cesta, ktorú Remdesivir absolvuje intracelulárne, aby sa aktivoval ako GS-441524

To všetko sa zmenilo pred niekoľkými rokmi, keď vyvrcholil celoživotný výskum FIP profesora Nielsa C. Pedersena z UC Davis. Niels najprv dokázal pomocou inhibítora proteázy GC-376 zachrániť životy niekoľkých mačiek s FIP, a čoskoro potom ukázal, že nukleozidový analóg GS-441524 je pri liečbe FIP ešte účinnejší, aj keď požadovaná dávka závisela na tom, či došlo k očnému postihnutiu alebo postihnutiu CNS. GS-441524 bol liek vyvinutý americkou spoločnosťou Gilead, ktorá však bohužiaľ neprejavila záujem o ďalší výskum molekuly pre veterinárne využitie pri liečbe FIP. Aby sa vyplnilo prázdne miesto pre účinnú terapiu FIP, začali rôzne spoločnosti vyrábať GS-441524 a predávať ho na čiernom trhu. Aj keď to bolo veľmi drahé, dostupnosť kvalitného GS-441524 poskytovala odhodlaným majiteľom mačiek spôsob, ako zachrániť mačky s vlhkou alebo suchou FIP, hoci obstaranie tohto lieku bolo komplikované, zvyčajne spojené s pomocou facebookovej skupiny. Bohužiaľ pre milovníkov mačiek, APVMA a Australian Veterinary Practitioner Board sa nakoniec postarali o výrazné sťaženie importu GS-441524 a jeho použitia pre veterinárne účely, s represívnymi opatreniami pre veterinárnych lekárov, ktorí chceli pomáhať mačkám s FIP.

Je iróniou, že riešenie tohto problému priniesla pandémia COVID 19. Spoločnosť Gilead vyvinula remdesivir (GS-5734) pre liečbu ľudskej koronavírusovej choroby. Tento liek dostal dočasnú registráciu TGA v júni 2020 na liečbu infekcií SARS-Cov-2 u ľudských pacientov. Tento proces by za normálnych okolností trval niekoľko rokov, ale COVID ho urýchlil. Remdesivir je v podstate GS-441524 s pridaním niekoľkých ďalších fosfátových skupín na zlepšenie intracelulárnej penetrácie (obrázok 1B). Pretože remdesivir je schváleným humánnym liekom, je možné ho použiť off-label aj vo veterinárnej praxi, ako je napríklad liečba FIP u mačiek. Tým sa obišli problémy s používaním nelicencovaného lieku zakúpeného na čiernom trhu a súvisiace problémy s nepreukázanou účinnosťou, čistotou a konzistenciou.

Obrázok 2. Suchá FIP s pyogranulomatóznym zápalom intraabdominálnych lymfatických uzlín. Namiesto vykonania prieskumnej laparotómie, biopsie lymfatických uzlín, histológie a imunohistológie by mohlo byť nákladovo efektívnejšie vyskúšať 3-dennú intravenóznu liečbu Remdesivirom.

Spoločnosti BOVA Aus sa podarilo zabezpečiť spoľahlivý zdroj remdesiviru. Štúdie v Austrálii určili dobu trvanlivosti a in vitro potvrdili účinnosť proti koronavírusom. Posledných 6 týždňov ho používame v klinickej praxi pre liečbu FIP. Niektoré z týchto prípadov boli novodiagnostikované mačky, zatiaľ čo iné boli mačky, ktoré sa už zlepšili pomocou produktu GS-441524 získaného z čierneho trhu, ktorý sa stal následne nedostupným. Liečilo sa niekoľko prípadov vlhkej a suchej FIP. Aj na základe malého počtu mačiek sa zdá, že remdesivir je veľmi účinný pri liečbe infekcií FIP. Jeho subkutánna aplikácia je o niečo ľahšia v porovnaní s GS-441524, a zdá sa, že je o niečo menej bolestivá. Dodáva sa v 100 mg vialke, ktorá sa riedi s 9 ml sterilnej vody pre injekčné roztoky, čím sa získa roztok s koncentráciou 10 mg/ml (10 ml vialka po rozriedení).

U novodiagnostikovaných mačiek so závažným priebehom ochorenia sme sa rozhodli počas prvých 3 dní liečby pre intravenóznu aplikáciu remdesiviru vo vysokej počiatočnej dávke (10mg/kg rozpustenej v 10ml fyziologického roztoku a podávanej počas 10 minút), čím sa dosiahol rýchly nástup antivírusového účinnku; Klinické príznaky mačiek sa počas úvodnej terapie výrazne zlepšili v priebehu 2 – 3 dní. Mačky potom prechádzajú na subkutánnu liečbu, zvyčajne pri nižšej dávke. Pre bežné prípady FIP sme používali 5-6 mg/kg raz denne (SIUD), pretože sa predpokladá, že remdesivir je približne rovnako účinný ako GS-441524 (Niels Pedersen, osobná komunikácia). V prípade zjavného postihnutia očí sa doporučuje dávkovanie 8mg/kg SID a mačkám s neurologickou FIP s príznakmi postihnutia CNS sa podáva 10mg/kg SID. Liečba potom pokračuje aplikáciou denných subkutánnych injekcií ďalšie 2-3 mesiace. U mačiek, pre ktoré boli SC injekcie bolestivé, sme na sedáciu/analgéziu použili gabapentín a/alebo buprenorfín, a v niektorých prípadoch sme každých 5 dní zaviedli nový cefalický katéter, ktorý umožnil majiteľom intravenóznu aplikáciu. V situáciách, keď si majitelia nemohli dovoliť celú liečbu, alebo keď injekcie boli príliš bolestivé, sme po úvodnej terapii Remdesivirom použili meflochín (62,5 mg 2-3 krát týždenne; získaný od BOVA alebo miestnej lekárne) pre jeho antivirotický účinok založený na práci Jacqui Norrisa a kolegov z University of Sydney.

Obrázok 3. Ktorá mačka má FIP a je liečená remdesivirom?

Hlavnou výhodou liečby FIP Remdesivirom je, že aktívna látka, ktorú používame, je prítomná v schválenom lieku pre humánne použitie. Ide len o vypísanie receptu s menom a adresou klienta, menom pacienta a dávkou, ktorá sa má podať. BOVA môže zvyčajne pripraviť a poskytnúť vialky ktorémukoľvek veterinárnemu lekárovi v Austrálii do 24-48 hodín. V súčasnosti sú náklady na 100mg vialku 250 dolárov plus GST a poštovné, aj keď je možné, že sa cena časom zníži z dôvodu väčsích odberov. Veríme, že väčšina majiteľov sa bude cítiť oveľa lepšie, ak získajú produkt od známej austrálskej spoločnosti, než aby posielali peniaze do zahraničia a dúfali, že sa lieky z čierneho trhu dostanú bezpečne z Číny do Austrálie.

Veterinári, ktorí sa chcú dozvedieť viac o tejto možnosti liečby, alebo majú všeobecné otázky týkajúce sa FIP, ma môžu kontaktovať e-mailom (richard.malik@sydney.edu.au). Diagnóza FIP presahuje rámec tohto informačného bulletinu, ale mačky s efúznou formou sa najľahšie diagnostikujú cytologickým vyšetrením a analýzou výpotku, a následnou imunohistochémiou na VPDS, University of Sydney (ľahko zariadiť prostredníctvom Vetnostics, QML, ASAP , VetPath, Gribbles alebo IDEXX). Suchá FIP je problematickejšia, pretože zvyčajne vyžaduje presnú aspiračnú biopsiu pyogranulomatóznych lézií v pečeni, obličkách alebo brušných lymfatických uzlinách. Zistili sme, že 3 dni intravenóznej terapie Remdesivirom môžu byť použité ako nákladovo efektívny terapeutický test u mačiek so suchou FIP ako alternatíva k biopsii intraabdominálnych štruktúr pri prieskumnej laparotómii, pretože v prípadoch FIP dochádza k rýchlemu zlepšeniu väčšiny klinických príznakov. Ak sa veterinári nechcú do liečby Remdesivirom pustiť sami, môžeme doporučiť veterinárnych lekárov so záujmom o liečbu FIP, ktorí by radi takéto prípady prijali.

Zdroje

Kim, Y.; Liu, H.; Galasiti Kankanamalage, A.C.; Weerasekara, S.; Hua, D.H.; Groutas, W.C.; Chang, K.O.; Pedersen, N.C. Reversal of the progression of fatal coronavirus infection in cats by a broad-spectrum coronavirus protease inhibitor. PLoS Pathog. 2016, 12, e1005531.

Pedersen, N.C.; Kim, Y.; Liu, H.; Galasiti Kankanamalage, A.C.; Eckstrand, C.; Groutas, W.C.; Bannasch, M.; Meadows, J.M.; Chang, K.O. Efficacy of a 3C-like protease inhibitor in treating various forms of acquired feline infectious peritonitis. J. Feline Med. Surg. 2018, 20, 378–392.

Murphy, B.G.; Perron, M.; Murakami, E.; Bauer, K.; Park, Y.; Eckstrand, C.; Liepnieks, M.; Pedersen, N.C. The nucleoside analog GS-441524 strongly inhibits feline infectious peritonitis (FIP) virus in tissue culture and experimental cat infection studies. Vet. Microbiol. 2018, 219, 226–233.

Pedersen, N.C.; Perron, M.; Bannasch, M.; Montgomery, E.; Murakami, E.; Liepnieks, M.; Liu, H. Efficacy, and safety of the nucleoside analog GS-441524 for treatment of cats with naturally occurring feline infectious peritonitis. J. Feline Med. Surg. 2019, 21, 271–281

Dickinson PJ, Bannasch M, Thomasy SM, et al. Antiviral treatment using the adenosine nucleoside analogue GS-441524 in cats with clinically diagnosed neurological feline infectious peritonitis. Journal of Veterinary Internal Medicine. 2020. doi: 10.1111/jvim.15780.

McDonagh, P.; Sheehy, P.A.; Norris, J.M. Identification and characterisation of small molecule inhibitors of feline coronavirus replication. Vet. Microbiol. 2014, 174, 438–447.

Koronavírus u domácich zvierat a ľudí: poznajte rozdiely!

Originálny článok: Coronavirus in pets and humans: learn the differences! (6.4.2020)
Preklad: 17.1.2021

V súčasnosti neexistujú dôkazy, ktoré by naznačovali, že zvieratá infikované ľuďmi hrajú úlohu pri šírení COVID-19. (*)

COVID-19 je ochorenie spôsobené novým typom koronavírusu SARS-CoV-2. Kvôli celosvetovému nárastu počtu nových prípadov rastie obava o blaho ľudí a zvierat, a vynárajú sa dôležité otázky týkajúce sa prevencie a osvedčených postupov v prípade pozitívnej diagnózy. Okrem toho medzi majiteľmi domácich zvierat vyvstala ďalšia zásadná pochybnosť: môžu sa infikovať aj psy a mačky, alebo môžu tento vírus prenášať?

Na celom svete je zatiaľ známych iba niekoľko prípadov infikovania domácich zvierat, medzi nimi sú dva psy v Hongkongu a dve mačky v Belgicku. Oba psy nevykazovali žiadne príznaky choroby, ale jedna mačka mala poruchy dýchania a trávenia. Okrem toho mal podľa amerického ministerstva poľnohospodárstva pozitívny test aj malajský tiger v zoo v Bronxe v New Yorku.

Podľa údajov Svetovej organizácie pre zdravie zvierat (OIE) a Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO) doposiaľ neexistujú dôkazy, ktoré by naznačovali, že pri šírení COVID-19 hrajú zvieratá infikované ľuďmi akúkoľvek úlohu.

Koronavírusy sú veľkou skupinou vírusov, ktoré sú u zvierat úplne bežné. Existujú štyri rody čeľade Coronaviridae (Alphacoronavirus, Betacoronavirsus, Gammacoronavirus a Deltacoronavirus), ktoré spôsobujú rôzne choroby u rôznych druhov zvierat. WHO zdôrazňuje, že ľudia sa týmito vírusmi príležitostne infikujú, ktoré sa tak môžu šíriť na ďalších ľudí. Napríklad SARS-CoV bol spájaný s cibetkami a MERS-CoV sa prenáša jednohrbými ťavami.

Súvislosť so zvieratami

Možné živočíšne zdroje COVID-19 ešte neboli potvrdené. Aj keď OIE tvrdí, že súčasné dôkazy naznačujú, že vírus COVID-19 sa objavil zo zvieracieho zdroja, prebiehajú vyšetrovania s cieľom nájsť tento zdroj (vrátane príslušných druhov) a zistiť možnú úlohu zvieracieho rezervoáru pri tejto chorobe.

Aby sme tieto rozdiely pochopili, hovorili sme s našimi veterinárnymi lekármi. Hervé Poulet, globálny vedúci vakcín pre domáce zvieratá a kone, zdieľa názor, že napriek súčasnému nedostatku dôkazov o tom, že domáce zvieratá môžu prenášať COVID-19, OIE zdôrazňuje, že ľudia, ktorí ochoreli na túto chorobu, by sa mali vyhýbať veľmi blízkym kontaktom so svojimi domácimi miláčikmi. Ďalej by mali dodržiavať správne hygienické postupy pri manipulácii s nimi a starostlivosti o ne – ostatne sa jedná o chovanie, ktoré by sme mali uplatňovať vždy.

„Mačky a psy môžu byť postihnuté aj ich špecifickým koronavírusom, napríklad psím enterickým koronavírusom (CCoV), ktorý patrí do rodu Alphacoronavirus a spôsobuje miernu enteritídu u psov a infikuje bunky v čreve,“ hovorí Hervé.

Jean-Philippe Tronel, globálny technický riaditeľ pre vakcíny pre domáce zvieratá, poznamenáva, že očkovanie proti tejto chorobe zvierat už existuje, a je prítomné v polyvalentných vakcínach pre psov v Severnej Amerike a v niektorých krajinách v Ázii a Latinskej Amerike. Okrem toho, v súvislosti s mačkovitými šelmami, existuje mačací koronavírus (FCoV), ktorý môže spôsobiť vážne ochorenie mačiek, známe ako mačacia infekčná peritonitída. Vakcína proti nej je dostupná v niektorých krajinách Európy, Ázie a Severnej Ameriky.

Nie je to rovnaký koronavŕus

Naproti tomu môžu ľudia môžu vykazovať pozitivitu na prítomnosť betakoronavírusov – ako je SARS-CoV-2, zodpovedný za súčasnú pandémiu; SARS-CoV, ktorý pôvodne v Číne v roku 2002 spôsobil Ťažký akútny respiračný syndróm (SARS); a MERS-CoV, zodpovedný za stredovýchodný respiračný syndróm (MERS), ktorý sa objavil v roku 2012 v Saudskej Arábii. Je dôležité zdôrazniť, že pri obidvoch chorobách nie sú žiadne dôkazy o prenose z človeka na zviera.

„Vzhľadom na tieto rozdiely nie sú možnosti liečby rôznych typov koronavírusu určite rovnaké. Medzi narastajúcim pocitom paniky v dôsledku pandémie COVID-19 sa objavili správy o tom, že ľudia vyhľadávajú vakcíny proti psím a mačacím koronavírusom ako zúfalý – a nesprávny – spôsobom imunizácie. Z tohto dôvodu je dôležité zdôrazniť, že tieto vakcíny sú výhradne pre psy alebo mačky. Neexistujú žiadne klinické testy, ktoré by zaručili bezpečnosť a účinnosť pri použití u ľudí, “zdôrazňuje Hervé.

V neposlednom rade Karin Botteon, konzultantka pre veterinárne záležitosti v segmente domácich zvierat v Brazílii, zdôrazňuje, že v prípade akýchkoľvek pochybností, viac ako inokedy, je počas tohto pandemického obdobia zásadne dôležité vždy vyhľadať radu veterinárneho lekára. Je nevyhnutné posilniť potrebu preventívnej medicíny pre domáce zvieratá, vrátane správneho dodržiavania očkovacích programov.

„Pretože väčšina krajín sveta v súčasnosti čelí sérii obmedzení pohybu, je veľmi dôležité, aby majitelia domácich zvierat kontaktovali svojich veterinárnych lekárov s cieľom získať správne a profesionálne informácie o doporučených postupoch a správne rady pre svoju vlastnú krajinu alebo dokonca región. Nezabudnite: keď sú zvieratá zdravé, aj ľudia sú zdravší, “uzatvára Karin.

(*) Situácia týkajúca sa COVID-19 sa neustále vyvíja. Po celom svete prebiehajú výskumy všetkých aspektov, vrátane skúmania spôsobov nákazy, neostáva nepovšimnutá žiadna možnosť, aby sa získalo čo najviac informácií. Z toho, čo doteraz vieme, neexistujú žiadne vedecké poznatky o akomkoľvek prenose choroby z domácich zvierat na človeka.

Sledujeme všetky súvisiace výsledky výskumov a odporúčania medzinárodných odborníkov, najmä Svetovej organizácie pre zdravie zvierat (OIE) a Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO). Keď budú k dispozícii, budeme tieto aktualizácie zdieľať.

Poznámka prekladateľa: Medzi vírusmi SARS-CoV-2 a FCoV existuje iba 63% podobnosť, a aj to značne limitovaná iba na cca 1/4 genómu.

Farmakokinetický profil perorálnej aplikácie meflochínu u klinicky normálnych mačiek: Predbežná in vivo štúdia potenciálnej liečby mačacej infekčnej peritonitídy (FIP).

Jane Yu, Benjamin Kimble, Jacqueline M. Norris a Merran Govendir
Sydney School of Veterinary Science, Faculty of Science, The University of Sydney, Sydney, NSW 2006, Austrália; jane.yu@sydney.edu.au (J.Y.); benjamin.kimble@sydney.edu.au (B.K. ); jacqui.norris@sydney.edu.au (J.N.); merran.govendir@sydney.edu.au
Pôvodný článok: Pharmacokinetic Profile of Oral Administration of Mefloquine to Clinically Normal Cats: A Preliminary In‐Vivo Study of a Potential Treatment for Feline Infectious Peritonitis (FIP)
8.6.2020

Stručný obsah:

Pri hľadaní antivírusových látok proti mačacím koronavírusom a mačacím kalicivírusom sa preukázalo, že meflochín, ľudský antimalarický liek, znižuje vírusovú nálož mačacích koronavírusov a mačacieho kalicivírusu v infikovaných bunkách. V tejto štúdii sa meflochín podával perorálne siedmim klinicky zdravým mačkám dvakrát týždenne v štyroch dávkach a merali sa koncentrácie meflochínu v krvi, aby sa zistil farmakokinetický profil – pohyb liečiva v tele. Maximálna koncentrácia meflochínu v krvi bola 2,71 ug / ml a dosiahla sa 15 hodín po podaní jednej perorálnej dávky. Medzi vedľajšie účinky meflochínu patrilo u niektorých mačiek zvracanie po podaní bez potravy a mierne zvýšenie symetrického dimetylarginínu (SDMA), ranného biomarkera obličiek. Táto štúdia poskytuje cenné informácie o profile meflochínu u mačiek ako úvodný krok k jeho výskumu ako možnej liečby mačacieho koronavírusu a mačacej kalicivírusovej infekcie u mačiek.

Abstrakt: Farmakokinetický profil meflochínu bol skúmaný za účelom predbežnej štúdie potenciálnej liečby infekcií spôsobených mačacím koronavírusom (ako je infekčná peritonitída mačiek) alebo infekcií spôsobených mačacím kalicivírusom. Meflochín sa podával perorálne v dávke 62,5 mg siedmim klinicky zdravým mačkám dvakrát týždenne v počete štyroch dávok a koncentrácie meflochínu v plazme v priebehu 336 hodín sa merali pomocou vysokotlakovej kvapalinovej chromatografie (HPLC). Maximálna plazmatická koncentrácia (Cmax) po jednorazovej perorálnej dávke meflochínu bola 2,71 ug/ml a čas do dosiahnutia Cmax (Tmax) bol 15 h. Eliminačný polčas bol 224 h. Plazmatická koncentrácia dosiahla vyššiu úroveň 4,06 ug/ml, keď sa meflochín podával s krmivom. Nežiaduce účinky dávkovania zahŕňali u niektorých mačiek vracanie po podaní bez potravy. Pozorovalo sa mierne zvýšenie sérových koncentrácií symetrického dimetylarginínu (SDMA), ale nie kreatinínu. Meflochín môže poskytnúť bezpečnú účinnú liečbu infekcií spôsobených koronavírusom a kalicivírusom u mačiek. 

Kľúčové slová: meflochín; mačacia infekčná peritonitída; farmakokinetika; koronavírus; kalicivírus 

Úvod

Mačací koronavírus (FCoV) je alfa koronavírus, ktorý sa vyskytuje v dvoch odlišných patotypoch, ktoré možno rozlíšiť podľa biologického správania, ale nie podľa morfológie [1]. Hoci tieto dva patotypy patria k tomu istému druhu vírusu, používajú sa rôzne názvy – mačací enterický koronavírus (FECV) a vírus mačacej infekčnej peritonitídy (FIPV). FECV je vysoko nákazlivý fekálno-orálnou cestou. Infekcia je väčšinou asymptomatická alebo môže spôsobiť miernu hnačku [1,2]. FIP je smrteľné, imunitne sprostredkované ochorenie vyvolané virulentnými biotypmi FCoV známymi ako vírus mačacej infekčnej peritonitídy (FIPV) u domácich a voľne žijúcich mačiek. Keď sa u mačiek s FIP objavia klinické príznaky, priemerná dĺžka života sa pohybuje od niekoľkých dní do niekoľkých týždňov v prípade efuzívnej formy a od niekoľkých týždňov do niekoľkých mesiacov v prípade neefuzívnej formy [3-6]. Existuje však malý počet mačiek, ktoré môžu prežiť niekoľko rokov [7,8]. Možnosti liečby sú tradične obmedzené, avšak nedávne experimentálne liečby s použitím inhibítorov proteáz a nukleozidových analógov priniesli sľubné výsledky [9-13], hoci tieto možnosti liečby ešte nie sú registrované pre liečbu mačiek. Nedostatok dostupných možností liečby stupňuje potrebu skúmať ďalšie dostupné antivírusové liečby. Okrem toho má terapeutickú hodnotu hľadanie liečby zameranej na rôzne aspekty replikácie FCoV, keďže kombinovaná liečba pri iných vírusových infekciách sa spája s vyššou mierou potlačenia patogénu a minimalizáciou rozvoja antivírusovej rezistencie [14,15]. 

Kalicivírus mačiek je dôležitou a bežnou príčinou ochorenia horných dýchacích ciest a ulcerácie ústnej dutiny u mačiek, pričom v poslednom čase sa objavujú virulentnejšie formy vírusu, ktoré vedú k prepuknutiu systémového ochorenia, ktoré je často smrteľné a podobne ako FIP nemá účinnú antivírusovú liečbu. [16] 

Pri hľadaní antivírusových látok proti mačaciemu koronavírusu a mačaciemu kalicivírusu sa ukázalo, že meflochín, ľudské antimalarikum, inhibuje vírusovú nálož FCoV v infikovaných Crandellových mačacích obličkových bunkách bez cytotoxických účinkov [17]. Jeho inhibícia cytopatických účinkov a vírusovej replikácie pri nízkych koncentráciách podporuje ďalšie skúmanie tohto liečiva ako potenciálneho antivírusového terapeutického prostriedku. V našom predchádzajúcom projekte sme vyvinuli in vitro model na určenie rozsahu a rýchlosti hepatálneho klírensu (Cl) meflochínu [18]. Meflochín u mačky podlieha pečeňovému metabolizmu fázy I, ale nie konjugatívnemu metabolizmu fázy II [18]. Neexistujú dôkazy, že by meflochín vykazoval oneskorenú elimináciu u klinicky zdravých mačiek. Väzba meflochínu na plazmatické bielkoviny je približne 99 % v plazme klinicky normálnych mačiek aj v plazme mačiek s FIP [19].

Keďže meflochín sa v súčasnosti používa na profylaxiu malárie, sú dostupné informácie o jeho dispozícii vrátane absorpcie, distribúcie a rýchlosti a rozsahu eliminácie liečiva u dospelých ľudí a dojčiat, pričom niektoré informácie sú k dispozícii aj u psov [20], ale v tejto fáze nie sú k dispozícii žiadne informácie o farmakokinetickom profile (PK) meflochínu u mačiek okrem väzby na plazmatické bielkoviny [19]. Preto na posúdenie, či má podávanie meflochínu ako antivirotika nejakú terapeutickú výhodu, je potrebné stanoviť farmakokinetický profil meflochínu u klinicky normálnych mačiek, aby bolo možné vypracovať dávkovanie a frekvenciu dávok. Poznanie farmakokinetického profilu meflochínu u klinicky normálnej mačky je prechodným krokom, ktorý premosťuje predklinické pozorovania meflochínu k medikácii mačiek v budúcnosti. Cieľom tejto štúdie bolo preskúmať farmakokinetický profil meflochínu pri perorálnom podávaní 62,5 mg (10 – 12 mg/kg) dvakrát týždenne. Druhým cieľom bolo zdokumentovať akékoľvek zmeny hematologických a/alebo biochemických analytov a fyziologických reakcií na meflochín pri tomto dávkovacom režime.

Materiály a metódy 

Zvieratá 

Osem dospelých mačiek (4 samice, 4 kocúri) získala spoločnosť Invetus Pty Ltd. (Casino, Nový Južný Wales, Austrália), zariadenie na výskum zvierat, z jej klinicky normálnych zvierat. Telesná hmotnosť sa pohybovala od 5,0 do 5,8 kg (priemer 5,4 kg). Mačky boli vo veku 3 až 7 rokov (priemer 5,5 roka). Mačky boli vybrané na základe klinicky normálneho fyzického vyšetrenia, normálneho skóre telesnej kondície a telesnej hmotnosti ≥ 5 kg. Medzi vylučovacie kritériá patrili mačky s abnormálnym nálezom pri fyzikálnom vyšetrení, mačky s podváhou alebo mačky, ktoré užívali lieky. Do štúdie bolo pôvodne vybraných sedem mačiek. Mačky boli umiestnené jednotlivo v boxoch v chovateľskej stanici a boli zásobované krmivom a vodou ad libitum. Výber klinicky normálnych mačiek, ich dávkovanie meflochínom, odber krvi a prístrešie realizovala spoločnosť Invetus. Táto štúdia bola schválená Výborom pre etiku zvierat Výskumného centra Wongaburra ako projekt USY F 18120 W dňa 29. augusta 2019 a Výborom pre etiku zvierat Univerzity v Sydney ako protokol 2019/1662.

Podávanie liekov a odber vzoriek

Na odber krvi sa mačkám nasadila maska a anestézia izofluránom v 100 % kyslíku a z krčných žíl sa pomocou ihly s priemerom 22 mm odobrali 2-4 ml krvi. Krv sa odobrala do skúmaviek s lítiovým heparínom, skúmaviek s kyselinou etyléndiamíntetraoctovou (EDTA) a skúmaviek so sérom na kvantifikáciu koncentrácie meflochínu, hematológiu a biochémiu. 250 mg tableta meflochínu (Lariam, Roche, Millers Point, Nový Južný Wales, Austrália) sa rozštvrtila pozdĺž ryhy na tablete. Pre každú mačku bola dávkou štvrtina tablety alebo 62,5 mg meflochínu. Hmotnosť každej štvrtiny tablety sa zaznamenala kvôli dôslednosti dávkovania. Meflochín (62,5 mg) sa podával každej mačke perorálne v dňoch 0, 4 (čo zodpovedá 96 h), 7 (168 h) a 10 (240 h). Mačky boli potom 2 h po podaní dávky monitorované na prípadné nežiaduce reakcie. Na stanovenie plazmatickej koncentrácie meflochínu sa odoberali sériové vzorky krvi do lithiových heparínových skúmaviek v čase 0 (pred liečbou), 1, 2, 4, 8, 12, 24, 48, 96, 168, 240 a 336 h po podaní lieku. V iné dni podávania meflochínu ako v prvý deň podávania (t = 96, 168 a 240 h) sa vzorky krvi odoberali pred podaním dávky meflochínu, po ktorom nasledovalo podanie mokrého alebo suchého krmiva podávané v trvaní niekoľkých niekoľkých minút. Krv sa tiež odobrala do skúmaviek EDTA a séra na hematologické a biochemické vyšetrenie v 168 a 336 h. Vzorky sa odstredili do 1 h po odbere krvi. Plazma a sérum sa okamžite uskladnili v mrazničke (-20 °C) do 90 minút od odberu krvi. Skúmavky s EDTA boli okamžite odoslané do laboratória Idexx East Brisbane, Qld. Austrália, na hematologickú analýzu. Skúmavky so sérom sa poslali do Veterinary Pathology Diagnostic Services, The University of Sydney a do referenčného laboratória Idexx na biochemickú analýzu. Sérum bolo tiež zaslané do referenčného laboratória Idexx na analýzu sérového symetrického dimetylarginínu (SDMA) a kreatinínu. Na stanovenie koncentrácie meflochínu v plazme sa vzorky analyzovali vo veterinárnom farmakologickom laboratóriu, Sydney School of Veterinary Science, The University of Sydney, do dvoch mesiacov od odberu krvi. 

Metóda analýzy liečiv a spracovanie vzoriek

Koncentrácia meflochínu sa vo vzorkách kvantifikovala pomocou vysokotlakovej kvapalinovej chromatografie (HPLC), pričom vzorky plazmy boli upravené podľa validovanej metódy [19]. 

Chemikálie

Meflochín, verapamil (ako vnútorný štandard [IS]), fosforečnan sodný, trimetylamín a kyselina fosforečná boli zakúpené od spoločnosti Sigma-Aldrich (Castle Hill, Sydney, Nový Južný Wales, Austrália). Acetonitril a metanol triedy HPLC boli zakúpené od spoločnosti Thermo Fisher Scientific (Macquarie Park, NSW, Austrália).

Podmienky HPLC

Systém HPLC pozostával z podávacej jednotky Shimadzu LC-20AT, podávacej jednotky DGU-20A3 HT na odplynenie rozpúšťadla, automatického injektora SIL-20A, UV detektora SPD-20A a kolónovej pece CTO-20A. Na chromatografické riadenie, zber a spracovanie údajov sa používal softvér Shimadzu LC Solution (Kyoto, Japonsko). Chromatografická separácia sa uskutočnila pomocou kolóny Polaris C18-A (5 μm, 150 × 4,6 mm) s predkolónou Optic-guard C 18 s priemerom 1,0 mm (Choice Analytical, Thornleigh, NSW, Austrália), pričom teplota kolóny bola nastavená na 35 °C. Izokratická mobilná fáza obsahovala zmes 25 mM fosforečnanu sodného s 0,5 % trietylamínu upraveného na pH 6,0 s kyselinou fosforečnou, acetonitrilom a metanolom (50:25:25) pri prietoku 0,8 ml/min. Pre každú vzorku bol objem nástreku 10 μl a celkový čas trvania bol 15 min. Detektor s diódovým poľom bol nastavený na vlnovú dĺžku 220 nm. 

Na prípravu vzoriek sa sériovým riedením pripravili plazmatické koncentrácie meflochínu 0,156, 0,313, 0,625, 1,25, 2,50 a 10,0 μg/ml. Roztok IS sa pripravil v 100 % acetonitrile s konečnou koncentráciou 10 ug/ml. Na prípravu štandardnej krivky sa použili vzorky mačacej plazmy pred liečbou. 

Na extrakciu proteínov zo vzoriek plazmy sa do 100 μl vzoriek mačacej plazmy pridalo 100 μl acetonitrilu s obsahom 10 μg/ml IS. Vzorky sa potom vortexovali a centrifugovali pri 14 000 g počas 10 minút. Pre potrebu analýzy sa do systému HPLC vstreklo desať mikrolitrov supernatantu. 

Farmakokinetická analýza 

Údaje sa vyhodnotili pomocou nekompartmentovej analýzy, keďže eliminačná fáza bola zrejmá len v dvoch časových bodoch, t. j. 48 a 96 h. Priemerná maximálna plazmatická koncentrácia (C max) a čas do dosiahnutia C max (T max) prvej dávky sa určili vizuálnou kontrolou krivky plazmatickej koncentrácie jednotlivých mačiek v závislosti od času v priebehu 96 h. Rozdiel prirodzeného logaritmu plazmatických koncentrácií v 24. a 96. h, t. j. sklon krivky od 24. do 96. h dal ke. Polčas eliminácie sa odhadol pomocou ln 2/ke. Plocha pod krivkou (AUC0‐t) v 96 h sa vypočítala k poslednej merateľnej koncentrácii pomocou lineárnej lichobežníkovej metódy. Zdanlivý distribučný objem sa vypočítal ako: 

V/F = (Dávka/AUC) × (1/ke), (1)

kde F je biologická dostupnosť pri perorálnom podávaní, ktorú nie je možné určiť, pretože intravaskulárne (intravenózne) podávanie meflochínu mačkám sa neuskutočnilo. Zdanlivý klírens sa vypočítal ako: 

Cl/F = V × ke. (2)

Plocha pod krivkou momentu (AUMC00–96h ) sa vypočítala ako súčet AUC, keď sa každý z údajov o koncentrácii vynásobil časom. Priemerný rezidenčný čas sa vypočítal ako 1/ke.   

Štatistická analýza

Dve mačky boli zo štatistickej analýzy vylúčené z dôvodu zvracania. Údaje o plazmatickej koncentrácii meflochínu pre päť mačiek (vrátane mačky E) v 24, 96, 168, 240 a 336 h boli podrobené Shapiro-Wilkovmu testu normality a všetky rozdelenia boli normálne. Koncentrácie SDMA však neboli normálne v čase t = 0 h, ale boli normálne v čase 168 a 336 h. Koncentrácie kreatinínu boli normálne v čase 0, 168 a 336 h. Priemerné koncentrácie meflochínu v plazme sa porovnávali v čase 24, 96, 168, 240 a 336 h a prešli opakovaným meraním on-way ANOVA, rovnako ako priemerné koncentrácie SDMA a kreatinínu v čase 0, 168 a 336 h. Tukeyho test viacnásobného porovnávania sa použil na preukázanie, či sa priemerné hodnoty v jednotlivých časových bodoch významne líšia. Štatistická analýza bola prijatá, ak p < 0,05. Štatistická analýza sa vykonala pomocou programu Graphpad Prism 8 (San Diego, California, CA, USA). 

Výsledky

Po podaní 62,5 mg meflochínu na mačku bola priemerná dávka 11,8 mg/kg (medián 12,3, rozpätie 10,8-12,5). Zmena plazmatických koncentrácií meflochínu v priebehu 336 h (14 dní) u siedmich mačiek je zobrazená na obrázku 1 a aktuálne plazmatické koncentrácie meflochínu každej mačky v každom časovom bode sú uvedené v tabuľke 1. Na obrázku 2 sú znázornené plazmatické koncentrácie meflochínu (ug/ml) počas prvých 24 h. Jednorazová perorálna dávka meflochínu vedie k Cmax 2,71 μg/ml po prvej dávke, v priemere o 15 h (Tmax). Zvýšenie plazmatických koncentrácií meflochínu sa pozorovalo po 168, 240 a 336 h (obrázok 1), po druhej dávke podanej tesne po 96 h, tretej dávke podanej tesne po 168 h a štvrtej dávke podanej tesne po 240 h, v uvedenom poradí, keď sa meflochín podával s jedlom, pričom vrcholové plazmatické koncentrácie dosiahli 4,06 μg/ml (priemer) po 240 h. Jedna mačka (mačka C) zvracala 15 min po podaní dávky v deň 0 (liečba 1). Tejto mačke bol meflochín opätovne podaný v 4. deň (liečba 2), ale zvracala približne hodinu po podaní dávky, a preto bola zo štúdie vyradená. Ďalšia mačka (mačka F) zvracala 5 minút po podaní dávky v deň 1 (liečba 1). Tejto mačke bola úspešne podaná dávka meflochínu po kŕmení v nasledujúci deň liečby (96 h) a bola znovu zaradená do štúdie. Tentoraz sa po podaní dávky nepozorovalo žiadne zvracanie. Vzorky krvi boli mačke F odobraté o 168, 240 a 336 h, ako je uvedené v tabuľke 1. 

Obrázok 1. Plazmatické koncentrácie meflochínu (ug/ml) u siedmich mačiek v priebehu 336 hodín (14 dní po prvej dávke). Mačky boli liečené dávkou 62,5 mg na mačku (10 – 12 mg/kg) po t = 0, 96, 168 a 240 h. Krv bola odobratá tesne pred liečbou, ako je vyznačené zvislými bodkovanými čiarami.
Obrázok 2. Plazmatické koncentrácie meflochínu (ug/ml) počas prvých 24 hodín po podaní mačkám 62,5 mg (10-12 mg/kg) meflochínu pri t = 0.
Mačka DMačka AMačka BMačka GMačka EMačka CMačka F
HSamec kastrovaný Samec kastrovanýSamica kastrovaná Samica kastrovaná Samec kastrovaný Samica kastrovaná Samica kastrovaná
00.00 0.00 0.00 0.00 0.00 0.00 0.00 
10.54 1.580.31 1.970.22 0.86 ‐ 
20.95 1.950.89 2.790.40 2.19‐ 
41.132.101.843.230.49 ‐ ‐ 
81.592.232.202.890.64 ‐ ‐ 
121.772.972.143.220.72 ‐ ‐ 
242.93.352.93.120.56 ‐ ‐ 
481.863.341.972.880.56 ‐ ‐ 
961.512.761.752.500.57 ‐ ‐ 
1682.754.153.363.733.58‐ 1.39
2401.856.512.934.944.20‐ 1.54
3363.74.193.604.562.9‐ 2.11
Tabuľka 1. Plazmatické koncentrácie meflochínu u jednotlivých mačiek (ug/ml). Mačky C a F boli vylúčené z farmakokinetickej analýzy (PK) z dôvodu neúplných údajov. Mačka C bola zo štúdie vyradená z dôvodu zvracania, zatiaľ čo mačka F zvracala po prvej dávke, ale bola úspešne znovu zaradená do štúdie v druhý deň liečby. Mačka E bola vylúčená z analýzy PK, pretože profil tejto mačky bol odľahlý a skresľoval údaje.

Farmakokinetické (PK) ukazovatele sú uvedené v tabuľke 2. Kočky C a F boli z analýzy PK vylúčené z dôvodu neúplných údajov. Keďže PK profil mačky E skresľuje údaje, indexy pre štyri mačky (mačka A, B, D a G) s konzistentnejšími profilmi boli použité na analýzu. 

PK indexy Jednotky Priemer SD Medián MinMax
ke (48-96 h)1/h0.0030.0010.0030.0030.005
t1/2h224.1851.60233.94153.24275.60
Tmaxh15.0010.5216.004.0024.00
Cmaxμg/ml2.710.662.712.093.35
AUC 0-96 hμg/ml × h228.3062.23228.18166.59290.25
AUMC 0-96 hμg/ml × h 2107372971.7105767826.013968
MRT 0-96 hh326.5013.60337.46221.17397.47
V/Fobs (vypočítané za 0-96 h)L/kg17.414.0815.7414.7323.41
Cl/Fobs (vypočítané za 0-96 h)L/h/kg0.060.020.0520.040.085
Tabuľka 2. Farmakokinetické ukazovatele mačiek A, B, D a G počas prvých 96 hodín.
SD – štandardná odchýlka; ke – konštanta rýchlosti eliminácie; t1/2 – polčas eliminácie; Tmax – čas do dosiahnutia maximálnej plazmatickej koncentrácie; Cmax – maximálna plazmatická koncentrácia; AUC 0 –96 h– plocha pod krivkou počas 96 h; AUMC 0–96 h – plocha pod krivkou momentu počas 96 h; MRT 0 –96 h– stredný rezidenčný čas; V/Fobs – zdanlivý distribučný objem; Cl/Fobs – zdanlivý klírens.

Hematológia a biochémia séra šiestich mačiek (mačky A, B, D, E, F a G) sa vykonali pred liečbou (0 h), po 168 a 336 h. Mačka C bola zo štúdie vyradená po prvých dvoch kontrolných bodoch, a preto sa v odbere krvi nepokračovalo. Hematologické výsledky boli vo všetkých šiestich časových bodoch bez pozoruhodností. Výsledky biochémie sú uvedené v tabuľke 3.

0h0h168h168h336h336h
Biochemický analytJednotkyPriemerRozsahPriemerRozsahPriemerRozsahReferenčný interval (referenčné laboratórium Idexx)
Glukózammol/l––5.103.90-6.304.503.40-5.403.20-7.50
SDMAug/dl6.701.00-8.0011.08.00-13.013.510.0-16.00.00-14.0
Kreatinínumol/l11590.0-140.12280.0-160.120.100.-140.80.0-200.
Močovinammol/l8.006.80-10.27.706.90-9.108.086.90-9.205.00-15.0
Fosformmol/l1.701.40-2.001.401.17-1.631.321.20-1.600.00-2.30
Vápnikmmol/l2.402.30-2.502.402.40-2.602.302.20-2.402.10-2.80
Sodíkmmol/l152149-153154152-156151148-153144-158
Draslíkmmol/l5.104.50-5.204.504.10-5.204.404.10-4.703.70-5.40
Chloridmmol/l115111-117123120-125118116-120106-123
Hydrogénuhličitanmmol/l16.015.0-18.0––16,3 (4 mačky)15.0-18.012.0-24.0
Aniónová medzerammol/l25.825.2-27.1––20,6 (4 mačky)20.1-21.315.0-31.0
Celkový proteíng/L75.367.0-86.071.065.2-80.771.365.0-83.760.0- 84.0
Albumíng/l31.729.0-36.028.927.8-30.030.028.0-32.025.0-38.0
Globulíng/L43.735.0-37.042.335.3-52.941.233.0-55.731.0-52.0
ALTU/L79.243.0-16147.326.0-11658.722.0-16619.0-100.
ASTU/L47.825.0-83.029.722.0-53.029.820.0-42.00.00-62.0
ALPU/L39.821.0-75.037.024.0-72.041.827.0-87.05.00-50.0
GGTU/L0.700.00-1.00––0.500.00-2.000.00-5.00
Celkový bilirubínumol/l3.003.002.100.40-2.702.602.00-3.000.00-7.00
Cholesterolmmol/l3.852.60-4.903.903.00-4.803.100.00-4.702.20-5.50
CKU/L299133-73517897.0-39814817.0-24864.0-400
TT4nmol/l32.521.0-39.032.628.6-36.7 32.4-35.410.0-60.0
Tabuľka 3. Biochemické výsledky (priemer a rozsah) v 0, 168 a 336 h. Čísla mimo referenčných intervalov sú zvýraznené tučným písmom. Neboli uvedené všetky biochemické analyty z dôvodu dostupnosti rôznych biochemických analytov v rôznych laboratóriách, preto sú prázdne políčka.
SDMA-symetrický dimetylarginín; ALT-alaníntransamináza; AST-aspartáttransamináza; ALP-alkalínfosfatáza; GGT-gama-glutamyltranspeptidáza; CK-kreatínkináza; TT4-celkový tyroxín. Čísla mimo referenčných intervalov sú zvýraznené tučným písmom.

Biochemické vyšetrenie ukázalo trend zvyšovania koncentrácií SDMA v 168. a 336. hodine u všetkých šiestich mačiek. Jednosmerná ANOVA s opakovaným meraním, porovnávajúca SDMA vo všetkých časových bodoch, bola štatisticky významná p < 0,002. Tukeyho testy viacnásobného porovnávania ukazujú, že priemerná hodnota SDMA v každom časovom bode bola štatisticky odlišná: 0 vs 168 h p = 0,002; 168 vs 336 h p = 0,005. Obrázok 3 zobrazuje medián koncentrácií SDMA v každom časovom bode s horným a dolným rozsahom od šiestich mačiek. Medián SDMA v 0 h bol 8,0 g/dl (rozsah 1,0 – 8,0), medián SDMA v 168 h bol 11,5 g/dl (rozsah 8,0 – 13,0) a v 336 h bol 14,0 g/dl (rozsah 10,0 – 16,0). Koncentrácie kreatinínu sa v 0, 168 a 336 h u šiestich mačiek významne nelíšili. Tri mačky mali pred liečbou zvýšené pečeňové parametre vrátane ALT, AST a ALP. Z týchto troch mačiek mala jedna mačka (mačka G) hodnotu ALT až 161 U/L a ALP bola pred liečbou 75,0 U/L, ALT a ALP zostali zvýšené na 166 U/L a 87,0 U/L v uvedenom poradí v 336 h. Táto mačka nemala počas štúdie žiadne nežiaduce účinky. Jedna mačka s mierne zvýšenou ALT (142 U/L) bola zo štúdie vyradená kvôli zvracaniu (mačka C). Ďalšia mačka s mierne zvýšenou ALT (144 U/L) a AST (83,0 U/L) pred liečbou zostala klinicky zdravá počas celej štúdie a oba pečeňové parametre sa vrátili do normálneho rozsahu po 168 a 336 h. Ostatné biochemické analytické zmeny boli bez pozoruhodností. Glukóza v krvi v 0 h nebola poskytnutá, pretože vo všetkých vzorkách bola pozorovaná arteficiálna hypoglykémia. Bolo podozrenie, že je to dôsledok problematickej metódy odberu vzoriek krvi pre stanovenie glukózy. 

Obrázok 3. Výsledky SDMA (ug/dl) šiestich mačiek v 0, 168 a 336 h. Medián koncentrácie SDMA v každom časovom bode je zobrazený s horným a dolným rozsahom. Prerušovaná čiara predstavuje referenčný interval (0,00 – 14,0).

Hoci mačky C a F pri prvom podaní meflochínu zvracali, všetky ostatné mačky pri ďalšom podaní, keď sa meflochín podával s potravou, liek dobre tolerovali. Počas dvoch týždňov liečby neboli u žiadnej mačky pozorované ďalšie nežiaduce účinky.  

Diskusia

Toto je prvá farmakokinetická štúdia meflochínu u mačiek. Jediné hlásené použitie meflochínu u zvierat je ako antimalarikum pre dravce a tučniaky [21,22]. Okrem použitia ako antimalarikum bola zaznamenaná úspešná liečba týmto liekom u ľudí s progresívnou multifokálnou leukoencefalopatiou spôsobenou vírusom Johna Cunninghama (JCV) [23,24]. Jeho antivírusový účinok sa preukázal in vitro pri FCoV [17], mačacom kalicivíruse [25], víruse dengue typu 2 a víruse Zika u ľudí [26] a nedávno aj pri pangolinskom koronavíruse GX_P2X, ktorý je modelom pre SARS-CoV-2, pôvodcu COVID-19 u ľudí [27]. Presné mechanizmy jeho pôsobenia ako antimalarickej alebo antivírusovej látky nie sú známe [17,28,29]. 

Keďže meflochín je antimalarická profylaxia a liečba ľudí, bol zdokumentovaný jeho farmakokinetický profil. U zdravých dobrovoľníkov je polčas perorálnej absorpcie meflochínu 1 – 4 h (priemer 2,1 h) [30]. Perorálna biologická dostupnosť meflochínu u mačiek nie je známa, pretože požadovaná IV AUC potrebná na výpočet nebola u mačiek vykonaná. Zistilo sa však, že perorálna biologická dostupnosť meflochínu u psov je približne 67 – 90 % (priemer 78 %) [20]. Meflochín dosahuje maximálne plazmatické koncentrácie približne po 6-24 h (medián 17,6 h) u ľudí [30]. Pri perorálnom podávaní mačkám je čas dosiahnutia maximálnych plazmatických koncentrácií (Tmax) porovnateľný s ľuďmi, v priemere 15 h. Odhadovaný celkový zdanlivý distribučný objem u zdravých ľudí je približne 19,2-22,1 l/kg a systémový klírens je 0,026-0,042 l/h/kg [31], zatiaľ čo zdanlivý priemerný ± SD distribučný objem u mačiek je 17.4 ± 4,08 l/kg a zdanlivý klírens je 0,060 ± 0,020 l/h/kg pri výpočte za 0 až 96 h. Väzba plazmatických bielkovín bola 98 % u zdravých ľudských dobrovoľníkov a pacientov s nekomplikovanou maláriou falciparum [30] a tiež 99 % v plazme mačiek z klinicky normálnych mačiek a plazme mačiek s FIP [19]. U ľudí je eliminačný polčas meflochínu približne 20 dní u zdravých osôb, 10 až 14 dní u pacientov s nekomplikovanou maláriou falciparum [32,33] a 20 dní v prípadoch zahŕňajúcich ťažkú maláriu [33,34]. U ľudí sa odporúča nasycovacia dávka a potom liečba raz týždenne [35,36]. Meflochín sa z tela vylučuje pomaly prostredníctvom stolice a moču [31,37]. V našej štúdii sme odhadli, že eliminačný polčas meflochínu u klinicky zdravých mačiek je približne 224 h alebo približne 9,3 dňa, podobne ako u zdravých ľudí. Výpočet polčasu vylučovania bol založený len na časových úsekoch 24 až 96 h; ďalšie štúdie, s odberom vzoriek pri podávaní jednorazovej dávky meflochínu dlhšie ako 96 h u mačiek, môžu poskytnúť jednoznačnejší výsledok.

Pri podávaní meflochínu s jedlom sa zvýšila perorálna absorpcia. Farmakokinetická analýza ukázala, že priemerná plazmatická koncentrácia bola vyššia (4,06 ug/ml) po 240 h, keď sa meflochín podával s jedlom, v porovnaní s plazmatickou koncentráciou 2,71 ug/ml po 15 h, keď sa meflochín podával bez jedla. Medzi ďalšie faktory ovplyvňujúce vyššiu plazmatickú koncentrácii po 240 h patrí kumulatívny účinok lieku pri viacnásobnom podávaní a možná enterohepatálna cirkulácia lieku. U ľudí ovplyvňuje prítomnosť potravy v gastrointestinálnom trakte farmakokinetické vlastnosti meflochínu tým, že výrazne zvyšuje rýchlosť a rozsah absorpcie [38]. 

Ukázalo sa, že meflochín v koncentrácii 10 μM vykazoval výraznú inhibíciu voči dvom biotypom FCoV, FIPV WSU 79-1146 (FIPV1146) a FECV WSU 79-1683 (FECV1683), získaným z American Type Culture Collection (Virginia, USA), [17]. Vzhľadom na to, že molekulová hmotnosť meflochínu je 378 g/mol, pri použití 10 μM meflochínu sa dosiahne plazmatická koncentrácia 10 μM = 3,78 μg/ml [17]. Táto štúdia ukázala, že pri podaní jednorazovej perorálnej dávky meflochínu ~12,5 mg/kg sa dosiahne maximálna plazmatická koncentrácia (Cmax) 2,71 μg/ml. Na inhibíciu vírusu FIP môže byť potrebná vyššia dávka meflochínu. Je však možné, že pri podávaní meflochínu s jedlom bude Cmax oveľa vyššia, ako sa uvádza po 12 až 24 h. Posúdenie účinnosti meflochínu voči vírusu FCoV si zasluhuje klinickú štúdiu. Okrem toho sa ukázalo, že meflochín inhibuje cytopatické účinky v bunkách infikovaných koronavírusom príbuzným SARS-CoV-2a (GX_P2X), čo z neho robí potenciálny liek na použitie u mačiek s infekciou SARS-CoV-2 [27].

Chlorochín, 4-aminochinolín s podobným spôsobom účinku ako meflochín [39], preukázal inhibičný účinok proti replikácii FIPV a protizápalový účinok in vitro a zlepšil klinické hodnotenie experimentálne vyvolanej FIP mačiek [40]. Hoci sa preukázalo, že meflochín inhibuje FIPV in vitro [17], jeho klinická účinnosť u mačiek s FIP zostáva neznáma. Chlorochín však spôsobil zvýšenie hladiny ALT, keď sa použil u mačiek infikovaných FIP. V tejto štúdii meflochín nespôsobil zvýšenie hladín ALT. Hoci niektoré mačky mali pred podaním dávky meflochínu zvýšenú hladinu ALT, ďalšie zvýšenie po štyroch dávkach meflochínu dvakrát týždenne nebolo pozorované. Hydroxychlorochín sa skúmal v klinickej štúdii na liečbu COVID-19 u ľudí [41] a nedávno sa skúmali aj jeho antivírusové vlastnosti proti FIPV in vitro [42]. Pri použití s rekombinantným mačacím IFN-ω preukázal hydroxychlorochín zvýšenú antivírusovú aktivitu proti infekcii FIPV [42]. Na overenie jeho klinickej účinnosti a bezpečnosti u mačiek s koronavírusovou alebo kalicivrusovou infekciou sú potrebné ďalšie klinické štúdie. Výskyt nežiaducich účinkov po podaní meflochínu u ľudí je bežný, pričom 47 – 90 % ľudí má nejaké mierne alebo stredne závažné nežiaduce účinky [30,43,44]. Výskyt nežiaducich účinkov sa znižuje pri dlhodobom užívaní, zo 44 % počas prvých 4 mesiacov na 19 % po jednom roku [30,45]. Medzi najčastejšie nežiaduce účinky patria neuropsychiatrické účinky [46-48], gastrointestinálna dysfunkcia [49], dermatologické príznaky [50], hematologické zmeny [51] alebo kardiovaskulárna dysfunkcia [30,33]. U ľudí sú nevoľnosť a vracanie bežnými nežiaducimi účinkami a môžu byť závislé od dávky a veku, pričom najvyššie riziko je u mladších detí [49,52]. V tejto štúdii dve mačky zvracali po prvom podaní meflochínu bez jedla. Jednej mačke (mačka F) bol meflochín po nakŕmení úspešne znovu podaný, a preto bola táto mačka znovu zaradená do štúdie. Mačke C bola tiež opätovne podaná druhá dávka meflochínu (4. deň); táto mačka však pred druhou dávkou odmietla potravu. Meflochín sa preto dávkoval bez potravy. Táto mačka opäť zvracala a bola zo štúdie vyradená. Keď sa meflochín podával s potravou, ďalšie zvracanie sa nepozorovalo. U mačiek v našej štúdii neboli pozorované žiadne iné klinické nežiaduce účinky. Naše mačky však boli pozorované len 14 dní. Akékoľvek oneskorené alebo dlhodobé nežiaduce účinky meflochínu u mačiek zostávajú neznáme. Je tiež možné, že výskyt nežiaducich účinkov by sa mohol znížiť pri dlhodobom podávaní, ako sa pozorovalo u ľudí [30,45]. 

Príčina nižšej krivky plazmatickej koncentrácie Mačky E počas prvého dávkovacieho intervalu (0-96 h) ostala neznáma (obrázky 1 a 2). Vekový rozdiel môže vysvetľovať nižšiu krivku plazmatickej koncentrácie mačiek D a E, keďže tieto dve mačky sú mladšie ako ostatné (3 roky oproti 6 – 7 rokom). Zníženie hepatálneho klírensu, zvýšenie distribučného objemu liečiv rozpustných v lipidoch s predĺženým polčasom a zvýšená perorálna biologická dostupnosť boli navrhnuté ako vysvetlenie, prečo majú starší ľudia odlišnú farmakokinetiku v porovnaní s mladšími dospelými, a tieto príčiny by potenciálne mohli prispieť k rozdielom v plazmatickej koncentrácii u mačiek D a E [53,54]. Zvýšenie distribučného objemu a predĺžený polčas sa však u starších mačiek (mačky A, B, C a G) nepozorovali. U ľudí sú síce koncentrácie meflochínu v krvi počas gravidity nižšie ako u dospelých bez gravidity, ale vo farmakokinetických profiloch sa nezistili žiadne rozdiely v plazmatických koncentráciách meflochínu v závislosti od veku [55,56]. Zaujímavé je, že maximálne koncentrácie v krvi sú 2 – 3-krát vyššie u ázijských dospelých v porovnaní s neázijskými dobrovoľníkmi, pričom dôvod tohto etnického rozdielu nie je jasný [30,57]. Predpokladá sa, že k vyšším plazmatickým koncentráciám mohol prispieť menší distribučný objem sekundárne spôsobený nižším obsahom telesného tuku alebo rozdiely v enterohepatálnej cirkulácii liečiva u ázijských dobrovoľníkov [58]. V našej štúdii nebolo možné identifikovať rozdiely v plazmatických koncentráciách medzi pohlavím, kastračným stavom a telesnou hmotnosťou. Kocúr E mal tiež normálne biochemické analyty pred liečbou, v 168 a 336 h. Dysfunkcia pečene spôsobujúca zmenený metabolizmus lieku je nepravdepodobná; nemožno ju však úplne vylúčiť bez stanovenia hladiny žlčových kyselín pred a po liečbe na posúdenie funkcie pečene. U ľudí je meflochín metabolizovaný cytochrómom P450 3A (CYP 3A) v pečeni [59]. U mačiek sa zistilo, že aktivita CYP 3A je nižšia u mačiek v porovnaní s kocúrmi [60]. Zvláštnu krivku plazmatickej koncentrácie mačky E však nemožno vysvetliť. Ďalším vysvetlením by mohlo byť, že mačka E mohla po prvom podaní meflochínu zvracať bez toho, aby bola pozorovaná. 

Rozdiel vo farmakokinetickom profile sa pozoruje u zdravých ľudí v porovnaní s ľuďmi infikovanými maláriou. U ľudí sú plazmatické koncentrácie meflochínu 2 – 3-krát vyššie u nekomplikovanej malárie falciparum v porovnaní so zdravými dobrovoľníkmi. Nekomplikovaná malária falciparum má tiež skrátený polčas [30,31,33,61]. Príčina nie je úplne objasnená. Jednou z možných príčin skráteného polčasu u pacientov s maláriou je zníženie enterohepatálnej cirkulácie a väčší fekálny klírens. Ďalším vysvetlením rozdielov vo farmakokinetickom profile medzi oboma skupinami je rozdiel vo väzbe meflochínu na plazmatické bielkoviny. Meflochín sa vo veľkej miere viaže na plazmatické bielkoviny, najmä na bielkoviny akútnej fázy, ako je alfa-1-kyslý glykoproteín (AGP) [62]. Predpokladá sa, že zvýšenie AGP pri malárii vedie k zvýšeniu väzby meflochínu na plazmatické bielkoviny, čo ovplyvňuje zdanlivý distribučný objem [61]. Vysoké hladiny AGP sa preukázali u experimentálne vyvolanej FIP [63] a prirodzene infikovaných mačiek s FIP [64,65] a v praxi sa bežne používa ako diagnostický nástroj FIP [66]. Je teda možné, že vysoká hladina AGP a potenciálne aj iných proteínov akútnej fázy u mačiek infikovaných FIP zvyšuje väzbu meflochínu na plazmatické proteíny, čo mení farmakokinetický profil u týchto mačiek. Väzba meflochínu na plazmatické bielkoviny u klinicky normálnych a FIP infikovaných mačiek bola skúmaná in vitro; rozdiel však bol nejednoznačný kvôli neznámej biologickej variabilite testu [19]. U mačiek s FIP sú potrebné ďalšie štúdie farmakodynamiky a farmakokinetiky meflochínu. 

Počas tejto štúdie sa u všetkých mačiek pozoroval trend zvyšovania SDMA bez zmeny kreatinínu (obrázok 3). Ukázalo sa, že SDMA je v porovnaní s kreatinínom včasným renálnym biomarkerom [67 – 69] a zvyšuje sa pri akútnom poškodení obličiek a chronickom ochorení obličiek [70]. Zvýšené sérové koncentrácie SDMA boli u mačiek spojené so zníženou funkciou obličiek meranou pomocou rýchlosti glomerulárnej filtrácie (GFR) [71]. Na základe výsledku našej štúdie je možné, že meflochín môže spôsobiť zníženú funkciu obličiek u mačiek. Renálna toxicita z podávania antimalarík je u ľudí zriedkavá [72]. Ďalším vysvetlením zvýšených koncentrácií SDMA je vplyv celkovej anestézie a kumulatívny účinok izofluránu počas štúdie. Ukázalo sa, že sérové hladiny SDMA namerané po úvode do anestézie (17,11 g/dl) sú výrazne vyššie ako hladiny namerané pred úvodom do anestézie (12,39 g/dl) [73]. Keďže mačky boli počas odberov krvi anestézované izofluránom, mohlo to potenciálne prispieť k zvýšeniu koncentrácií SDMA. Metóda odberu krvi, dávkovanie meflochínu a nábor mačiek boli z dôvodu nedostatočnej dostupnosti subjektov zadané externému určenému zariadeniu na výskum zvierat (Invetus Pty, Ltd.,Casino, NSW, Austrália) a táto štúdia sa uskutočnila podľa štandardných pracovných postupov spoločnosti Invetus. 

Jedným z obmedzení tejto štúdie bolo, že nie všetky mačky mali pred liečbou normálne pečeňové enzýmy. Tri mačky mali pred liečbou zvýšené hladiny ALT, AST a ALP. Keďže odber krvi, krvné testy pred liečbou a liečba boli vykonané v externom zariadení, vyšetrovatelia nevedeli o zvýšených pečeňových parametroch pred liečbou. Vyšetrovatelia tiež neboli zapojení do procesu náboru týchto mačiek a nebola známa lieková história a predchádzajúce záznamy o ochoreniach týchto mačiek. Napriek tomu sa významné zvýšenie ALT a ALP po liečbe meflochínom nevyskytlo. ALT a ALP zostali nezmenené po 336 hodinách u jednej mačky (mačka G). Krivka plazmatickej koncentrácie meflochínu u mačky G sa podstatne nelíšila od ostatných mačiek (mačky A, B a D). 

Ďalším obmedzením je malý počet mačiek v našej štúdii. Len päť mačiek malo kompletné plazmatické koncentrácie meflochínu a do farmakokinetickej analýzy boli zahrnuté len štyri mačky (krivka nízkej koncentrácie mačky E bola vynechaná). Napriek malému počtu mačiek použitých v analýze sa poskytol dôležitý opis profilu liečiva meflochínu u klinicky normálnej mačky. Tieto predbežné informácie sú kľúčové pre všetky ďalšie výskumné projekty, ktoré zahŕňajú použitie meflochínu u mačiek. 

Závery

Štúdia poskytuje predbežné údaje o farmakokinetickom profile meflochínu u mačiek a poskytuje užitočné informácie na plánovanie klinických skúšok meflochínu na liečbu mačiek s infekciami mačacím koronavírusom (vrátane FIP) a mačacím kalicivírusom a prípadne, ak to bude potrebné, na COVID-19 na potenciálne zníženie vylučovania vírusov. Na určenie terapeutickej výhody meflochínu u mačiek s týmito ochoreniami sú potrebné ďalšie štúdie o jeho terapeutických účinkoch.

Autorské príspevky: Konceptualizácia, J.M.N. a M.G.; metodika, M.G. a B.K.; softvér, B.K. a M.G.; validácia, M.G. a B.K.; formálna analýza, M.G. a B.K.; vyšetrovanie, M.G., B.K. a J.Y.; zdroje, M.G. a B.K.; kurátori údajov, M.G., J.Y. a B.K.; príprava pôvodného návrhu, J.Y.; písanie – recenzia a editovanie, J.Y., M.G. a J.M.N.; vizualizácia, M.G. a J.Y.; dohľad, J.M.N. a M.G.; administrácia projektu, M.G.; získavanie finančných prostriedkov, J.M.N., M.G. a B.K. Všetci autori si prečítali publikovanú verziu rukopisu a súhlasili s ňou.

Financovanie: Tento výskum bol financovaný nadáciou Winn Feline Foundation, číslo grantu 2019_027, dar z pozostalosti Christine Gai Atkinsovej a z odkazu Lesley Muir zo Sydney School of Veterinary Science.

Poďakovanie: Autori sú vďační spoločnosti Invetus za podporu pri nábore mačiek, poskytnutie prístrešku, medikácie a odberu krvi mačiek.

Konflikt záujmov: Autori neuvádzajú žiadny konflikt záujmov. Financujúci sa nepodieľali na návrhu štúdie, na zbere, analýzach ani interpretácii údajov, na písaní rukopisu ani na rozhodnutí o uverejnení výsledkov.

Niektorí veterinári vo svete už používajú meflochín ako off-label liečbu FIP, zatiaľ čo formálny výskum a klinické testy pokračujú.

Dávkovanie podľa jedného z týchto výskumníkov: „Použitá dávka je 10 až 12 mg/kg dvakrát týždenne perorálne a musí sa podávať s malým množstvom jedla, aby sa zabránilo zvracaniu. To sa zvyčajne rovná u mnohých mačiek 1/4 250 mg tablety Lariam. Liek vykazuje dobrú penetráciu do centrálneho nervového systému u ľudí, preto dúfame, že môže byť prospešnejší aj pre ťažké neurologické prípady FIP. “

Vedci sa zaujímajú o všetky mačky s FIP v liečbe. Kontaktujte ma prosím súkromne prostredníctvom e-mailu na adrese defeatfip@verizon.net. Ďakujem.

Susan E Gingrich, zakladateľka fondu Bria pre výskum FIP, 12. 12. 2020

Poznámka: Celé balenie lieku Lariam s 8 tabletami (každá s obsahom 250mg meflochínu) stojí v prepočte cca 700 Kč (cca 27€). Jednalo by sa teda u veľmi lacnú formu liečby FIP. Dvojtýždenná liečba jednej mačky je teda lacnejšia ako 100Kč/4 €.

Literatúra

  1. Felten, S.; Hartmann, K. Diagnosis of Feline Infectious Peritonitis: A Review of the Current Literature. Viruses 2019, 11, 1068.
  2. Pedersen, N.C.; Allen, C.E.; Lyons, L.A. Pathogenesis of feline enteric coronavirus infection. J. Feline Med. Surg. 2008, 10, 529–541.
  3. Addie, D.; Belak, S.; Boucraut‐Baralon, C.; Egberink, H.; Frymus, T.; Gruffydd‐Jones, T.; Hartmann, K.; Hosie, M.J.; Lloret, A.; Lutz, H.; et al. Feline infectious peritonitis. ABCD guidelines on prevention and management. J. Feline Med. Surg. 2009, 11, 594–604.
  4. Pedersen, N.C. A review of feline infectious peritonitis virus infection: 1963–2008. J. Feline Med. Surg. 2009, 11, 225–258.
  5. Pedersen, N.C., An update on feline infectious peritonitis: Diagnostics and therapeutics. Vet. J. 2014, 201, 133–141.
  6. Tsai, H.Y.; Chueh, L.L.; Lin, C.N.; Su, B.L. Clinicopathological findings and disease staging of feline infectious peritonitis: 51 cases from 2003 to 2009 in Taiwan. J. Feline Med. Surg. 2011, 13, 74–80.
  7. Hugo, T.B.; Heading, K.L. Prolonged survival of a cat diagnosed with feline infectious peritonitis by immunohistochemistry. Can. Vet. J. 2015, 56, 53–58.
  8. Ishida, T.; Shibanai, A.; Tanaka, S.; Uchida, K.; Mochizuki, M. Use of recombinant feline interferon and glucocorticoid in the treatment of feline infectious peritonitis. J. Feline Med. Surg. 2004, 6, 107–109.
  9. Kim, Y.; Liu, H.; Galasiti Kankanamalage, A.C.; Weerasekara, S.; Hua, D.H.; Groutas, W.C.; Chang, K.O.; Pedersen, N.C. Reversal of the progression of fatal coronavirus infection in cats by a broad‐spectrum coronavirus protease inhibitor. PLoS Pathog. 2016, 12, e1005531.
  10. Kim, Y.; Mandadapu, S.R.; Groutas, W.C.; Chang, K.O. Potent inhibition of feline coronaviruses with peptidyl compounds targeting coronavirus 3C‐like protease. Antiviral Res. 2013, 97, 161–168.
  11. Murphy, B.G.; Perron, M.; Murakami, E.; Bauer, K.; Park, Y.; Eckstrand, C.; Liepnieks, M.; Pedersen, N.C. The nucleoside analog GS‐441524 strongly inhibits feline infectious peritonitis (FIP) virus in tissue culture and experimental cat infection studies. Vet. Microbiol. 2018, 219, 226–233.
  12. Pedersen, N.C.; Kim, Y.; Liu, H.; Galasiti Kankanamalage, A.C.; Eckstrand, C.; Groutas, W.C.; Bannasch, M.; Meadows, J.M.; Chang, K.O. Efficacy of a 3C‐like protease inhibitor in treating various forms of acquired feline infectious peritonitis. J. Feline Med. Surg. 2018, 20, 378–392.
  13. Pedersen, N.C.; Perron, M.; Bannasch, M.; Montgomery, E.; Murakami, E.; Liepnieks, M.; Liu, H. Efficacy and safety of the nucleoside analog GS‐441524 for treatment of cats with naturally occurring feline infectious peritonitis. J. Feline Med. Surg. 2019, 21, 271–281.
  14. Hsieh, L.E.; Lin, C.N.; Su, B.L.; Jan, T.R.; Chen, C.M.; Wang, C.H.; Lin, D.S.; Lin, C.T.; Chueh, L.L., Synergistic antiviral effect of Galanthus nivalis agglutinin and nelfinavir against feline coronavirus. Antiviral Res. 2010, 88, 25–30.
  15. Strasfeld, L.; Chou, S., Antiviral drug resistance: Mechanisms and clinical implications. Infect. Dis. Clin. North. Am. 2010, 24, 413–437.
  16. Radford, A. D.; Addie, D.; Belak, S.; Boucraut‐Baralon, C.; Egberink, H.; Frymus, T.; Gruffydd‐Jones, T.; Hartmann, K.; Hosie, M. J.; Lloret, A.; Lutz, H.; Marsilio, F.; Pennisi, M. G.; Thiry, E.; Truyen, U.; Horzinek, M. C., Feline calicivirus infection. ABCD guidelines on prevention and management. J. Feline Med. Surg. 2009, 11 (7), 556–564.
  17. McDonagh, P.; Sheehy, P.A.; Norris, J.M. Identification and characterisation of small molecule inhibitors of feline coronavirus replication. Vet. Microbiol. 2014, 174, 438–447.
  18. Izes, A.M.; Kimble, B.; Norris, J.M.; Govendir, M. In vitro hepatic metabolism of mefloquine using microsomes from cats, dogs and the common brush‐tailed possum (Trichosurus vulpecula). PLoS One 2020, 15, e0230975.
  19. Izes, A.M. Comparative studies of in vitro hepatic metabolism of mefloquine by feline microsomes and those of other selected species. PhD Thesis, The University of Sydney, Camperdown, NSW, Australia, November 2019.
  20. Schwartz, D.E.; Weber, W.; Richard‐Lenoble, D.; Gentilini, M., Kinetic studies of mefloquine and of one of its metabolites, Ro 21‐5104, in the dog and in man. Acta. Trop. 1980, 37, 238–242.
  21. Remple, J.D. Intracellular Hematozoa of Raptors: A Review and Update. J. Avian Med. Surg.2004, 18, 75– 88.
  22. Grilo, M.L.; Vanstreels, R.E.; Wallace, R.; Garcia‐Parraga, D.; Braga, E.M.; Chitty, J.; Catao‐Dias, J.L.; Madeira de Carvalho, L.M. Malaria in penguins ‐ current perceptions. Avian Pathol. 2016, 45, 393–407.
  23. Hamaguchi, M.; Suzuki, K.; Fujita, H.; Uzuka, T.; Matsuda, H.; Shishido‐Hara, Y.; Arai, S.; Nakamura, T.; Kikuchi, S.; Nakamichi, K.; et al. Successful treatment of non‐HIV progressive multifocal leukoencephalopathy: Case report and literature review. J. Neurol. 2020, 267, 731–738.
  24. Nambirajan, A.; Suri, V.; Kataria, V.; Sharma, M.C.; Goyal, V. Progressive multifocal leukoencephalopathy in a 44‐year old male with idiopathic CD4+ T‐lymphocytopenia treated with mirtazapine and mefloquine. Neurol. India 2017, 65, 1061–1064.
  25. McDonagh, P.; Sheehy, P.A.; Fawcett, A.; Norris, J.M., Antiviral effect of mefloquine on feline calicivirus in vitro. Vet. Microbiol. 2015, 176, 370–377.
  26. Balasubramanian, A.; Teramoto, T.; Kulkarni, A.A.; Bhattacharjee, A.K.; Padmanabhan, R. Antiviral activities of selected antimalarials against dengue virus type 2 and Zika virus. Antiviral Res. 2017, 137, 141– 150.
  27. Fan, H.H.; Wang, L.Q.; Liu, W.L.; An, X.P.; Liu, Z.D.; He, X.Q.; Song, L.H.; Tong, Y.G. Repurposing of clinically approved drugs for treatment of coronavirus disease 2019 in a 2019‐novel coronavirus (2019nCoV) related coronavirus model. Chin. Med. J. (Engl) 2020, 133 (9), 1051–1056.
  28. Brickelmaier, M.; Lugovskoy, A.; Kartikeyan, R.; Reviriego‐Mendoza, M.M.; Allaire, N.; Simon, K.; Frisque, R.J.; Gorelik, L. Identification and characterization of mefloquine efficacy against JC virus in vitro. Antimicrob. Agents Chemother. 2009, 53, 1840–1849.
  29. Owen, A.; Janneh, O.; Hartkoorn, R.C.; Chandler, B.; Bray, P.G.; Martin, P.; Ward, S.A.; Hart, C.A.; Khoo, S.H.; Back, D.J. In vitro synergy and enhanced murine brain penetration of saquinavir coadministered with mefloquine. J. Pharmacol. Exp. Ther. 2005, 314, 1202–1209.
  30. Palmer, K.J.; Holliday, S.M.; Brogden, R.N. Mefloquine. A review of its antimalarial activity, pharmacokinetic properties and therapeutic efficacy. Drugs 1993, 45, 430–475.
  31. Karbwang, J.; White, N.J., Clinical pharmacokinetics of mefloquine. Clin. Pharmacokinet. 1990, 19, 264–279.
  32. Desjardins, R.E.; Pamplin, C.L., 3rd; von Bredow, J.; Barry, K.G.; Canfield, C.J. Kinetics of a new antimalarial, mefloquine. Clin. Pharmacol. Ther. 1979, 26, 372–379.
  33. Karbwang, J.; Na‐Bangchang, K., Clinical application of mefloquine pharmacokinetics in the treatment of P falciparum malaria. Fundam. Clin. Pharmacol. 1994, 8, 491–502.
  34. Juma, F.D.; Ogeto, J.O. Mefloquine disposition in normals and in patients with severe Plasmodium falciparum malaria. Eur. J. Drug Metab. Pharmacokinet. 1989, 14, 15–17.
  35. Tan, K.R.; Arguin, P.M.; Arguin, T. Travel related infectious disease. In Centers for Disease Control and PRevention. CDC Yellow Book 2020: Health information for international travel Available online: https://www.cbc.gov/malaria/travelers/drugs.html (Accessed on 21st April2020)
  36. Centers for Disease Control and Prevention, Malaria, how to choose a drug to prevent Malaria. Available online: https://www.cdc.gov/malaria/travelers/drugs.html (accessed on 21st April 2020).
  37. White, N.J. Clinical pharmacokinetics of antimalarial drugs. Clin. Pharmacokinet. 1985, 10, 187–215.
  38. Crevoisier, C.; Handschin, J.; Barre, J.; Roumenov, D.; Kleinbloesem, C. Food increases the bioavailability of mefloquine. Eur. J. Clin. Pharmacol. 1997, 53, 135–139.
  39. Antony, H.A.; Parija, S.C. Antimalarial drug resistance: An overview. Trop. Parasitol. 2016, 6, 30–41.
  40. Takano, T.; Katoh, Y.; Doki, T.; Hohdatsu, T. Effect of chloroquine on feline infectious peritonitis virus infection in vitro and in vivo. Antiviral Res. 2013, 99, 100–107.
  41. Lundstrom, K. Coronavirus Pandemic‐Therapy and Vaccines. Biomedicines 2020, 8, 109.
  42. Takano, T.; Satoh, K.; Doki, T.; Tanabe, T.; Hohdatsu, T. Antiviral Effects of Hydroxychloroquine and Type I Interferon on In Vitro Fatal Feline Coronavirus Infection. Viruses 2020, 12, 576.
  43. Lobel, H.O.; Bernard, K.W.; Williams, S.L.; Hightower, A.W.; Patchen, L.C.; Campbell, C.C. Effectiveness and tolerance of long‐term malaria prophylaxis with mefloquine. Need for a better dosing regimen. JAMA 1991, 265, 361–364.
  44. Tin, F.; Hlaing, N.; Lasserre, R. Single‐dose treatment of falciparum malaria with mefloquine: Field studies with different doses in semi‐immune adults and children in Burma. Bull. World Health Organ. 1982, 60, 913– 917.
  45. Lobel, H.O.; Miani, M.; Eng, T.; Bernard, K.W.; Hightower, A.W.; Campbell, C.C. Long‐term malaria prophylaxis with weekly mefloquine. Lancet 1993, 341, 848–851.
  46. Gribble, F.M.; Davis, T.M.; Higham, C.E.; Clark, A.; Ashcroft, F.M. The antimalarial agent mefloquine inhibits ATP‐sensitive K‐channels. Br. J. Pharmacol. 2000, 131, 756–760.
  47. Ringqvist, A.; Bech, P.; Glenthoj, B.; Petersen, E. Acute and long‐term psychiatric side effects of mefloquine: A follow‐up on Danish adverse event reports. Travel Med. Infect. Dis. 2015, 13, 80–88.
  48. Ritchie, E.C.; Block, J.; Nevin, R.L. Psychiatric side effects of mefloquine: Applications to forensic psychiatry. J. Am. Acad. Psychiatry Law 2013, 41, 224–235.
  49. Lee, S.J.; Ter Kuile, F.O.; Price, R.N.; Luxemburger, C.; Nosten, F. Adverse effects of mefloquine for the treatment of uncomplicated malaria in Thailand: A pooled analysis of 19, 850 individual patients. PLoS One 2017, 12, e0168780.
  50. Smith, H.R.; Croft, A.M.; Black, M.M. Dermatological adverse effects with the antimalarial drug mefloquine: A review of 74 published case reports. Clin. Exp. Dermatol. 1999, 24, 249–254.
  51. Stracher, A.R.; Stoeckle, M.Y.; Giordano, M.F. Aplastic anemia during malarial prophylaxis with mefloquine. Clin. Infect. Dis. 1994, 18, 263–264.
  52. Magnussen, P.; Bygbjerg, I.C. Treatment of Plasmodium falciparum malaria with mefloquine alone or in combination with i.v. quinine at the Department of Communicable and Tropical Diseases, Rigshospitalet, Copenhagen 1982–1988. Dan. Med. Bull. 1990, 37, 563–564.
  53. Klotz, U. Pharmacokinetics and drug metabolism in the elderly. Drug Metab. Rev. 2009, 41, 67–76.
  54. Mangoni, A.A.; Jackson, S.H. Age‐related changes in pharmacokinetics and pharmacodynamics: Basic principles and practical applications. Br. J. Clin. Pharmacol. 2004, 57, 6–14.
  55. Singhasivanon, V.; Chongsuphajaisiddhi, T.; Sabcharoen, A.; Attanath, P.; Webster, H.K.; Wernsdorfer, W.H.; Sheth, U.K.; Djaja Lika, I. Pharmacokinetics of mefloquine in children aged 6 to 24 months. Eur. J. Drug Metab. Pharmacokinet. 1992, 17, 275–279.
  56. Vieira, J.L.; Borges, L.M.; Ferreira, M.V.; Rivera, J.G.; Gomes Mdo, S. Patient age does not affect mefloquine concentrations in erythrocytes and plasma during the acute phase of falciparum malaria. Braz. J. Infect. Dis. 2016, 20, 482–486.
  57. Karbwang, J.; Bunnag, D.; Breckenridge, A.M.; Back, D.J. The pharmacokinetics of mefloquine when given alone or in combination with sulphadoxine and pyrimethamine in Thai male and female subjects. Eur. J. Clin. Pharmacol. 1987, 32, 173–177.
  58. Looareesuwan, S.; White, N.J.; Warrell, D.A.; Forgo, I.; Dubach, U.G.; Ranalder, U.B.; Schwartz, D.E. Studies of mefloquine bioavailability and kinetics using a stable isotope technique: A comparison of Thai patients with falciparum malaria and healthy Caucasian volunteers. Br. J. Clin. Pharmacol. 1987, 24, 37–42.
  59. Fontaine, F.; de Sousa, G.; Burcham, P.C.; Duchene, P.; Rahmani, R. Role of cytochrome P450 3A in the metabolism of mefloquine in human and animal hepatocytes. Life Sci. 2000, 66, 2193–2212.
  60. Shah, S.S.; Sanda, S.; Regmi, N.L.; Sasaki, K.; Shimoda, M. Characterization of cytochrome P450‐mediated drug metabolism in cats. J. Vet. Pharmacol. Ther. 2007, 30, 422–428.
  61. Reuter, S.E.; Upton, R.N.; Evans, A.M.; Navaratnam, V.; Olliaro, P.L. Population pharmacokinetics of orally administered mefloquine in healthy volunteers and patients with uncomplicated Plasmodium falciparum malaria. J. Antimicrob. Chemother. 2015, 70, 868–876.
  62. Zsila, F.; Visy, J.; Mady, G.; Fitos, I. Selective plasma protein binding of antimalarial drugs to alpha1‐acid glycoprotein. Bioorg. Med. Chem. 2008, 16, 3759–3772.
  63. Stoddart, M.E.; Whicher, J.T.; Harbour, D.A. Cats inoculated with feline infectious peritonitis virus exhibit a biphasic acute phase plasma protein response. Vet. Rec. 1988, 123, 622–624.
  64. Duthie, S.; Eckersall, P.D.; Addie, D.D.; Lawrence, C.E.; Jarrett, O. Value of alpha 1‐acid glycoprotein in the diagnosis of feline infectious peritonitis. Vet. Rec. 1997, 141, 299–303.
  65. Giordano, A.; Spagnolo, V.; Colombo, A.; Paltrinieri, S. Changes in some acute phase protein and immunoglobulin concentrations in cats affected by feline infectious peritonitis or exposed to feline coronavirus infection. Vet. J. 2004, 167, 38–44.
  66. Paltrinieri, S.; Giordano, A.; Tranquillo, V.; Guazzetti, S. Critical assessment of the diagnostic value of feline alpha1‐acid glycoprotein for feline infectious peritonitis using the likelihood ratios approach. J. Vet. Diagn. Invest. 2007, 19, 266–272.
  67. Hall, J.A.; Yerramilli, M.; Obare, E.; Yerramilli, M.; Jewell, D.E. Comparison of serum concentrations of symmetric dimethylarginine and creatinine as kidney function biomarkers in cats with chronic kidney disease. J. Vet. Intern. Med. 2014, 28, 1676–1683.
  68. Nabity, M.B.; Lees, G.E.; Boggess, M.M.; Yerramilli, M.; Obare, E.; Yerramilli, M.; Rakitin, A.; Aguiar, J.; Relford, R. Symmetric dimethylarginine assay validation, stability, and evaluation as a marker for the early detection of chronic kidney disease in dogs. J. Vet. Intern. Med. 2015, 29, 1036–1044.
  69. Yerramilli, M.; Farace, G.; Quinn, J.; Yerramilli, M. Kidney disease and the nexus of chronic kidney disease and acute kidney injury: the role of novel biomarkers as early and accurate diagnostics. Vet. Clin. North. Am. Small Anim. Pract. 2016, 46, 961–993.
  70. Dahlem, D.P.; Neiger, R.; Schweighauser, A.; Francey, T.; Yerramilli, M.; Obare, E.; Steinbach, S.M.L. Plasma symmetric dimethylarginine concentration in dogs with acute kidney injury and chronic kidney disease. J. Vet. Intern. Med. 2017, 31, 799–804.
  71. Braff, J.; Obare, E.; Yerramilli, M.; Elliott, J.; Yerramilli, M. Relationship between serum symmetric dimethylarginine concentration and glomerular filtration rate in cats. J. Vet. Intern. Med. 2014, 28, 1699– 1701.
  72. Wiwanitkit, V. Antimalarial drug and renal toxicity. J. Nephropharmacol. 2016, 5, 11–12.
  73. Namba, S.; Kitamura, R.; Amaha, T.; Befu, M.; Zama, T.; Moriwaki, T.; Kumono, S.; Shichijo, S. Impact of general anesthesia on serum symmetric dimethylarginine concentration in cats, American Association of Feline Practitioners Conference 2018, Charlotte, NC, USA, 27th–30th September 2018

Savannah Luna a jej pozoruhodná liečba FIP s GS-441524 (predtým EVO984)

Pôvodný článok na portáli pethelpful.com
20.12.2020

DEBRA ROBERTS

Nášmu mačiatku plemena savannah diagnostikovali smrteľnú infekčnú peritonitídu mačiek. Lunin príbeh prežitia tejto choroby sa mohol uskutočniť len vďaka práve prebiehajúcemu výskumu.

Zoznámte sa s Lunou

What is FIP in cats? (Our cat, Luna, went to the University of California, Davis, for a brand new FIP drug trial.)
Čo je FIP? (Naša mačka, Luna, podstúpila na Kalifornskej univerzitu v Davise klinické testovanie nového lieku na FIP). Všetky fotografie sú majetkom Debry Robertsovej

Náš prvý domáci miláčik: krásna mačka savannah

Po dôkladnom prieskume a vzdelávaní, aby sme sa dozvedeli čo najviac o mačkách plemena savannah, a po výbere renomovaného chovateľa, sa Luna v marci 2017 vo veku 10 týždňov stala členkou našej rodiny. Keď som ju vyzdvihla v Bostone, bola odvážna, aktívna, hravá, a na prvý pohľad prekypovala dobrým zdravím. Luna bola mimoriadne priateľská, zábavná, svojrázna, milujúca, s výraznou osobnosťou. Prekonala všetky naše očakávania, ktoré sme mali ohľadne plemena savannah. Rýchlo sa votrela do nášho domova a našich sŕdc ako náš prvý miláčik a výnimočný člen rodiny.

Luna mala dostať svoju druhú kombinovanú vakcínu a absolvovať veterinárnu prehliadku. 13. apríla 2017 dostala vakcínu, ktorá je pre mačky súčasťou rutinného protokolu. Po podaní vakcíny Luna odmietla jesť, neustále spala a bola horúca na dotyk. S manželom sa nám zdalo, že jej stredná časť brucha je zväčšená, ale keď som to počas návštevy zmienila veterinárke, povedala, že je to „normálne bruško mačiatka“.

Jediným abnormálnym nálezom počas vyšetrenia boli srdcové šelesty III. stupňa, o ktorých sa myslelo, že sú benígne. V pláne bolo prehodnotenie šelestu o niekoľko mesiacov a zváženie prípadného kardiologického vyšetrenia, pokiaľ sa stav nezlepší.

Luna's distended abdomen
Luna so zväčšeným bruchom

Lunina diagnóza FIP: V správnom čase na správnom mieste

Brucho sa naďalej zväčšovalo a 21. apríla sme Lunu odviezli na pohotovostnú kliniku. Hľadala som príčiny brušnej distenzie (roztiahnutia brucha) u mačiatok a prečítala som si aj o infekčnej peritonitíde mačiek (FIP). FIP som sa snažila vytesniť z mysle; predsa len, nie je to až tak bežná choroba. Pomyslela som si, že v najhoršom prípade by to mohol byť nejaký parazit.

Veterinárka počas vyšetrenia odsala tekutinu z jej brucha a priniesla do miestnosti skúmavku s jej vzorkou. Bola si istá, že vzhľadom na výzor tekutiny, nechutenstvo, letargiu a horúčku 40.6°C, má Luna vlhkú formu FIP. Povedala nám o pochmúrnej prognóze, a že Luna má pred sebou len niekoľko dní, v lepšom prípade možno dva týždne života. Navrhla nám, aby sme sa o pár dní vrátili, aby sme sa poradili s internistom, a aby sme prediskutovali nejaké možnosti predĺženia života a vypočuli si aj druhý názor, alebo podstúpili eutanáziu, ak by sa jej stav cez víkend zhoršil.

24. apríla sme sa teda stretli s odborníkom, aby sme si vypočuli jeho nezávislý názor. Lune bol urobený echokardiogram, absolvovala röntgenové a ultrazvukové vyšetrenie a ďalšie krvné testy na potvrdenie diagnózy FIP. Trvalo to dlhé a vyčerpávajúce tri dni. Odmietli sme prijať realitu straty nášho nového dieťaťa. Začali sme hľadať všetky možnosti, ako by sme ju mohli zachrániť. FIP je 100% smrteľná, neexistuje žiadna liečba. Ako je to možné?

Musí predsa existovať spôsob, ako ju zachrániť. Ako zdravotná sestra vo veľkej fakultnej nemocnici sa stretávam s klinickými testami a výskumom. Pomyslela som si: „Určite niekto pracuje aj na FIP.“ Počas toho veľmi dlhého a vyčerpávajúceho víkendu, keď sme čakali na vyšetrenie u špecialistu, som obvolala a poslala e-maily na každú významnú veterinárnu školu, ktorú som bola schopná nájsť na internete.

Lunina cesta do UC Davis za život zachraňujúcim liekom

K môjmu veľkému prekvapeniu mi 23. apríla zavolal Michael Bannasch z UCD, asistent doktora Nielsa Pedersena. Dr. Pedersen je veterinár, profesor a vedec, ktorý sa liečbe FIP venuje od 60. rokov 20. storočia. Michael mi povedal o výskume a testovaní doteraz neschváleného lieku. Diskutovali sme o Luninej diagnóze a jej vyšetreniach, a Michael ma požiadal, aby som mu poslala e-mailom všetky Lunine záznamy a výsledky testov. 24. apríla som obdržala ďalší telefonát, počas ktorého sme sa rozprávali o ďalších testoch a o možnosti odletieť s Lunou do Sacramenta – ak sa podarí získať schválenie pre jej účasť v experimente.

Ak by sa to podarilo, Luna by bola prvou súkromnou mačkou na svete s prirodzene získanou FIP, ktorá by sa podrobila testovaniu nového lieku. Mala veľkú nádej, bola v perfektnom veku, aby mohla na nové antivirotikum reagovať. Luna by zostala na klinike 5 až 10 dní na testovanie lieku a monitorovanie.

Čas sa krátil, jej stav sa zhoršoval. Mala vysokú horúčku. Dr. Pedersen nám povedal, aby sme ukončili paliatívnu liečbu (mačací interferón omega a prednizón), a aby sme prišli čo najrýchlejšie.

Do Sacramenta sme sa dostali 28. apríla, sedem dní po diagnostikovaní FIP. Dr. Pedersen nás podrobne oboznámil s protokolom liečby, ukázal nám grafy, vysvetlil nám mechanizmus účinku lieku na zastavenie replikácie vírusu. Potom sme prešli do miestnosti, kde Luna mala zostať nasledujúcich 5-10 dní. Vtedy dostala svoju prvú injekciu a súčasne absolvovala aj dôkladné vyšetrenie.

Lunin pobyt na UC Davis s Dr. Nielsom Pedersenom

The first day of the trial.
Prvý deň testovania.

Experimentálne antivirotikum známe ako EVO984/GS-441524 zaúčinkovalo okamžite

Luna na liek s názvom „EVO984″ (neskôr nazvaný GS-441524) zareagovala mimoriadne rýchlo. Zaznamenali sme okamžité zníženie horúčky a zlepšenie stavu už po prvej injekcii. Luna reagovala tak dobre, že sme mohli odísť domov už šiesty deň. Mala dostávať injekcie minimálne ďalších 11 týždňov. Bolo to ako priniesť domov zdravé, nové mačiatko, mačiatko bez horúčky, malátnosti a zväčšeného brucha.

Doma som pokračovala v každodennom podávaní injekcií s antivirotikom, celkovo po dobu 12 týždňov. Doktor Pedersen nás viedol po celú tú dobu liečby a radil nám, kedy máme nechať u miestneho veterinára zopakovať krvné testy. Dr. Pedersen vyhodnocoval výsledky súčasne s pravidelnými kontrolami hmotnosti, aby bolo možné adekvátnym spôsobom upraviť dávkovanie.

Mimochodom, išlo o druhé testovanie liekov na FIP od roku 2016, ktoré sa na UCD uskutočnilo. Prvý liek, GC376, dokázal privesť do úspešnej remisie päť z 20 mačiek, u ktorých k dnešnému dňu nedošlo k relapsu. Lunin liek, EVO984/GS-441524, bol ešte úspešnejší, približne 26 mačiek dosiahlo úplnú remisiu, ktorá sa neskôr zmenila na prívlastok „vyliečená“.

Ak si chcete prečítať viac o testovaní liekov na FIP na UCD a o súčasnom statuse vyššie uvedeného antivirotika, odporúčam tieto články:

Dôležitá poznámka: Obidva výskumy na UCD sú už ukončené.

Left: Fishbelly, dull, pale coat, piloerection. Middle: five days into the treatment. Right: Abdominal distention rapidly nearly resolved.
Vľavo: veľké brucho, matná, bledá srsť, piloerekcia (zježená srsť). V strede: päť dní po zahájení liečby. Vpravo: Abdominálna distenzia takmer zmizla. Debra Roberts
One year free of FIP.
Jeden rok bez FIP. Debra Roberts

Šťastný koniec pre Lunu a nádej pre mačky s diagnózou FIP

23. júla 2017 Luna dostala poslednú injekciu EVO984/GS-441524. Darí sa jej dobre, nejaví známky choroby a jej laboratórne výsledky sú stále skvelé. Miluje kempovanie a naše dobrodružné cesty s batohom na chrbte. Prešla pešo až 13 míľ, či už s postrojom, alebo sa viezla na batohu. Mačku na vodítku nevidíte na chodníkoch alebo v kempoch každý deň!

Luna je bez FIP takmer štyri roky. Žije normálnym a zdravým životom a teší sa zo svojich troch kamarátov, mačiek savannah – Titana, Calypso a Phoebe, ktoré sme si priniesli domov v októbri 2017 a novembri 2018.

Steve Dale, špecialista na správanie zvierat a známa rozhlasová osobnosť so mnou urobil interview o Luninej účasti na testovaní nového lieku v programe „Steve Dale’s Pet World,“. V rozhlasovom rozhovore  (nutný Flash Player) si tak môžete vypočuť Lunin príbeh.

Luna miluje kempovanie a turistiku so svojimi ľudskými spoločníkmi

Luna at the Appalachian Trail
Backpacking in Tennessee
Luna (far left) with her siblings from other mothers, Titan, Calypso, and Phoebe

V pôvodnom článku nasledujú otázky a odpovede…

sk_SKSK